Chrám v Hampe svedčí o zaniknutej sláve dávnej ríše: Jej centrum bolo dvakrát väčšie ako Paríž

Ríša, ktorej vládcovia sa hlásili k hinduizmu, na juhu Indie prekvitala medzi 11. až 17. storočím, než ju dobyli moslimovia. V jej metropole Vidžajanagare, Víťaznom meste, okolo roku 1500 žilo pol milióna ľudí a rozlohou mohla byť o niečo málo väčšia ako súčasná Praha. Okrem palácov a opevnení tu pre veriacich vyrastali chrámy ako huby po daždi.

Virupákša, zasvätený bohu Šivovi, tu na rozdiel od väčšiny ostatných zostal dodnes. Vzhľadom na to, že menšia svätyňa bola v jeho mieste doložená už v 7. storočí a niektoré nápisy na ňom preukázateľne pochádzajú z 9. - 11. storočia, ho možno považovať za jeden z najstarších stále fungujúcich chrámov v Indii.

Veža rozpráva príbehy

Z nenápadnej svätyne vyrástla veľkolepá stavba práve v ére vládcov Vidžajanagarskej ríše. Neunikla pozornosti ani talianskeho obchodníka a cestovateľa Niccola de Contiho (asi 1395-1469), ktorý v tom čase zavítal do Indie. Zrejme onemel úžasom, keď do chrámového komplexu vchádzal stupňovitou východnou bránou.

Márne sa snáď snažil rozlúštiť mýtické príbehy, ktorými bola vyzdobená. V každom z deviatich poschodí tehlovej veže, dosahujúcej celkovej výšky cez 50 metrov, je znázornený iný. Za monumentálnou bránou, tzv. gópuramom, sa nachádzajú rozľahlé nádvoria obohnané stĺporadím, vnútorné stĺpové siene alebo nespočetné množstvo svätýň. Tá hlavná má trojuholníkový tvar a je s ohľadom na rozľahlosť celého komplexu v podstate malá.

Návštevníka však ohromí ozdobnosť každučkého priestoru, založená na fraktáloch, postupných a stále sa opakujúcich zmenšeninách konkrétneho geometrického obrazca. Aj vďaka svojej honosnosti sa chrám Virupákša, ku ktorému dodnes prúdia davy pútnikov, spoločne s ďalšími pozostatkami stavieb v Hampe, dostal roku 1986 na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

Autor: © HISTORY revue / Ilona Kučerová