Potulky svetom bojových športov: Capoeira bola tancom otrokov, žiakov karate popravovali

 

Votrelci si ostrov podrobia veľmi rýchlo. Doterajší zákaz potom rozšíria aj na všetky roľnícke náradia, ktoré má ostrie. Miestnym robotníkom nezostane nič iné, ako si každý deň od Japoncov požičiavať svoje vlastné náradie a pred súmrakom ho zase vracať. Po tomto poslednom zákaze majú obyvatelia Okinawy doslova prázdne ruky. Nehodlajú sa ale vzdať. Potajomky navštevujú obydlia čínskych misionárov a presviedčajú mníchov sídliacich na Okinave, aby ich naučili metódy čínskeho boxu. V priebehu ďalších sto rokov potom skombinujú čínske metódy s vlastnými myšlienkami a dajú vzniknúť trom hlavným školám: tomari-te, naha-te a šuri-te. Väčšina žiakov v nich vtedy karate trénuje tajne. Ak by totiž došlo k ich odhaleniu, čakala by ich okamžitá poprava.

 

1. COPATÍ MAJSTRI

Bojové umenie: sumo

Krajina pôvodu: Japonsko

Vznik: 8. storočie

Sumo, jedinečné spojenie bojového umenia a športu, patrí k japonským špecifikám. Je údajne staršie ako 1000 rokov, ale ako profesionálny šport je oficiálne uznané až roku 1684, kedy sú zároveň zostavené aj presné pravidlá a predpisy. S nastolením dynastie Meidži sumo zaznamená sumo dočasný úpadok, rovnako ako iné bojové umenia. Zo zápasníkov, ktorí nevedia nič iné ako bojovať, sa stávajú telesní strážcovia bohatých obchodníkov alebo vyhadzovači v tokijskej štvrti nevestincov Jošiwara. Až v roku 1889, po mnohých petíciách zaslaných vláde, je sumo znovu uznané ako šport.

Aj keď podľa tradície môže byť zápasníkom iba Japonec, prenikne medzi nich aj Havajan Jessa Kuhaulua (*1944) a veľmi sa preslávi. Pod menom Takamijama sa mu podarí prebojovať až na najvyšší vrchol a získať titul jokozuna alebo veľký šampión. „Od okamihu, keď zápasník získa tento titul, musí neustále dokazovať svoju prevahu a vyhrávať všetky šoby, teda kolá zápasu,“ podotýka americký spisovateľ Peter Lewis. Pokiaľ prehrá viac ako osem kôl, musí sa podľa nepísaného zákona dobrovoľne a navždy vzdať zápasenia. Špecifikom bojovníkov je ich účes - uzol z dlhých vlasov. Nosiť ho však môžu len tí najlepší. Vlasy si potom nestrihajú po celý čas aktívneho zápasenia.

 

2. ÚTOK NA BODY

Bojové umenie: džiu-džicu

Krajina pôvodu: Japonsko

Vznik: 12. storočie

Pravdepodobne prvé umenie, ktoré sa z Japonska dostane na Západ, je džiu-džicu, často prekladané ako „jemné umenie“. „Podobné umenia, v ktorých sa uplatňujú hody, chvaty a úchopy, existovali už pred tisíc rokmi, je teda pravdepodobné, že vtedy vzniklo aj džiu-džicu,“ spomína sa Lewis. Najväčšiu popularitu dosiahne toto bojové umenie vo feudálnom Japonsku, keď existuje viac ako 700 rôznych škôl, pričom každá z nich používa tisíce techník, zameraných na akýkoľvek typ útoku.

Žiaci, ktorí dosiahnu najvyššiu úroveň, študujú kuatsu, starobylé umenie resuscitácie alebo oživenie. Džiu-džicu totiž obsahuje širokú škálu techník vrátane útokov na životne dôležité body na tele človeka. Nie je to však súťaž zručnosti a sily svalov. Starobylé bojové umenie sa spolieha predovšetkým na rovnováhu, páčivú silu a rýchlosť, až potom uplatňuje silu.

 

3. TANEC OTROKOV

Bojové umenie: capoeira

Krajina pôvodu: Brazília

Vznik: prelom 16. a 17. storočia

Boj, šport, tanec, akrobacia, hra aj zábava – približne taký opis volia majstri capoeiry, keď hovoria o svojom športe. Ten vzniká zhruba pred 400 rokmi ako výraz odporu čiernych otrokov, ktorí na území dnešnej Brazílie pracujú na plantážach cukrovej trstiny. Pretože im po práci na poliach často zväzujú ruky reťaze, trénujú za účelom obrany hlavne dolné končatiny. Zameriavajú sa na bleskové útočné pohyby, úhybné manévre aj bleskurýchle rotácie.

