Štyria samurajovia s európskou krvou: Japonci si cenili ich odvahu

1. Angličan William Adams (1564–1620)

Námorníckemu remeslu sa William Adams učí už od svojich 12 rokov. Dlho slúži v anglickom námorníctve a koncom 16. storočia začína pracovať pre Holanďanov. V roku 1598 sa stáva hlavným lodivodom výpravy, ktorá má nadviazať obchodné styky na Ďalekom východe. Flotilu piatich plavidiel však sprevádza smola a k japonským brehom sa nakoniec dostane jediná loď De Liefde, ktorá navyše na jar 1600 stroskotá pri ostrove Kjúšú. Adams a jeho preživší druhovia nie sú privítaní práve prívetivo. Portugalci, ktorí začali pred niekoľkými rokmi s Japonskom obchodovať, v nich vidia nevítanú konkurenciu. Snažia sa ich zbaviť. Obvinia ich z pirátstva, ktoré sa na japonských ostrovoch trestá smrťou!

Popravovať sa nebude! Budúci šógun, vojenský vládca, Iejasu Tokugawa (1543-1616) si to nepraje. Adams ho zaujme svojou vzdelanosťou, odvahou aj názormi. Urobí z neho svojho poradcu a poverí ho postavením lode európskeho typu. Angličan svoju úlohu splní na jednotku a dostáva povolenie založiť v Japonsku holandskú obchodnú stanicu. Po nej čoskoro nasledujú ďalšie, a zatiaľ čo vplyv Holanďanov v krajine vychádzajúceho slnka rastie, Portugalci svoju výsadnú pozíciu na ostrovoch strácajú.

 „Smiete sa vrátiť do Európy,“ rozhodne po niekoľkých rokoch Tokugawa. Väčšina posádky lode De Liefde jeho ponuku využije, Adams sa však rozhodne zostať. V Japonsku je spokojný. Naučil sa tunajší jazyk a prijal za svoju japonskú kultúru. „Tešil sa takej obľube, že sa vďaka svojmu jazykovému nadaniu… stal oficiálnym tlmočníkom a bol povýšený (ako prvý Európan) do samurajského stavu (šlo skôr o titul „čestný samuraj“ – pozn. red.),“ rozpráva súčasný historik Roman Kodet. Adams má tak obrovský vplyv, že môže navštevovať Tokugawu „bez pozvania“ v akúkoľvek dobu! Podnikne niekoľko úspešných námorných výprav do juhovýchodnej Ázie a neúnavne lobuje za obchodné záujmy Holanďanov a Angličanov v Japonsku. Do Európy sa už nevráti, posledné roky života strávi striedavo na mori a v japonskom meste Hirado, kde zomiera.

2. Nemec John Henry Schnell (asi 1834–asi 1917)

V Japonsku zúri v rokoch 1868-1869 občianska vojna Bošín, v ktorej proti sebe stoja priaznivci vládnuceho šógunátu Tokugawa a spojenci cisárskeho dvora. V oboch táboroch sa angažujú aj vojenskí poradcovia z Európy. John Henry Schnell vstúpi do služieb Macudairy Katamoriho (1836-1893), pána provincie Aizu na japonskom ostrove Honšú. Skúsený vojak cvičí jeho jednotky a nakupuje pre ne moderné zbrane. Za svoje služby je odmenený honosným domom a výsadami, ktoré prislúchajú samurajom.

Do provincie Aizu vpadne na jeseň 1868 cisárska armáda. Katamori zhruba po mesiaci radšej kapituluje. Schnell a približne dvadsiatka samurajov sa rozhodne z Japonska zmiznúť. Chcú skúsiť žiť v Amerike a Katamori ich sen podporí tučnou sumou. V roku 1869 prichádzajú do Kalifornie, kde zakladajú prvú japonskú kolóniu v USA. Na zakúpenom ranči zakladajú čajové plantáže a chovajú priadku morušovú. Kvôli neskúsenosti aj nebývalému suchu im však za pár rokov hrozí krach. „Čoskoro sa vrátim,“ sľúbi osadníkom Schnell. S manželkou a svojimi deťmi odcestuje do Japonska na ďalšie peniaze. Keď sa do roka neobjaví, kolonisti predajú zvyšný majetok a rozpŕchnu sa po USA. Ťažko povedať, kam Schnell vlastne odišiel. Nedá sa vylúčiť, že ostatných osadníkov podviedol a zbabelo utiekol do Európy. Správy o jeho ďalších osudoch sa rôznia….

