Vymenil Rím za Capri: Cisár Tiberius strávil posledné roky života ďaleko od intríg a klamstiev

 

Posledné roky svojho života strávi cisár Tiberius (42 pred n. l. – 37 n. l.) v ústraní na ostrove Capri. Už má dosť všetkých tých klamstiev a intríg, ktorými je Rím pretkaný. „Všetci sa proti mne sprisahali,“ opakuje stále dookola a necháva sa zožierať obavami o svoj život. Párkrát síce opustí svoju ostrovnú „ríšu“ a cestuje do Ríma, do mesta však už nikdy nevstúpi. Ako potulný zlodej obchádza jeho múry po odľahlých chodníkoch a celý rozochvený strachom uteká zase späť na Capri. Keď sa ukáže na pevnine, musia mu vojaci odstraňovať z cesty davy ľudí, ozbrojených palicami. Len z veľkej diaľky vídajú Rimania tohto zničeného človeka, ktorý začínal ako jeden z ich najlepších cisárov. Čoho sa starnúci vladár tak obáva? Skutočne mu idú jeho najbližší po krku?

 

Donúti ho k rozvodu

Život budúceho cisára je poznačený hneď niekoľkými bolestnými udalosťami. Narodil sa síce do veľmi váženej patricijskej rodiny, ale keď má iba štyri roky, jeho matka Livia (58 pred n. l.–29 n. l.) sa s jeho otcom rozvedie a vydá sa za Octaviana (63 pred n. l.–14 n. l.), budúceho Augusta. Šepká sa, že tak urobila z čistej vypočítavosti, ambiciózna Livia totiž doslova baží po moci. S nevlastným otcom si však Tiberius vôbec nerozumie. Nemá pochopenie pre jeho politiku a keď ho Augustus prinúti k rozvodu a naplánuje mu sobáš so svojou vlastnou roztopašnou dcérou Juliou (39 pred n. l.–14 n. l) z predchádzajúceho manželstva, zúri. Nakoniec sa Tiberius síce podvolí, ale robí to s ťažkým srdcom. Dobre si uvedomuje, že navždy stráca svoje skromné životné šťastie. Svoju prvú ženu Vipsaniu (36 pred n. l. – 20 n. l.) totiž skutočne miloval z celého srdca. „V bolesti nad rozlúčkou so svojou milou sa obrátila Tiberiova bytosť k temnejšej strane života,“ myslí si nemecký spisovateľ Reinhard Raffalt (1923–1976). Ešte o mnoho rokov neskôr, kedykoľvek vidí Vipsaniu čo i len v diaľke prejsť ulicou, je Tiberius tak zdrvený, že nedokáže zadržať slzy. V takom stave sa teda žení s Juliou…

 

Útek na Rodos

Pár rokov predtým to pritom bol pomerne čulý a ambiciózny a mladík. Dva roky bojoval v Španielsku, potom velil intervenčným zborom v Arménsku, spoločne so svojim bratom Drusom (38–9 pred n. l.) tiahol proti Vindelikom, žijúcim na hraniciach dnešného Švajčiarska a Nemecka, a plnil všetky svoje úlohy so svedomitosťou, vytrvalosťou a nápadným úspechom. Rok pred svadbou s Júliou, vo svojich 29 rokoch, prvýkrát dostal konzulát. Je neobľúbený, ale vážený, považovaný za jedného z najschopnejších mužov ríše. V manželstve sa však veľmi trápi a roku 6 pred n. l. utečie od nevernej ženy na Rodos. Tam chce žiť, venovať sa filozofii a s pomocou rétorov vylepšiť svoj ťažkopádny spôsob vyjadrovania bez toho, aby musel čo i len pomyslieť na otčima, matku, nieto ešte na Júliu.

