Sedem zvláštnych rituálov, ktorými si uctievajú zosnulých vo svete

 

Taiwan

V mnohých kútoch našej planéty nebýva pohreb spájaný so smútkom a plačom, ale s oslavou života zosnulého. Najďalej to v tomto smere dotiahli na Taiwane, kde bývajú súčasťou "smútočného sprievodu" tzv. pohrebné striptérky, ktoré spievajú, tancujú a vyzliekajú sa. Ich úlohou je nielen rozlúčiť sa so zosnulým vo veľkom štýle, ale aj prilákať davy. Domáci totiž veria, že čím viac ľudí zosnulého na jeho poslednej ceste sprevádza, tým ľahší bude jeho prechod na druhú stranu. Vysoká návštevnosť pohrebu je navyše známkou prestíže, a tak napríklad počas rozlúčky s istým politikom v roku 2017 najali až 50 tanečníčok pri tyči. Ničím výnimočným nie sú ani profesionálni hudobníci, neónové pódiá, šľahanie plameňov a ohňostroj.

 

Mongolsko

Budhisti v Mongolsku, Tibete a niektorých čínskych provinciách praktizujú tzv. „nebeské pohreby“. Veria v putovanie duší a telo je pre nich len dočasnou schránkou, ktorá po smrti stráca význam. Preto ho nechávajú voľne položené na vrchole hory, kde sa oň postará príroda. Dôvody pre takýto rituál sú aj praktické – zem je tu na kopanie hrobu príliš tvrdá a dreva na kremáciu málo. Jhator sa navyše považuje aj za prejav štedrosti zo strany zosnulého a jeho príbuzných, pretože telesná schránka poskytne potravu iným živým tvorom. Obvykle sa vykonáva ráno na určených miestach, ktoré môžu mať podobu plochej vyvýšenej skaly. Niekedy sa telo rozreže na časti, bežne sa však necháva aj vcelku a keď ho supy ohlodajú na kosti, ostatky sa pomelú spolu s múkou a jačím maslom alebo mliekom na krmivo pre vrany a jastraby. Nič nemôže vyjsť nazmar.

 

Madagaskar

Zaujímavú tradíciu dodržiavajú v súvislosti so zosnulými aj Malgaši, etnickí obyvatelia Madagaskaru. Má názov famadihana, čo sa dá preložiť ako „obracanie kostí“, a koná sa raz za päť alebo sedem rokov. Celé rozvetvené rodiny sa vtedy zhromaždia v krypte alebo pri hrobe svojich predkov, vynesú odtiaľ ich telá, prebalia ich do novej látky a na tú znova napíšu meno zosnulého, aby sa naň nezabudlo. Je to veselá oslava – hrá kapela, podáva sa mäso s ryžou, živí tancujú s mŕtvymi a obchádzajú hrobku držiac ich telá nad hlavou. Tesne pred západom slnka ich opatrne vložia späť do zeme hore nohami, a tak sa zas na istý čas uzavrie kolobeh života a smrti.

 

Filipíny

Na Filipínach sa dodržiava mnoho rôznych netradičných pohrebných tradícií, každý región či etnická skupina si zosnulých pripomína inak. Insegovia z provincie Apayo napríklad zvyknú telo zabaliť do rohože a umiestniť ho do rakvy spolu s vodou, oštepom a štítom, ktoré sú potrebné pre plynulý prechod na druhý svet. Truhlu potom vkladajú do zeme priamo pod kuchyňou svojho rodinného domu. Obyvatelia Cavite svojich zosnulých po smrti vertikálne umiestňujú do vydlabaného kmeňa vopred vybraného stromu a domorodí ľudia z Benguetu zas pred pochovaním zaviažu mŕtvemu oči a na osem dní ho posadia na stoličku vedľa hlavného vchodu do domu. Ľudia z horskej provincie Sagada napokon zosnulých nepochovávajú do zeme, ale rakvy vešajú na bralá, do skalných dutín alebo do jaskýň.

 

Ghana

V západoafrickej Ghane sa v ostatných rokoch rozšírilo používanie netypicky tvarovaných a pomaľovaných rakiev, ktoré reprezentujú povolanie alebo záujmy zosnulého. Tie najbizarnejšie majú podobu balíka peňazí, knihy, fotoaparátu, postele, nákladiaku, lietadla, nanuku, pera, fľaše piva, krokodíla či kostola. Dnes sa vyvážajú do celého sveta a múzeá ich vystavujú ako vzácne umelecké diela. Cena jedného sa pohybuje od 5 do 15 tisíc dolárov a výroba trvá dva až šesť týždňov. Na počiatku tohto kreatívneho nápadu pritom stála viera členov etnickej skupiny Ga-Adangbe, že život nekončí fyzickou smrťou, ale pokračuje na druhom svete rovnakým spôsobom ako na Zemi. Mŕtvi dokonca môžu byť mocnejší ako živí a ovplyvňovať svojich príbuzných zo záhrobia.

 

Južná Kórea

Zabudnite na rakvy či urny, v Južnej Kórei čoraz viac uprednostňujú tzv. pohrebné koráliky (prípadne koráliky smrti). V roku 2000 tam totiž vstúpil do platnosti zákon, podľa ktorého musí byť z dôvodu obmedzenej kapacity cintorína odstránený každý hrob, ktorý má viac ako 60 rokov. Mnohí preto volia kremáciu a popol nechávajú pri vysokých teplotách roztaviť a vylisovať do modro-zelených, ružových, fialových alebo čiernych guličiek, ktoré potom uchovávajú v špeciálnych nádobách, napríklad skrinkách zo skla. Celý proces trvá asi dve hodiny a stojí okolo tisíc dolárov, no napriek pomerne vysokej cene získal veľkú popularitu. Niektorí ľudia dokonca nechávajú takýmto spôsobom spracovať kosti, ktoré ležali dlhé roky v hrobe.

 

Indonézia

Pre obyvateľov hornatého indonézskeho regiónu Tana Toraja sú rozlúčky so zosnulými významnou spoločenskou udalosťou. Konajú sa na veľkej lúke, kde príbuzní postavia prístrešky pre stovky, ba až tisícky ľudí. Rituál začína porážkou najsilnejších vodných byvolov a prasiat, ktorá má zaistiť rýchlu cestu zosnulého do večnosti a jeho pokojný spánok. Ten je potom možné „vyrušiť“ len počas rituálu manene (obrad umývania tiel) raz za tri roky. Príbuzní vtedy exhumujú ostatky svojich príbuzných, telo učešú a oblečú do nových moderných šiat a spravia si s ním zopár rodinných fotografií. Opravia a vyčistia staršiu truhlu, prípadne telo uložia do úplne novej. Veria, že takto dajú zosnulému vedieť, akou dôležitou súčasťou rodiny a miestnej spoločnosti naďalej zostáva.

 

Autor: © Zoznam/ako

Zdieľať článok na Facebooku