3. Francúz Jules Brunet (1838–1911)

Prvé bojové skúsenosti pozbiera počas vojny v Mexiku, v ktorej si vyslúži vyznamenanie za odvahu. V roku 1866 je Jules Brunet vybraný do skupiny francúzskych vojenských poradcov, ktorí odcestujú do Japonska, aby pomohli s modernizáciou armády šóguna Jošinobu Tokugawy (1837–1913). Ich misia potrvá zhruba rok, potom sa veci skomplikujú. „Slúžia môjmu nepriateľovi, všetci musia odísť!“ napíše mladučký cisár Mucuhito (Meidži; 1852–1912) do Francúzska krátko po vypuknutí občianskej vojny Bošín. Väčšina Francúzov čoskoro skutočne z Japonska zmizne, ale Brunet a pár jeho kolegov sa rozhodnú zostať.

Samurajovia mu prirástli k srdcu, chce stáť po ich boku vo vojne proti cisárovi. Bohužiaľ šógun Tokugawa odvahu na boj stratil. Po niekoľkých porážkach sa radšej vzdá a odovzdá moc v krajine Mucuhitovi. Časť veľmožov, ku ktorým sa Brunet pridá, napriek tomu chce bojovať ďalej. Utvorí takzvanú Severnú koalíciu, ktorá zaujme pozície v severnej časti ostrova Honšú. Hoci rebeli zmobilizujú viac ako 50 000 bojovníkov, proti moderne vycvičeným a vyzbrojeným cisárskym jednotkám nemajú šancu. Na jeseň 1868 sa koalícia rozpadá a zvyšky povstalcov spolu s Brunetom a niekoľkými ďalšími francúzskymi dôstojníkmi sa stiahnu na najsevernejší japonský ostrov Ezo (dnešné Hokkaidó).

Nevzdajú sa, naopak. Ešte v decembri rebeli vyhlásia nezávislú republiku Ezo a Brunet sa stáva zástupcom vrchného veliteľa jej armády. Cisárski sa na bizarný „štát“ vrhnú v marci 1869, pričom rozhodujúca bitka sa odohrá v prístave Hakodate. V máji povstalci kapitulujú a už 27. júna republika Ezo zaniká. Cisár má s vodcami rebélie zľutovanie a popraviť ich nenechá. Brunetovi aj jeho krajanom sa podarí odplávať späť do Európy. „Potrestajte ich, ako uznáte za vhodné!“ apeluje Mucuhito na cisára Napoleona III. (1808 – 1873). Francúzska verejnosť však dôstojníkov oslavuje ako hrdinov, a tak vyviaznu len so symbolickými trestami. Ba čo viac, môžu sa vrátiť do francúzskej armády.

4. Francúz Eugène Collache (1847–1883)

Do Japonska pripláva v roku 1867 spolu s Julesom Brunetom a rovnako ako on sa odmietne na začiatku vojny Bošin vrátiť do Francúzska. Eugène Collache zachová vernosť vzbúrencom proti cisárovi Mucuhitovi a zasiahne do bojov na ostrove Honšú. Na poslednú chvíľu sa mu podarí utiecť na ostrov Ezo, kde sa ujíma velenia časti povstaleckej armády. Dostáva za úlohu vybudovať opevnenie v horách okolo prístavnej pevnosti Hakodate a súčasne je vybraný do tímu pre špeciálnu prepadovú akciu, ktorá má pripraviť cisára o prevahu na mori.

Obrnenú vojnovú loď Kótecu kúpili Japonci na začiatku roku 1869 od USA. Keď spolu s ďalšími cisárskymi loďami pripláva do Hakodatského zálivu, rebeli sa jej pokúsia zmocniť. Bohužiaľ ich odvážny plán skončí fiaskom – pasca nesklapne! „Vďaka tomu si cisárske sily dokázali udržať nadvládu nad morom, vylodiť sa na Hokkaidu a obľahnúť Hakodate,“ líči Kodet. Collache neúspešný prepad prežije a so skupinkou zhruba 40 samurajov utečie prenasledovateľom do hôr. Po kapitulácii pevnosti však usúdi, že ďalší odpor nemá zmysel a vzdá sa. Je uväznený a odsúdený na smrť. Avšak cisár mu udeľuje milosť, načo Collache odpláva spolu s Brunetom do Európy. Je prijatý späť do armády cisára Napoleona III. a v lete 1870 sa zapojí do prusko-francúzskej vojny.

 Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise   HISTORY Revue.

Autor: © HISTORY revue / Milan Uram