 

Unavujú ho klamstvá a intrigy

Úmrtie cisárových vnukov, predurčených dedičov Gaia a Lucia, v rokoch 2–4 n. l. však donúti cisára povolať Tiberia späť, adoptovať ho za syna a urobiť spoluvládcom. Mrzutý mladík príde, zjedná mier v spurných provinciách, zanechá zlomenému Augustovi titul a prevezme vládu. Národ ho považuje za nesympatického, aristokracia sa obáva jeho umenia pretvárky, vojaci ho zbožňujú a priatelia využívajú jeho zjavnú veľkorysosť. Jeho matka dúfa, že bude môcť v jeho mene vládnuť účinnejšie, než jej bolo dovolené kedysi po Augustovom boku. Tiberius ale všetkých sklame. Najskôr vyčkáva, a potom sa prejaví skôr ako konzervatívec. Skrátka nie je schopný dať svoju váhavú oddanosť najavo s patričným nadšením. Ostatne, nech robí, čo robí, nevie si získať priazeň. A všetko ešte zhoršuje spôsob jeho reči, ktorá je totiž strohá, sarkastická a zožieravá. Po väčšinu svojej vlády je Tiberius zachmúrený, podľa rímskeho učenca Plinia staršieho (asi 20–79 n. l.) dokonca „ten najchmúrnejší na svete“. Unavujú ho večné intrigy a klamstvá, a keď ho začne vydierať aj vlastná matka, rozhodne sa Rím definitívne opustiť. Svojím najbližším poradcom urobí prefekta Lucia Seiana (20 pred n. l. – 31 n. l.).

 

Život v izolácii

Vedie sa mnoho debát, čo cisára k odchodu do ústrania prinútilo. Olej do ohňa prileje bezpochyby aj jeho panovačná matka, rozhodne však nie je jediná na vine. „Bola určite protivná, to je pravda, ale jej otravovanie ho iste samo o sebe nedokázalo vyštvať – napokon ani po jej smrti v roku 29 sa nevrátil,“ zmieňuje sa britský spisovateľ Michael Grant (1914–2004). K osudnému rozhodnutiu žiť na Capri tak Tiberia zrejme vedú aj iné dôvody. Predovšetkým to, že tak ťažko vychádza s ľuďmi, a hlavne so senátormi, a tak sa rád uchýli tam, kde sa s nimi nemusí stýkať. Stále viac v ňom tiež hlodá strach o vlastnú bezpečnosť - a ostrov Capri je bezpečný a neprístupný. Má len dve prístaviská a ani k jednému z nich ani k inej časti ostrova sa nemôže nepozorovane priblížiť žiadna loď.

 

Skrytý pred svetom

Cisár sa tak usadí v Jupiterovej vile na malebnej vyvýšenine na východnej strane ostrova. Vezme si so sebou len hŕstku priateľov, väčšinou gréckych učencov a astrológov. Odtiaľ potom naďalej vládne ríši, avšak už iba z ústrania. „Chráň Boh, aby ma tu niekto obťažoval,“ nechá sa Tiberius počuť, keď sa na ostrove konečne zabýva. Vedomý si svoje povinnosti ale aj naďalej vybavuje vládne záležitosti, čulo si dopisuje so senátom, v prípade katastrof zasahuje s nezlomnou energiou – to všetko robí z tohto malého ostrovčeka v Neapolskom zálive, dokonale skrytého pred okolitým svetom. Fakt, že sa dorozumieva so senátom len písomne, však časom spôsobí množstvo problémov. Zvlášť keď svoje listy haí do svojho povestného nejasného a viacznačného štýlu…

 

Neresti a perverznosti

V dobrovoľnej izolácii strávi skrúšený, životom sklamaný panovník dlhých 11 rokov. Šušká sa, že sa tu oddáva kadejakým nerestiam a perverzitám. Uprostred čarovnej prírody, vysoko nad strmými skalami, nechá postupne postaviť 12 víl, ktoré sú nazvané podľa 12 rímskych bohov. Vybrané mužstvo gardových vojakov stráži chodníky a prístupy, aby znemožnilo svetu zistenie, čo cisár na Capri vlastne vykonáva. Jeho zhýralosť dokazuje slávny legendárny príbeh o obzvlášť krásnej rybe. Tiberius vo svojej neustálej hrôze pred atentátmi prikáže tvár neznámeho rybára odrieť dokrvava šupinatou kožou onej ryby. Keď rybár v istom druhu šibeničného humoru poznamená, že by si prial, aby so sebou nevzal žiadne langusty, je vraj cisár myšlienkou tak nadšený, že nechá zaobstarať tú najväčšiu možnú langustu as ňou ďalej pokračuje v krutom týraní.

