Jediný dedič Napoleona: Osud sa s Orlíkom škaredo pohral

2024-04-04 11:00:00 |   |    | 

So životom Napoleonovho jediného legitímneho syna sa osud škaredo pohrá. Aj keď prichádza na svet ako potomok jednej z najväčších osobností 19. storočia, zostane až do konca svojich dní len opusteným, nešťastným stvorením. Lipla na ňom kliatba ohromného mena, po otcovi zdedená pohlcujúca ctižiadosť a strata svetovej ríše. Pritom všetko začalo tak sľubne...



 

Vzťah jeho rodičov nie je žiadnym veľkým milostným vzplanutím. Matka, rakúska arcivojvodkyňa Mária Luisa (1791–1847), dcéra hlavy habsburskej monarchie Františka I. (1768–1835), sa za Napoleona Bonaparta (1769–1821) vydať nechce, je ale miernej povahy, a nakoniec sa prianiu politikov, a predovšetkým otca, podriadi. Napoleon je v tom čase ženatý s Josefinom de Beauharnais (1763-1814), ale už nejaký čas uvažuje o rozvode, pretože sa od nej nie a nie dočkať mužského dediča. Plánovaný sobáš mu preto príde vhod, veď habsburský dvor je doslova preslávený svojou plodnosťou. Matka jeho vyvolenej porodila 12 detí, babička dokonca 18 a prababička 16. „To je tá maternica, ktorú potrebujem!“ prednesie údajne francúzsky cisár. V apríli 1810, sotva tri mesiace po rozvode, sa tak znovu žení.

 

Vymodlené dieťa

Hoci Mária Luisa nie je rozhodne tak šarmantná, ako by si Napoleon zrejme prial, správa sa k nej veľmi pekne. Doslova ako zamilovaný chlapec. Aj ona si k nemu veľmi skoro nájde cestu. „Má v sebe čosi pútavého a láskavého, čomu človek nedokáže odolať,“ zmieni sa o ňom dokonca. Ani nie rok po svadbe, v marci 1811, mu potom konečne porodí toľko vytúženého syna - Napoleona Františka Jozefa Karola (1811-1832), ktorý je ešte v kolíske vyhlásený za "kráľa rímskeho". Cisárovi verná krajina vtedy šalie nadšením. Ďakovné bohoslužby, parády, sprievody a ľudové slávnosti striedajú jedna druhú. Dokonca pánska móda onej sezóny oslávi pamätnú udalosť – nie práve vkusne – tým, že zavedie pre obleky úplne novú hnedožltú farbu, nazvanú „Le caca du Roi de Rome“, teda v preklade „Hovíenko kráľa rímskeho“. Šťastím žiari aj cisár. Svojej bývalej láske Jozefíne sa v liste dokonca zverí: „Môj syn je bacuľatý a zdravý a v tvári je mi veľmi podobný!

 

Nechce sa učiť

Chválou nešetrí ani Mária Luisa. „Je silný ako trojročné dieťa. Je veľmi veselý a čulý, ako bol v detstve brat František,“ referuje otcovi do Viedne. Koncom roka mu nadšene píše znova, že už má chlapček päť zubov. Jedna chyba by sa postupom mesiacov ale na princovi našla – ani za nič sa nechce učiť hovoriť. A tiež neposlúcha. Napoleon to prechádza mávnutím ruky. Syna miluje. Každý deň mu ho Mária Luisa nosí do jeho pracovne – v tej chvíli cisár odhodí listiny, mazná sa s ním a bozkáva ho. Ako sa neskôr zverí, je to jedno z jeho najšťastnejších období.

 

Stiesnená nálada

Rodinné šťastie však musí ustúpiť politike. Francúzsko je vyčerpané vojnou, ohromné ľudské straty, ktoré si vyžiadalo ťaženie proti Rusku roku 1812, vyvolávajú v krajine stiesnenú náladu. O bojoch už nechce počuť ani rakúsky cisár František. „Nemôžem Ti zastierať, že mojím jediným prianím je, aby čoskoro skončila vojna, škodiaca mojim národom a celej Európe,“ píše z Viedne svojej dcére. Dokonca aj francúzski maršali už majú vojny dosť. Ale nie tak cisár, ten nepozná únavu. Ani si ju nemôže dovoliť, pretože ruská armáda teraz nezadržateľne postupuje na západ. Cár Alexander I. (1777–1825) je lačný po krvi a sám seba nazýva „záchrancom Európy“.

