Švédsky Shakespeare sa preslávil ako kráľ pijanov, jeho odkaz však žije dodnes

 

„Smutný koniec šaška,“ povzdychne si jeden z prítomných pánov. Pritom Carl Michael Bellman (1740-1795), rodák zo Štokholmu, nebol len preslávený zabávač a imitátor, ale predovšetkým nevšedný majster slova a hudby. Vyslúžil si prezývku „švédsky Shakespeare či Mozart“ a mnohí si mysleli, že ak by písal svoje verše v inom jazyku ako vo švédčine, urobil by dieru do sveta. Stavil totiž na úplne nevšedné prepojenie pijanských popevkov a módnych rokokových námetov väčšinou z mytológie. Aj jeho osobný život bol plný kontrastov. Raz ho obdivoval švédsky kráľovský dvor, inokedy mu tlieskali v tých najpokleslejších putikách. Dokázal žiť naplno a bezstarostne, avšak pod maskou šaška sa neskrýval len ľahkovážny fičúr, ale citlivý a neobyčajný tvorca, ktorý nastavoval spoločnosti zrkadlo. Pritom mal Bellmana čakať úplne banálny osud...

 

Excelentný učiteľ

Rodina má o svojom najstaršom jasno - bude z neho kňaz. Tým bol aj starý otec Carla Michaela, familiárne Kalleho, otec jeho matky. O súrodencov nemá Kalle núdzu, jeho matka bola údajne dvadsaťjedenkrát tehotná, dospelosti sa ale dožilo len sedem detí. Rodina patrí v štokholmskej štvrti Södermalm, kde žije, k tým lepším. Otec Johan Arendt Bellman (1707-1765) to dotiahol na vysokého štátneho úradníka, a tak môže dopriať svojmu prvorodenému excelentného súkromného učiteľa Claesa Ludviga Ennesa (1727-1791), ktorý predtým pôsobil v jednej z najprestížnejších švédskych šľachtických rodín.

 

Veršoval z horúčky

Jedného dňa Kalle ochorie, blúzni z horúčky, a keď sa potom uzdravuje, baví sa tým, že rýmuje. Chytí ho to a učiteľ Ennes ho vo veršovaní podporuje. „Je to génius,“ nešetrí pred rodičmi chválou. Kariéra duchovného je zabudnutá. Chlapec sa ľahko a rýchlo naučí niekoľkým cudzím jazykom, prekladá z nich poéziu, ale aj ju sám píše. Nastáva čas, aby vyrazil do sveta. Avšak v tom čase sa jeho rodina čoraz viac zadlžuje, takže peniaze na cestovanie pre syna nezostanú. Skúsi to inak. Preloží z francúzštiny knihu a posiela ju aj s venovaním strýkovi Martinovi Bellmanovi (1706–1786), ktorý pôsobí ako švédsky konzul v španielskom Cádizu. Počíta s tým, že by ho za to mohol k sebe do Španielska pozvať, čo sa však nestane, a tak namiesto dobrodružstva v cudzine čaká nádejného literáta nuda štokholmskej banky.

 

Uteká pred veriteľmi

„Nenávidím čísla,“ povzdychne si Carl Michael svojmu kolegovi. Sedia spolu v jednom zo štokholmských šenkov. Aj učenícke roky v banke majú svoje výhody. Človek si tu nájde kumpánov, s ktorými môže obchádzať krčmy a bordely. A že ich vtedy v meste nie je málo ... Bellman sa čoskoro stáva akýmsi vodcom miestnej mládeže. Má iskru, vtip, dokáže pobaviť každú spoločnosť. Horšie je to už so skladaním účtov zo svojej stáže pri Riksbank. Pred skúškou uniká tým, že sa necháva zapísať na univerzitu v Uppsale. Na štúdium účtovníctva, ktoré tak nenávidí. Aj tu je čoskoro hviezdou spoločnosti, tentoraz mladíkov z lepších rodín. Chodí s nimi piť a baví ich svojimi popevkami. Život na vysokej nohe ale niečo stojí, a tak sa zábavný Štokholmčan čoraz viac topí v dlhoch. Hrozí mu už väzenie pre dlžníkov, pred ktorým v roku 1763 uteká do Nórska. Z domova podporu čakať nemôže, rodina je na dne, dokonca museli zastaviť dom. Po niekoľkých týždňoch sa tak vracia utečenec do Štokholmu. V banke radšej dáva sám výpoveď, skôr než ho vyhodia. Súdu ale neunikne. „Je to leňoch, ničomník, ktorý zvádzal ostatných mladých mužov na pitie, hazard a iné nevhodné zábavy,“ ohodnotia ho tam. Do väzenia nakoniec nejde, proces je zastavený, ale s takou reputáciou môže na nejaké seriózne zamestnanie zabudnúť. Nevadí, aj škvrna na povesti môže otvoriť cestu do sveta…

