Symbolom Viedne je Straussov valčík: Vznikli geniálne skladby z nenávisti v rodine?

 

Keď má Johann Strauss (1804–1849; neskôr známy ako Johann Strauss starší) sedem rokov, umiera mu matka. Otec ju onedlho na onen svet nasleduje. Po napoleonských vojnách je Európa zbedačená, ceny všetkého letia nahor, pre mnoho podnikov je situácia likvidačná. Krach postihne aj hostinec U Dobrého pastiera. Johannov zúfalý otec Franz (*1764) rieši finančnú tieseň alkoholom. 5. apríla 1816 je nájdený mŕtvy na brehu Dunaja. Jeho skon je opradený tajomstvom. Išlo o nešťastnú náhodu, samovraždu, alebo dokonca vraždu?

 

Z priateľov rivali

Po smrti otca je Johann zverený do starostlivosti poručníka Antona Müllera, ktorý ho napriek chlapcovmu želaniu venovať sa hudbe posiela roku 1817 do učenia za kníhviazača. O štyri roky neskôr zloží mladý Strauss úspešne skúšku, ale remeslu sa nikdy venovať nebude. Vďaka hudobnému talentu, sebavzdelávaniu a usilovnosti sa už v 14 rokoch stáva členom malého orchestra Ignaza Michaela Pamera (1782–1827), u ktorého sa vyučil a istý čas hosťoval aj jeden z najúspešnejších huslistov tej doby Josef Lanner (1801–18). Ten spolu s českými bratmi Karlom a Janom Drahánkovými roku 1819 zakladá trio, ktoré sa už po pol roku úspešného účinkovania rozrastá na kvarteto. Štvrtým členom nie je nikto iný ako druhý najlepší huslista vo Viedni, Johann Strauss. Čoskoro pretvoria a spopularizujú valčík z jednoduchej sedliackej zábavy na tanec pre najurodzenejších Viedenčanov. Ambiciózny mladík však trpí tým, že zostáva v Lannerovom tieni. V orchestri rastie napätie a z najlepších priateľov sa takmer cez noc stávajú rivali. „Kto chce odísť spolu so Straussom, môže,“ ponúka Lanner členom orchestra. Strauss sa s ním lúči 1. septembra 1825 a väčšina hudobníkov ho skutočne nasleduje.

 

Vášeň strieda zodpovednosť

Počas fašiangového koncertu roku 1825 v krčme U Červeného kohúta Straussovi učarovala dcéra tamojšieho majiteľa, Mária Anna Streimová (1801–1870). Krátko nato už mu dievča oznamuje, že čakajú dieťa, a Strauss sa, chtiac-nechtiac, musí oženiť. Vášnivá a slobodná láska sa tak mení na zodpovednosť, ktorá práve nie je Straussovou doménou. 25. októbra 1825 prichádza na svet Johann Babtist Strauss (†1899; neskôr známy ako Johann Strauss mladší).

 

Rozprávkový vzostup

Od chvíle, čo sa Johann Strauss starší hudobne osamostatnil, žne úspech za úspechom. Z vtedajších vyhlásených viedenských podnikov pri Sperle a Dommayerovom Casine, kde jeho orchester vyhráva hosťom k tancu každý večer, vedie Straussova cesta do Berlína, Amsterdamu, Paríža a Londýna. „Ide o hudobnú udalosť a dokonalosť, oheň, inteligenciu a veľký cit pre rytmus, ktorý tento orchester so sebou prináša,“ rozplýva sa napríklad nad jeho návštevou slávny francúzsky hudobný skladateľ Hector Berlioz (1803–1869). Vďaka týmto zastávkam a jeho usilovnej práci je teraz Straussov orchester považovaný za druhý najlepší vo Viedni (prvým je a navždy tiež zostane orchester Viedenských filharmonikov).

 

Podľahne fanúšičke

Peniaze sa Straussovi staršiemu doslova sypú, fanúšičky naňho stoja v zástupoch. Aj keď sa mu rodina úspešne rozrastá, neodolá pokušeniu. Bezhlavo sa zamiluje do 19-ročnej modistky Emilie Trampuschovej (1814–1865) a užíva si s ňou chvíle rozkoše. „Princezná Viktória bude korunovaná vo Westminsteri, čo znamená oslavy, a princezná si, ako je známe, obľúbila valčík. Poslať jej preto samotného stvoriteľa valčíka so svojou hudbou, to pokladám za neobyčajne obratné gesto,“ rozhoduje sa pred Straussom starším vtedajší rakúsky kancelár knieža Metternich (1773–1859) a nabáda umelca, nech sa čo najskôr vydá i so svojím orchestrom do Anglicka. Odmenou za jeho turné mu má byť priam kráľovský honorár. Zároveň ide o zámienku, ako ho dostať z Viedne, kde si o jeho škandálnom pomere s mladším dievčaťom už štebotajú aj vrabce na streche. Škodí to jeho povesti a ničí manželku Annu. Strauss starší nakoniec strávi v Anglicku deväť mesiacov. Zastihne ho tam správa, že sa opäť stal otcom. Matkou jeho dieťaťa však tentoraz nie je Anna, ale Emilie.

 

Despotom z vyčerpania

Po návrate domov sa Strauss starší separuje od zvyšku sveta a sťahuje sa do samostatného bytu v dome U Jeleňa, kde teraz celá jeho rodina žije a kde disponuje 13 izbami, štyrmi predizbami, tromi kuchyňami, dvoma izbami pre služobné a dvomi schodiskami so štyrmi oddelenými vchodmi . Naplno sa ponorí do práce. Počas jeho neprítomnosti totiž nad ním vo Viedni získal navrch Lanner. To sa musí zmeniť… Nedostatok spánku, hodiny tvrdej práce a každovečerné hranie po zafajčených lokáloch sa tvrdo podpisujú na Straussovom zdraví, predovšetkým na tom psychickom. Z milého a energického človeka sa postupne stáva despota. Jeho prvorodený syn Johann Strauss mladší a druhorodený Jozef (1827–1870) sa učia hre na klavíri a na husle. Podľa ich matky im to ide skvele. Keď sa však Strauss starší čisto náhodou dozvie, za čo Anna dáva jeho ťažko zarobené peniaze, rozzúri sa a nariadi, na ktoré školy chlapci nastúpia. „Moji synovia sa hudbou živiť nebudú. Schani (Johann mladší – pozn. red.) pôjde na obchodnú školu, Pepiho prihlásim do kadetky a Edi pôjde na práva,“ rozhodne. V synoch tým prebudí vzdor. Zvlášť ten najstarší nedokáže otcovi odpustiť to, ako sa k nim správal, keď ešte boli malí, a že podvádzal jeho matku s inou ženou...

 

Splnený sen

Johannovi mladšiemu je veľkou oporou matka. Aj keď navštevuje školu, ktorú mu vybral otec, potajomky sa hudobne ďalej vzdeláva. „Od svojej mladosti som sa zaoberal hudbou, kde som to podľa priložených vysvedčení doviedol tak ďaleko, že som teraz sám schopný vystupovať ako vedúci a hudobný riaditeľ. Som rozhodnutý hrať s orchestrom o počte dvanástich až šestnástich mužov v pohostinských lokalitách, a síce u Dommayera v Hietzingu (viedenský obvod – pozn. red.), ktorý ma už uistil, že akonáhle bude môj orchester v poriadku, môžem tam vykonávať hudobnú zábavu. Nakoniec ešte poznamenám, že okrem tanečných kurzov budem tiež uvádzať operné kusy a koncertné veci podľa toho, ako to bude vyžadovať zábava.“ S týmto vyhlásením sa Schani obracia na viedenských úradníkov v roku 1844. Tí jeho plánom dávajú zelenú. Johann Strauss mladší zakladá svoju vôbec prvú, zatiaľ päťčlennú, kapelu.

 

Mesto má senzáciu

Všeobecne sa vo Viedni vie, že Strauss mladší hrá voči nevôli svojho slávneho otca, a tak sa u Dommayera, kde mu matka zariadila jeho prvé verejné vystúpenie, očakáva škandál. Namiesto neho ale prichádza nevídaný úspech. Schani sa okamžite stáva miláčikom publika, predovšetkým žien. Gratulácia dokonca prichádza aj od jeho otca, ktorý je na jednu stranu na syna hrdý, na druhú je ale zlosťou bez seba, že sa mu vzoprel. Hoci je Strauss mladší momentálne považovaný za senzáciu, jeho otec nestráca nič zo svojho lesku a všetky významné produkcie zostávajú aj naďalej v jeho réžii. To samozrejme Schani nenechá len tak a snaží sa ho zatieniť. „Strauss, toto už musí prestať. Dúfam, že občas čítate aj noviny. Strauss verzus Strauss. Baví sa tým celá Viedeň, a dokonca spolu bojujú aj Vaši priaznivci s priaznivcami Vášho syna. Nepriateľstvo medzi otcom a synom je hanebné a bezbožné. Moja trpezlivosť má svoje medze. Toto musí prestať. V prípade, že s tým hodláte pokračovať, som nútený, hoci nerád, Vás požiadať, aby ste sa vzdali svojho miesta dvorného kapelníka pri cisárskom dvore. A uisťujem Vás, že tým neskončí len táto výsada, ale aj Vaša kariéra,“ hrozí knieža Metternich Straussovi staršiemu. Na malú chvíľu preto dochádza k zmiereniu medzi otcom a synom. Znovu sa ale rozkmotria vo chvíli, keď Strauss starší ponúka tomu mladšiemu, aby sa stal členom jeho orchestra.

 

Provokuje Marseillaisou

V roku 1848 je Viedeň na nohách. Búria sa proti nenávidenému kancelárovi Metternichovi, a zatiaľ čo Strauss starší píše Radeckého pochod, oslavnú skladbu na maršala Radeckého (1766–1858) a jeho potlačenie revolúcie, Strauss mladší sa ocitá na pokraji záujmu spoločnosti. Na otca útočí v novinách. Viedenčania sú znechutení. Aby unikol ich hnevu, musí Schani načas odísť do Uhorska. Pri návrate domov sa postará o ďalší škandál, keď zahrá francúzsku revolučnú pieseň Marseillaisu.

 

Posledný koncert

Tvrdé pracovné nasadenie a stres sa značne podpisujú na zdraví Straussa staršieho. V roku 1849 sa vydáva na svoje posledné turné vedúce cez Prahu, hlavné mestá južného a stredného Nemecka a cez Mníchov. Po návrate do Viedne sa mu osudnou stáva šarlach – choroba, s ktorou práve bojuje jeho najmladšia dcéra. Aj keď je chorobou schvátený a veľmi slabý, zaumieni si, že si ešte raz zahrá so svojim orchestrom. Urobí tak 19. septembra 1849 v lokále pri Sperle. Po vystúpení sa zrúti a o šesť dní neskôr zomiera. Zanecháva po sebe obsiahlu prácu - 252 opusov, z toho 150 valčíkov, 31 štvoryliek, 28 kvapíkov, 14 poliek a 19 pochodov. Posledná rozlúčka s „Otcom valčíka“ sa koná v svätoštefanskom dóme za účasti tisícok Viedenčanov.

 

