Skrytá stránka slávneho Muchu: Slobodumurár a špiritista sa o maľovaní radil so zosnulými

2023-06-17 12:01:00 |   |    | 

Do Muchovho parížskeho ateliéru preniká len tenký lúč slnka. Okná sú zatvorené, rolety stiahnuté takmer až dole. Pri veľkom drevenom stole sa tlačí pätica mužov, nikto z nich ani nedýcha. Vtom sa ruka jedného z nich pomaly rozhýbe. „Čo je to?“ špitne Mucha. „Ticho,“ strčí do neho priateľ. „Nechaj ho písať…“



 

Ak niekto z českých výtvarníkov skutočne urobí dieru do sveta, je to Alfons Mucha (1860–1939). Sám si praje byť, ako neskôr napíše, „historickým básnikom“, ktorým sa na staré kolená v Slovanskej epopeji skutočne stane. Málokto však tuší, že je nielen talentovaným umelcom, ale aj zapáleným mystikom a špiritistom. Vo svojom parížskom byte sa venuje radu experimentov s rôznymi médiami, ktorých víziu sa pokúša zaznamenať – niekedy na papier, niekedy na fotografické platne a valčeky fonografu. „S dôverou sa obracal na mŕtvych príbuzných s otázkami, s ktorými si nevedel rady,“ vypovedá neskôr jeho syn Jiří (1915–1991). Muchova vášeň pre tajné spolky ho privedie až do slobodomurárskej lóže – v rokoch 1922–1938 je Grand Commanderom, teda najvyšším predstaviteľom českých slobodomurárov. Má značný vplyv a je držiteľom 33. škótskeho rítu, teda najvyššieho stupňa zasvätenia, ktorý môžu slobodomurári dosiahnuť.

 

Začal ako maliar kulís

Paríž na sklonku 19. storočia, „božská“ Sarah Bernhardt (1844–1923) a toľko obdivovaný Alfons Mucha. Viac ako výnimočná trojica. Do požehnanej metropoly nad Seinou sa pritom ivančický rodák vydáva pomerne neskoro, ťahá mu vtedy už skoro na 30 rokov. Väčšina z jeho tvorivých kolegov už kúzlu Paríža dávno podľahla, mnohí z nich tam odišli už v rámci štúdia na pražskej Akadémii výtvarných umení, prípadne hneď po jej absolvovaní. U Alfonsa, ktorého otec pôsobil ako súdny sluha, má tá cesta značne krivolaký priebeh. Počas štúdií na brnianskom gymnáziu sa nadaný mladík blysol v zbore, nakoniec však prevážila láska k výtvarnému prejavu. Zatiaľ však iba v teoretickej rovine. Rodinný nedostatok peňazí ho totiž po maturite donútil k návratu do Ivančic, kde mu otec dohodol miesto obecného pisára. Chvíľu to vydržal, má Moravu rád, ťahalo ho to ale do sveta. Keď neuspel pri prijímacích skúškach na Akadémii v Prahe, skúsil šťastie vo Viedni. Začal navštevovať kurzy ilustrácie a výtvarných techník, ale kvôli obžive sa nechal nakoniec najať ako maliar divadelných kulís.

 

Miláčik pána grófa

Dlho sa tu ale neohrial, po pár mesiacoch bol prepustený, pretože sa firma ocitla vo finančných problémoch. Mucha si ale zúfať nemusel, len čo sa vrátil domov na Moravu, dostal lákavú ponuku od grófa Khuen-Belassiho, aby mu vyzdobil Emin kaštieľ pri Hrušovian nad Jevišovkou. Vytvoreným dielom bol šľachtic natoľko fascinovaný, že sa rozhodol mladému umelcovi uhradiť štúdiá na slávnej Akadémii výtvarných umení v Mníchove. A odtiaľ už bol len krôčik do Paríža. Keď potom gróf ponúkol Muchovi, ktorý práve dokončil štúdiá, že mu zaplatí aj ďalšie tvorivé pôsobenie buď v Ríme, alebo v Paríži, vybral si z týchto dvoch možností umelec úplne bez váhania.

 

Z vrcholu až na dno

V Paríži si nežije vôbec zle. Vďaka bohatej apanáži od grófa si môže Mucha dovoliť takmer všetko, na čo si spomenie. Dobre býva, stravuje sa po reštauráciách, v čiernom redingote a cylindri sa denne pohybuje v prostredí parížskej bohémy. Stretáva sa s krajanmi Václavom Brožíkom (1851–1901) a Vojtechom Hynaisom (1854–1925), z Francúzov má najbližšie asi k Paulovi Gauginovi (1848–1903). Začiatkom roku 1889 však zasiahne do chodu vecí stručný a nie príliš konkrétny list od grófa Khuena-Belassiho: „Dovoľujem si Vášmu Blahorodiu oznámiť, že Jeho grófska Milosť uznala za vhodné ďalšiu finančnú podporu Vášmu Blahorodiu už neposkytovať.“ „Jeho Blahorodie“ sa tak odrazu ocitá na mizine. „Presný dôvod, prečo štedrý mecenáš náhle nechal Muchu napospas osudu, síce nepoznáme, ale asi chcel, aby sa konečne postavil na vlastné nohy – užívania bolo dosť,“ myslí si súčasný spisovateľ Petr Hora-Hořejš. V každom prípade sa strata podpory premení nakoniec na prínos, pretože prinúti Muchu nájsť si obživu na vlastnú päsť. Napokon, je načase.