 

Inšpirácia zo stoky

V Štokholme sa veselo žije a pije, často až nezriadene. Zhruba 700 krčiem na 70 000 ľudí, to je čo povedať. Veľakrát nekvalitný alkohol rýchlo premieňa serióznych príslušníkov drobnej buržoázie na ľudské trosky. Takto neslávne skončil napríklad aj prosperujúci hodinár Jean Fredman (1712/1713–1767). Alkohol ho vybavil tak, že skončil na ulici, v stoke. Práve tam niekde naňho naráža Bellman. Vďaka otcovým kontaktom získal Carl Michael úradnícke miesto, ktoré mu zaistilo síce skromné živobytie, ale dosť na to, aby si mohol povyrážať v najrôznejších štokholmských podnikoch a stretávať tam pitoreskné postavy, ktoré sa potom ako Jean Fredman objavujú v jeho zbierkach zhudobnenej poézie. Nikdy však týchto rázovitých ľudí vo svojej tvorbe nezhadzuje, nezosmiešňuje, naopak s nimi súcití. Už v tom čase svojimi popevkami baví Bellman krčmovú spoločnosť a pri tom sa sám sprevádza na cittern, dobový strunový nástroj. V hraní na neho je skutočným majstrom. Dokáže ale aj iné veci.

 

Panovníkov zabávač

Pootvorenými dverami sa z miestnosti tiahnu najrôznejšie zvuky. „To sú kostolné zvony,“ vykríkne ktosi zo spoločnosti v sále. „A teraz počujem predavačov haringov,“ zvolá druhý. Všetky zvuky však vyludzuje v priľahlej miestnosti jeden jediný muž - Bellman. Dokáže napodobniť naraz až 20 ľudí, napríklad hostí, ktorí sa zišli v námorníckej krčme alebo dav ľudí na prívoze. Pred vystúpením sa uvádza do akéhosi tranzu bubnovaním na rôzne predmety. O jeho imitátorskom umení sa hovorí po celom Štokholme. Čoskoro si ho lepšia spoločnosť začne objednávať ako zabávača. „Je to kráľ opilcov,“ hovoria o ňom síce s pohŕdaním niektorí príslušníci vyššej šľachty, iní ho ale považujú za génia. K tým patrí aj kráľ Gustáv III. (1746 – 1792). Každú stredu si pozýva „majstra improvizácie“, ako Bellmana nazýva, do paláca, aby tam bavil jeho hostí. Pre svojho kráľa potom všestranný umelec skladá kadečo od divertimentu, hudobných skladieb zábavného charakteru až po oslavné piesne či bojové pochody. Osvedčí sa aj ako šikovný propagandista. Panovník si ho obľúbi, váži si jeho talent a od začiatku nad ním drží ochrannú ruku. V roku 1776 ho menuje tajomníkom národnej lotérie a necháva mu vyplácať ročný dôchodok. Carl Michael je teda zaistený a môže sa ženiť…

 

Manželka aj múza

Zo začiatku jej to lichotilo. Ona, Lovisa Grönlundová (1757-1847), dcéra obyčajného skladiskového zamestnanca, si 19. decembra 1777 berie zrelého muža, ktorý má styky. Kráľ s kráľovnou sa dokonca stávajú krstnými rodičmi najstaršieho syna Bellmanovcov, Gustava (1781-1808), aj keď len v zastúpení. Čoskoro však mladá pani spoznáva, že život s takým neobyčajným mužom, akým je Kalle, nebude žiadny med. Môžu si síce dovoliť služobníctvo, ale na druhej strane manžel nedokáže udržať peniaze. Žije si nad pomermi, ale rozdáva aj potrebným. Žena tak sama musí občas zarábať pre rodinu šitím. Navyše niekedy pochybuje o jeho vernosti. To keď jej ľudia predhadzujú: „Určite má niečo s tým ľahkým dievčaťom Ullom.“ Ulla Winblad je hrdinkou jeho hlavného diela, Fredmanových epištol, 82 zhudobnených básní, ktoré vyšli v roku 1790. Bellman ich však začal písať už koncom 60. rokov 18. storočia. Vtedy už poznal predlohu svojej Ully, Máriu Kristinu Kiellströmovú (1744–1798), dievča z chudobnej štokholmskej rodiny, ktorá si zarábala ako robotníčka v továrni na hodváb a podľa niektorých aj ako príležitostná prostitútka.