Bratia, ako sa patrí

Schani sa po otcovej smrti snaží opäť získať priazeň Viedne. Vďaka článku vo Wiener Zeitung, v ktorom vysvetlí, ako to vlastne medzi ním a otcom naozaj bolo a čo všetko predchádzalo ich roztržke, si konečne získa ich srdce. Je oslovený členmi orchestra Johanna Straussa staršieho, aby po ňom prevzal miesto dirigenta. Schani ponuku s nadšením prijíma. Viedeň mu leží pri nohách. Na nedostatok práce a záujmu sa nemôže sťažovať. Tvorí takmer neustále. Svoje nápady si starostlivo zapisuje do svojho diára. A keď nie je po ruke, poslúži mu napríklad manžeta alebo účtenka. Pracovné nasadenie a nedostatok odpočinku však vedie k preťaženiu jeho organizmu. Roku 1851 si líha s nervovou horúčkou. Tento záchvat ho v budúcnosti postihne ešte niekoľkokrát. Schaniho matka je jeho stavom znepokojená. „Prevezmi za Johanna dirigovanie,“ požiada mladšieho syna Josefa. Ten sa spočiatku zdráha. Našiel pracovné uplatnenie v strojárstve a hudba, hoci sa jej ako malý chlapec venoval s veľkou vášňou, mu už skoro nič nehovorí. Nakoniec zvíťaz straussovská krv, ktorá mu koluje v žilách. Schani si tak s vedomím, že jeho orchester je v tých najlepších rukách, môže dovoliť odísť do kúpeľov a poriadne si oddýchnuť. Aj Josef sa hneď pri svojom prvom dirigovaní stáva miláčikom publika, opúšťa svoje pôvodné zamestnanie a až do konca svojho života zostáva verný hudbe. Do dirigovania sa vo finále púšťa aj tretí z bratov - Eduard (1835-1916).

 

Obvinený z krádeže

Dusno v rodine opäť zavládne vo chvíli, keď sa Schani v roku 1862 potajomky ožení s podstatne staršou Henriettou „Jetty“ Treffzovou (1818–1878), o ktorej sa vo Viedni všeobecne vie, že sa dovtedy rada nechávala vydržiavať od postarších, bohatých pánov. Matka Straussová pre to nemá pochopenie. Dokonca sa doteraz milovanému synovi vyhráža, že pokiaľ bude „Jetty“ jeho ženou, nemá sa u nej doma ukazovať. Schani je sklamaný. Jetty sa stáva jeho múzou. Vďaka nej prekĺzne aj do divadelného sveta. Vo februári 1871 uvádza svoju prvú operetu Indigo a štyridsať lúpežníkov. Jej úspech ho prinúti napísať ďalšie. Len za šesť týždňov stvorí Netopiera. „To nie je možné, aby to stihol tak rýchlo! Musel to opísať!“ šíri sa Viedne ohováranie. Nešťastného Straussa sa musí zastať jeho dlhoročný priateľ Johannes Brahms (1833-1897). Umelec snáď len vďaka tomu nezanevrie na operety a neskôr pridá Cigánskeho baróna.

 

Nedokončí prestavenie

25. premiéra Netopiera je 22. mája 1899 príležitosťou, aby ju dirigoval sám autor. Johann Strauss mladší sa na verejnosti objavuje stále menej. Necíti sa dobre ani tentoraz. Predohru dokončuje s vypätím všetkých síl, ďalšieho dirigovania sa vzdáva a odchádza domov. O pár dní neskôr sa jeho zdravotný stav zhoršuje. Lekári konštatujú obojstranný zápal pľúc, napriek všetkému ich úsiliu Schani na začiatku júna 1899 umiera. Po oznámení úmrtia „Kráľa valčíka“ akoby sa život vo Viedni zastavil. V deň jeho pohrebu je takmer celé mesto zahalené do smútočného flóru. Za rakvou idú príslušníci Straussovej rodiny aj tisíce Viedenčanov.

 

Nesmrteľný symbol Viedne

Skladba An der schӧnen blauen Donau – Na krásnom modrom Dunaji –, ktorá je považovaná za najvýznamnejšie dielo Johanna Straussa mladšieho, vznikla nedopatrením. Po nešťastnej bitke pri Hradci Králové v roku 1866 Schani ponúka svoj dom ako lazaret pre ranených dôstojníkov. Jeden z nich, o ktorého sa Strauss stará, má pri sebe zbierku básní maďarského básnika Karla Isidora Becka (1817–1879). Straussa inšpiruje verš: „Na Dunaji, na krásnom, modrom Dunaji.“ Napíše ďalší valčík. Netuší však, že Beck vo svojej básni neoslavuje Dunaj vo Viedni, ale Dunaj v južnom Maďarsku. Skladba, po prvýkrát uvedená 10. marca 1867, si získava srdce Viedenčanov. Napriek okolnostiam sa stáva akúsi ľudovou hymnou mesta.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Zuzana Parkánová

Zdieľať článok na Facebooku