 

Stal sa obeťou ohovárania?

Cisárov samotársky život dáva podnet na kadejaké ohováranie. Hovorí sa, že trpí duševnou chorobou. Dňom aj nocou sa vraj opíja vínom, ktoré musí byť zmiešané s najrafinovanejšími dráždidlami Orientu. Vyžíva sa v mučení nevinných žien a po večeroch sa vraj kúpe s malými chlapcami, ktorí mu preplávajú medzi nohami a pod vodou ho pritom ľahko hryzú do prirodzenia. „To by bol vskutku mimoriadny športový výkon nielen pre Tiberia, ktorému už neschádzalo veľa do sedemdesiatky, ale aj pre tých chlapcov. Také povedačky môžeme odbiť mávnutím ruky, len ťažko by cisár oplýval zdravím, ako je o ňom známe, keby sa venoval orgiám,“ myslí si Grant. Tiberius sám je však ochotný radšej prijať každú hanbu, ktorou môže zlovoľná fantázia poškvrniť jeho obraz panovníka, než sa vrátiť do sveta, z ktorého ho vyhnali faloš a zrada.

 

Podivné znamenie

Atmosféra v Ríme je veľmi napätá. Všade bujnie korupcia, ulice sú plné ozbrojených banditov, ľudia sú nespokojní a búria sa. Tiberius sa preto rozhodne na pár dní vrátiť do hlavného mesta. Cestou sa mu však prihodí podivná vec, ktorá ho prinúti zase otočiť svoje záprahy. Keď sa priblíži k bránam Večného mesta, nechá sluhov vybrať kôš so svojim obľúbeným hadom, ktorého chce vlastnoručne nakŕmiť. Avšak ejha! Keď Tiberius odklopí veko, nájde na dne koša len mŕtvolu, na ktorej si pochutnávajú mravce. „Sila davu je veľká,“ uvedomí si cisár a okamžite zavelí k návratu na Capri. V mestečku Astura južne od Ríma však náhle ochorie.

 

Oživený nebožtík

Do okien vily v Misene na severnom okraji Neapolského zálivu sa opiera poludňajšie slnko. Tiberius však nemá dostatok síl zdvihnúť sa z lôžka a pokochať sa pohľadom von. Nehybne leží v posteli a po spánkoch mu stekajú pramienky studeného potu. V jednej chvíli upadne do takého hlbokého bezvedomia, že si všetci myslia, že už je mŕtvy. Jeho adoptívny vnuk Caligula (12–41) a veliteľ pretoriánskej gardy Naevius Sutorius Macro (21 pred n. l.–38 n. l.) preto začnú rokovať o odovzdaní vlády. Vtom sa však Tiberius preberie a začne sa zháňať po jedle. Všetkým je jasné, že keby sa o ich zámere dozvedel, nechal by ich zrejme popraviť. Veliteľ pretoriánskej gardy sa preto odhodlá k činu. „Macro nestratil hlavu a rozkázal starca udusiť množstvom prikrývok na neho nahádzaných,“ domnieva sa rímsky historik Tacitus (asi 56–117). Podľa iných však Tiberius umiera sám a bez cudzieho pričinenia.

 

V rukách tyrana

Rímske ulice sú zaplnené ľuďmi. V tvári väčšiny z nich sa však nezračí smútok, ale radosť. „Snáď skončí v podsvetí medzi bezbožníkmi,“ želajú si niektorí. „S Tiberiom do Tiberu!“ kričia iní, keď sa smútočný sprievod s cisárovým mŕtvym telom priblíži k bránam mesta. To však ešte netušia, čo ich čaká. Vlády sa totiž chopí Caligula. „Kiež by mal ľud rímsky jediný väz, ktorý by som mohol jednou ranou zlomiť,“ jačí a jazykom si pritom zmyselne prechádza po namaľovaných perách. S obľubou sa totiž prezlieka za bohyňu Venušu! Okrem toho súloží s vlastnou sestrou a zo svojho koňa urobí senátora. V zvrhlosti tak svojho predchodcu hravo prekoná.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková

Zdieľať článok na Facebooku