 

Meno pre hanbu

Nikdy sa však nepotvrdilo, že by si privyrábala telom. Jediný záznam na polícii mala Kiellströmová, keď bola pristihnutá v hodvábnom odeve, čo pre ženu jej pôvodu a postavenia bolo vtedy zakázané. Avšak ako robotníčka v továrni na hodváb mala výnimku. So skladateľom sa zamlada rada chodievala baviť a tancovať. Jedným z jej manželov bol dokonca aj Bellmanov priateľ z detstva Eric Nordström, s ktorým ale žena, známa svojou krásou, šťastná nebola. Slávu jej priniesla až postava Ully, aj keď nie takú, akú by si priala. Bellman ju síce romanticky ospevuje ako rokokovú Venušu, na druhú stranu ju vo svojom diele líči ako prostitútku, krčmovú nymfu. A práve tak si ju ľudia zapamätajú. Dôjde to až tak ďaleko, že dievčatá s menom Ulla mali vo Švédsku v istý čas problém sa vydať, pretože bola spochybňovaná ich povesť…

 

Pocta s protekciou

Napokon si ho všimla aj Švédska akadémia. V roku 1790 od nej Carl Michael Bellman dostáva cenu za najlepšie literárne dielo roku. „V tom má prsty kráľ, trpí naňho,“ tvrdia závistivci. Pre mnohých je totiž šokujúce, že vo Fredmanových epištolách autor ospevuje pijanstvo a sex, v kombinácii s odkazom na antickú mytológiu. Tí menej prudérni si naopak pochvaľujú, ako skvele dokázal ocenený autor vykresliť vtedajší život vo svojom rodnom meste. Po zavraždení osvieteného Gustava III. v štokholmskej opere v roku 1792 je však s podporou liberálnych umelcov koniec. Naopak, všetci gustaviáni, teda priaznivci zosnulého kráľa, sú prenasledovaní. Pre Bellmana nastávajú zlé časy. Čím ďalej viac hľadá útechu v alkohole. Do toho ochorel na tuberkulózu, na ktorú zomrela jeho matka. Potom prichádza ďalšia rana…

 

Pomsta ohrdnutého?

Na jar 1794 ho zatýkajú pre malý starý dlh, nejakých 150 riksdalerov (toliarov). Údajne ide o pomstu jedného jeho bývalého kolegu E. G. Nobeliusa, ktorý nadbiehal jeho žene a dostal košom, a tak sa Bellmanovi pomstil. Dobre totiž vedel, že umelec je bez prostriedkov, a navyše ešte zadlžený. Jeho celkový dlh v skutočnosti nie je nijako malý, asi 3000 riksdalerov, čo predstavuje ročný plat ministerského predsedu. Vo vlhkom väzení sa zdravotný stav umelca prudko zhoršuje. Jeho bohatí priatelia ho síce vykúpia, ale na slobodu vychádza už ako zlomený muž. Na jeseň 1794 ešte usporiada posledné skľučujúce predstavenie. Zomiera budúci rok, 11. februára 1795, v spánku, vo svojom štokholmskom dome ako zatrpknutý, chorý, osamelý muž. Vo väzení, pár mesiacov pred smrťou, vyslovil svoj odkaz: „Neželám žiadnej bytosti nič zlého, milujem svoju ženu a malé deti, jedzte málo a dobre.“

 

Bellmanov Štokholm láka dodnes

Už v cestovateľskej príručke anglického historika Williama Coxeho (1748-1828) z roku 1784 je mapa s vyznačenými miestami, odkazujúcimi na Bellmana a jeho dielo. Vo Švédsku si svojho slávneho rodáka pripomínajú rôznym spôsobom dodnes. V roku 2014 sa zatiaľ naposledy objavil na švédskej stokorunovej známke so svojou typickou bábkou. A do štokholmskej ulice Bellmansgatan v štvrti Södermalm umiestnil autor preslávenej trilógie Milénium Stieg Larsson (1954–2004) byt hlavného hrdinu Mikaela Blomkvista.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Helena Chvojková

Zdieľať článok na Facebooku