 

Lukratívna zmluva

Núdza našťastie nie je niečo, s čím by sa Mucha nestretol, vie sa s ňou pobiť. Začne žiť skromne, nič iné mu ani nezostáva. Najväčšiu službu mu vtedy urobí šošovica. „Kúpil si jej za lacný peniaz vždy celé vrece, uvaril s vodou a jedol ráno, na poludnie aj večer,“ spomína súčasný spisovateľ Aleš Česal. Mucha zarába, kde sa dá. Spočiatku napríklad kresbou a tlačou detských vystrihovačiek s vojakmi. Potom už ilustráciami, tvorbou kalendárov alebo plagátov. Až konečne príde roku 1894 jeho hviezdna hodina. Narýchlo totiž pripraví pre herečku Sarah Bernhardtovú plagát k obnovenej premiére hry Gismonda a zožne tak veľký úspech, ktorý snáď ani nečakal. „Keď si prezrela prvé nátlačky, nemohla od nich odtrhnúť oči. Potom ku mne prišla, objala ma a zasypala chválou,“ zapíše si vtedy Mucha do poznámok. S herečkou uzatvára lukratívnu šesťročnú zmluvu a okrem plagátov pre ňu navrhuje aj kostýmy, šperky alebo účesy. Razom je doslova na roztrhanie. Zákazky sa hrnú, a to nielen z divadelnej brandže. Mucha navrhuje reklamné plagáty na zubnú pastu, čokoládu, bicykle, cigaretové papieriky, parfémy aj mydlá. Spolupracuje s potravinárskou spoločnosťou Nestlé či firmou na sušienky Lefevre-Utile, ktorých tvárou sa stane sama Sarah Bernhardtová. Tá dokonca na plagát pripíše, ako má práve tieto sušienky rada!

 

Hovorí „rečou anjelov“

S tým, ako sa Muchovi hromadia zákazky a peniaze, však rastú aj starosti. Aj jemu občas dôjde fantázia, veď tvorí denne, pracuje doslova do úmoru. Upne sa preto k mysticizmu a s otázkami, s ktorými si nevie rady, sa obracia dokonca na svojich mŕtvych príbuzných. Spolu so svojím priateľom, francúzskym astronómom a špiritistom Camillom Flammarionom (1842–1925), organizuje vo svojom parížskom ateliéri pravidelné seansy, ktorých sa zúčastňuje aj mnoho iných nadšencov. Spoločne sa potom pokúšajú nadviazať spojenie s „druhým svetom“, a to pomocou médií, ktorých odkazy zaznamenávajú na fotografické platne a valčeky fonografu. Podarí sa im vraj zachytiť podivné zvuky, formujúce sa v slová, čo nazvú akúsi „rečou anjelov“. Muchov syn Jiří spomína, ako jeho otec doslova podľahol takzvanému automatickému písaniu: „Flammarion mu naznačil, že to, čo si zapisuje, nemusí nutne pochádzať z jeho hlavy, ale že môže byť diktované bytosťami, ktoré sa prejavujú prostredníctvom jeho osoby.“ Preto sa tiež s dôverou Mucha obracia na mŕtvych velikánov, príbuzných alebo priateľov, aby mu pomohli, keď si nevie rady. „Hovorí“ s nimi dokonca aj o tom, ako má tvoriť, najčastejšie vraj s Jozefom Mánesom (1820–1871).

 

Mystika na známke

Už ako uznávaný umelec precestuje Mucha Ameriku, aby sa začiatkom roku 1910 definitívne vrátil späť do Čiech. Ako člen slobodomurárskej lóže sa stretáva s vplyvnými osobnosťami a je isté, že sa spolu s Milanom Rastislavom Štefánikom (1880–1919), Aloisom Rašínom (1867–1923) a Edvardom Benešom (1884–1948) podieľa na presadení myšlienky. Muchovi je v tej dobe zverená výtvarná podoba nových bankoviek, ktoré zavádza do obehu jeho slobodomurársky brat Rašín. Tiež Muchou vytvorená poštová známka nového štátu zobrazuje významný mystický jav, pozorovateľný iba z Karlovho mosta – je to ono známe zapadajúce slnko, ktoré sa v podvečer slnovratu nenápadne schováva za siluetu svätovítskej katedrály.

 

Chrám času

Na konte má vtedy Mucha nespočetné množstvo diel, napriek tomu sa však pohráva ešte s jednou myšlienkou – túži sa venovať dávnej vízii Slovanskej epopeje. Rozmýšľa jej koncepciu, robí si uhlové náčrty, dospeje dokonca k predstave, že jeho veľké plátna ozdobia nové všeslovanské kultúrne centrum v Prahe. Dielo to má byť vskutku veľkolepé – cyklus najväčších obrazov na plátne, aké kedy boli namaľované, s pradávnym odkazom na osud slovanských národov. „Cyklom dvadsiatich obrích scén zaplnených postavami a emóciami chcel vybudovať akýsi slobodomurársky chrám času, v ktorom sa budú dejiny otáčať, ako symbolický kruh, držaný alegorickou bohyňou na úvodnom obraze,“ píše Česal.

Snáď ani sám Mucha vtedy netuší, že sa práce na tomto impozantnom cykle pretiahnu na celých 14 rokov. Drie do úmoru, zdanlivo v ústraní na zámku Zbiroh, kde si prenajme sálu s presklenou strechou a urobí z nej svoj ateliér. Je k tomuto miestu doslova magicky priťahovaný, snáď kvôli jeho histórii, ktorá je plná záhad. Kto vie, možno aj tu Mucha po večeroch pokračuje vo svojich mystických seansách. Nie náhodou tu vytvorí monumentálne dielo plné symbolov a výjavov, ktorému verejnosť nikdy tak úplne neporozumie…

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková

Zdieľať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk

Štvrtok, 25. júl. 2024. Meniny má Jakub.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa