Tam, kde sa pásol dobytok, pribúdajú jamy: Uzbekistan zachvátila zlatá horúčka

"Nie je to zlé, aj keď som raz našiel valón, ktorý vážil sedem gramov. To je môj rekord," spokojne hovorí dvadsaťpäťročný muž, ktorého reportér agentúry AFP stretol v stepi neďaleko dediny Sojkečar na juhozápade Uzbekistanu.

O kúsok ďalej sa ďalší zlatokop, dvadsaťosemročný Sardor Mardijev, lopotí za volantom svojho bagru v dvanásťhodinových šichtách šesť dní v týždni. Deje sa tak v rozľahlej Navoijskej oblasti, ktorá je väčšia ako tridsiatka európskych krajín, vrátane Portugalska.

Ťažba zlata bývala predtým výlučným privilégiom obrovských štátnych ťažobných kombinátov, ale teraz je hľadanie zlata povolené aj jednotlivcom. Uzbekistan bol v minulom roku desiatym najväčším producentom zlata na svete (110,8 tony) a druhým najväčším predajcom (25 ton) prostredníctvom svojej centrálnej banky.

Tieto čísla však zďaleka neuspokojujú prezidenta Šavkata Mirzijojeva, ktorý sa prezentuje ako reformátor túžiaci rozvíjať zatiaľ stále prevažne centralizovanú ekonomiku a otvoriť svoju krajinu po rokoch izolácie. Táto postupná liberalizácia sa zatiaľ nijako netýka politickej scény, ktorá je zmenám stále uzavretá.

Zatiaľ v Uzbekistane bola preskúmaná iba pätina podložia, vodca krajiny nariadil do roku 2030 zvýšiť produkciu zlata o 50 percent a predávať zliatky s až kilogramovou hmotnosťou v nádeji, že priláka viac turistov.

Po povolení udelenom jednotlivcom chcel Zochid Chudaberdijev, rovnako ako stovky ďalších podnikateľov, skúsiť šťastie. Aby sa mohol zúčastniť tejto zlatej horúčky, v dražbe zakúpil práva na pozemok na tri roky.

"Pred rokom 2019 sme nesmeli hľadať zlato. Niektorí to robili, ale riskovali vlastný život, bolo to nebezpečné," hovorí tridsiatnik Chudaberdijev, ktorý má čínskych a kazašských konkurentov v susedstve. Pokiaľ by prenajatý dielec neposkytol dosť zlata, pravdepodobne by to skúsil o kus ďalej.

Za ním sú plné nákladiaky, rýpadlá a nakladače, ktoré na stovkách metrov presúvajú tony pôdy, čo vynáša "v priemere 12 až 15 gramov zlata za deň", ako hovorí Chudabardijev, ktorý súčasne jedným okom na svojom mobile kontroluje cenu zlata. Tá v polovici marca predstavovala takmer 2200 dolárov za uncu, čo predstavuje rekordnú výšku.

"Vláda nám dala príležitosť hľadať zlato, aby sme ľuďom dali prácu," pokračuje a za príklad dáva svojich mladých zamestnancov Chislata Očilova a Sardora Mardijeva. Pretože v krajine, kde je pätina práceschopného obyvateľstva nútená kvôli obžive emigrovať, predovšetkým do Ruska, ponúka sektor zlata nečakané vyhliadky.

"Zamestnávame miestnych ľudí. Chislat bol predtým nezamestnaný a Sardor pracoval na farme. Teraz si mesačne zarobia v priemere tri až štyri milióny sum (asi 220 až 300 eur)," vysvetľuje Chudarberdajev. V regióne je to slušný plat.

Akonáhle je zlato vyťažené, podnikatelia si ho nesmú ponechať, ale všetko musia odovzdať centrálnej banke, ktorá sama predá zlato na svetovom trhu za doláre. Tento prílev valút je pre rastúcu ekonomiku Uzbekistanu zásadný, najmä keď miestna mena patrí k najslabším na svete.

Ale v dedine Sojkečar, kde poľnohospodárstvo zostáva životne dôležitým odvetvím, nerobí rozruch okolo zlata ľudí iba šťastnými. "Prospektori kopú tam, kde sme pásli dobytok," hovorí Erkin Karšijev, ktorý patrí k popredným hospodárom v okrese vzdialenom asi 500 kilometrov na juhozápad od hlavného mesta Taškentu.

"Pozrite, tí predchádzajúci odišli a nechali všetko len tak," sklamane sa sťažuje šesťdesiatnik a ukazuje na jamy v krajine hlboké asi desať metrov. Veľmi sa obáva, aby do jám nespadol dobytok. Hoci úradom zaslal množstvo sťažností, problém zostáva nevyriešený. "Chceme od zlatokopov len jedno," hovorí farmár, "aby zasypali jamy, kým odídu".