Necromanteion – tajuplné miesto, kde kedysi veštili z mŕtvych

Veštiarne mŕtvych (necromanetion) patrili medzi najponurejšie, no predsa veľmi populárne orákulá staroveku. Gréci totiž verili, že duše zosnulých preniknú cez hlboké rokliny, štrbiny či jaskyne do podsvetia a majú schopnosť vidieť do budúcnosti. Preto u nich prostredníctvom kňazov hľadali odpovede na to, aké obety by mali priniesť a ktorých bohov vzývať, aby sa splnili ich želania.

Jednalo sa pritom o pomerne náročný a zdĺhavý rituál. Záujemcovia museli najskôr niekoľko dní stráviť v absolútnej tme, jediac len stravu, o ktorej sa predpokladalo, že ju konzumujú mŕtvi (strukoviny, bravčové mäso, jačmenný chlieb či ustrice) a piť posvätné nápoje, pravdepodobne s obsahom narkotík. Potom absolvovali očistný rituál a v sprievode kňaza zostúpili do malého podzemného labyrintu, kde obetovali ovcu.

Potom sa už kľukatými chodbami s množstvom železných brán vydali priamo do domu boha podsvetia Hádesa a začali vidieť duchov svojich mŕtvych predkov. Buď tých, ktorých im ponúkla vlastná omámená myseľ, alebo, ako dokazujú archeologické objavy, tých, ktorých im pomocou rôznych bábok a trikov poslali do cesty kňazi.

Chrámov, kde sa takéto predpovedanie budúcnosti odohrávalo, bolo hneď niekoľko, najznámejší necromanteion antického sveta sa však nachádzal uprostred močiarov v Epire asi 20 kilometrov od dnešného obľúbeného turistického centra Parga. Starí Gréci verili, že sa na tomto mieste stretávajú rieky Acheron, Pyriphlegethon a Cocytus, ktoré vedú do podsvetia.

Epirus bol v dávnych dobách známy vďaka dvom typom veštieb – v chráme zasvätenom Diovi, pánovi živého a nebeského sveta, predpovedali budúcnosť zo šušťania listov a pozorovaním letov divých holubov, v chráme zasvätenom pánovi podsvetia Hádesovi (Plutovi) a jeho manželke Persefone (Proserpine) hľadali odpovede na svoje otázky u mŕtvych.

O týchto veštbách sa zmieňujú aj slávni starovekí autori - v 8. storočí pred Kristom historik Hérodotos a v 5. storočí pred Kristom básnik Homér. Keď bolo archeologické nálezisko v Epire v roku 1958 objavené, stotožnili ho so slávnym necromanteionom práve na základe ich opisov. Teóriu však podporila aj geografická poloha vykopávok - najmä blízke jazero, tri rieky a neďaleké jaskyne, ktoré by sa dali považovať za vstupy do podsvetia.

Neskôr však vedci ruiny datovali do 4. storočia pred Kristom (sú teda mladšie než spomínaná literatúra) a dnes sa spájanie náleziska v Epire s veštbami pokladá za sporné. Niektorí odborníci ale pripomínajú, že datovanie je komplikované, lebo pri stavbe novšej svätyne bol vrch kopca zrovnaný a všetko staršie sa stratilo. Na západnom svahu navyše objavili úlomky a hlinené sošky Persefony z polovice 7. storočia pred Kristom, a tak je otázka skutočného necromanteionu stále otvorená...

Autor: © Zoznam/ako