Aj v súčasnosti sa capoeira sústredí hlavne na nohy, hoci v priebehu dlhého vývoja tohto „bojového tanca“ pribudne aj mnoho techník rúk. Tie majú názvy plné fantázie ako rabo de arraia (chvost raja) alebo martelo (kladivo) a vyznačujú sa úplnou uvoľnenosťou a ľahkosťou. Už dávno sa capoeira nepestuje len v morros, teda chudobných štvrtiach veľkomiest, nových prívržencov nachádza aj mimo Brazílie, predovšetkým v USA.

 

4. RUKY Z OCELE

Bojové umenie: karate

Krajina pôvodu: Okinava

Vznik: 17. storočie

Obyvatelia Okinavy začnú s tréningom karate len preto, aby mohli zabíjať japonských nepriateľov jediným úderom rúk alebo nôh. Pri tréningu bijú kĺby a končeky prstov do tvrdých plôch, vďaka čomu sa im na nich vytvoria mozole tvrdé ako železo. Vojsko vzbúrencov potom nepotrebuje meče ani oštepy, ako zbrane im slúžia len ruky a nohy, a tak pomocou karate opätovne porážajú ťažko ozbrojených japonských samurajov.

Tí v tej dobe nosievajú pancier z lakovaného bambusu, ktorý Okinavania, vďaka svojim oceľovým končekom prstov a technike nazývanej ruka oštepu, dokážu preraziť jediným úderom. Rovnako sú schopní samurajom prebodnúť srdce a spôsobiť tak okamžitú smrť. Aj tak sa ale nakoniec obyvatelia ostrova musia zmieriť s tým, že nepriatelia zostanú. Okinava politicky aj kultúrne splynie s Japonskom, karate sa tu však rozvíja ďalej.

 

5. ŠKOLA PRE DEVÄŤ ŽIAKOV

Bojové umenie: džudo

Krajina pôvodu: Japonsko

Vznik: 1882

Podobne ako zakladateľ aikida, aj zakladateľ džuda, Dr. Džigoró Kanó (1860–1938), v detstve často chorľavel. V škole ho potom stále niekto týral, a tak si vypracoval plán telesnej zdatnosti. V 17 rokoch sa začne venovať bojovým umeniam. Trénuje džiu-džicu, zapíše sa aj do školy špecializovanej na techniku hodov. V roku 1882 potom založí vlastný bojový štýl. V Tokiu si otvára malú školu, ktorá má spočiatku iba deväť žiakov.

Čoskoro si však získa dobré meno, keď Kanó bez problémov porazí veľkého šampióna Fukušimu, ktorý ho vyzval na zápas. Slávu zožne aj na turnaji v roku 1886, na ktorý sú pozvané všetky školy džiu-džicu. Kanó sa zúčastní s výberovým tímom 15 zápasníkov. Vyhrajú hneď 13 z 15 zápasov a navždy tak potvrdia svoju prevahu. Kanóvo nové umenie uzná aj riadiaci orgán pre bojové umenia - Budokwai. V roku 1964 sa džudo stane olympijským športom.

 

6. VIERA V INŠTINKT

Bojové umenie: krav maga

Krajina pôvodu: Izrael

Vznik: 1948

História krav maga sa začína písať v roku 1948, kedy vzniká štát Izrael. Tamojšia armáda vtedy nutne potrebuje efektívny sebaobranný a taktický systém, pretože čelí stálej hrozbe zo strany okolitých arabských štátov. Musí byť ale ľahký na naučenie a má využívať prirodzené, inštinktívne reakcie na napadnutie. Je jasné, že takýto systém musí vytvoriť niekto skúsený, kto pozná nielen šport, ale aj podmienky v armáde.

Nakoniec je úlohou poverený Imi Lichtenfeld (1910–1998), dlhoročný tréner elitných jednotiek, ktorý vtedy zodpovedá za fyzickú prípravu a boj zblízka pri všetkých zložkách izraelskej armády. Na unikátnom bojovom systéme pracuje niekoľko rokov a rozvíja ho spolu s tým, ako sa posúvajú hranice konfliktov. Keď následne odíde z aktívnej služby, upraví krav maga pre použitie pri policajných zložkách aj ako sebaobranný systém pre verejnosť.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková

Zdieľať článok na Facebooku