 

Zlosť za múrmi paláca

Počas veľmi krátkej doby sa Napoleonovi podarí vydupať z krajiny novú armádu so silou 600 000 mužov. Jej základom však nie sú bojom preverení granátnici, tí ležia vyhladovaní a premrznutí v lesoch po oboch stranách cesty Borodino-Smolensk-Vilnius. K práporom sú tak povolané skoro deti, ktoré sotva dokážu udržať pušku. Malý princ je týchto ťažkostí zatiaľ ušetrený. Ako divoch sa preháňa komnatami paláca a rámusí s bičmi, píšťalkami a bubienkami. Jeho výbuchy hnevu a zúrivosti však už v rodine začnú vyvolávať obavy. K zmierneniu jeho záchvatov má prispieť prítomnosť rovnako starého kamaráta. Experiment s malým Albertom Fromentom však stroskotá, pretože tí dvaja sa do krvi bijú!

 

Začiatok konca

Nad Francúzskom sa sťahujú mračná. Vlastenecká horlivosť ľudu, obzvlášť parížskeho obyvateľstva, neustále upadá a čoskoro dosiahne nulový bod. Na pozdvihnutie nálady sa cisár stále častejšie ukazuje na verejnosti so svojím synčekom. Pri jednej z prehliadok s ním kráča v náručí pozdĺž radu granátnikov a niekoľkokrát pritom hlasno poznamená, aby to všetci počuli: „Zdá sa, že chápe, že všetci títo statoční muži patria medzi mojich priateľov.“ A ako by problémov nebolo málo, púšťa sa František I. do rokovaní s Pruskom a Ruskom o protifrancúzskej koalícii. „Zradca!“ zúri Napoleon. „Veď je to starý kostlivec, ktorý bol dosadený na trón len zásluhou svojich predkov!“ zasypáva starého otca svojho syna posmeškami, a kadiaľ chodí, tam ho preklína. Nepomôže to – v „bitke národov“ pri Lipsku v októbri 1813 ho protivníci porazia. Je to začiatok jeho konca…

 

Hádže jedlom a bije ľudí

Správanie malého princa sa v tom čase ešte zhorší. Zúri, kope, dupe nohami, plánovito kričí. Dokonca ľudí okolo seba bije. Pri stole hádže jedlom a schválne zhadzuje poháre s vínom i vodou. Spoločnosť sa tomu len smeje. Nie je nikto, kto by mu dohovoril, alebo lepšie, kto by ho zarazil. Základy jeho postavenia sa pritom začínajú nebezpečne otriasať. V roku 1814, po vstupe protifrancúzskej koalície do Paríža, sa Napoleon musí vzdať trónu a deportujú ho na stredomorský ostrov Elba. Dokáže si predstaviť všetko, len nie to, že by jeho syn mal vyrastať vo Viedni ako rakúsky princ. Cisár František je však neoblomný. Stroho svojej dcére oznámi, aby manžela opustila a načas sa vrátila aj so synom domov. Mária Luisa vtedy Napoleonovi napíše zrejme svoj najnežnejší list. „Nehnevaj sa na mňa, milý priateľ, naozaj proti tomu nemôžem nič urobiť. Milujem Ťa tak veľmi, že mi to láme srdce... Túžim po tom, aby som s Tebou smela zdieľať tvoje nešťastie, starať sa o Teba, utešovať Ťa, byť Ti užitočná a odčarovať Tvoje starosti.

 

Berú mu hračky?

Napriek tomu koncom mája 1814 dorazí Mária Luisa so synom do Schönbrunnu. Z toho je malý princ rozladený snáď ešte viac. Hnevá sa, kričí a osočuje všetkých okolo, že mu berú hračky. Netuší, aké veľké zmeny ho čakajú. Jeho matka má odísť do Parmy a prevziať tam vládne úlohy, a to spolu s charizmatickým švábskym grófom Adamom Neippergom (1775–1829). Napoleon pritom stále verí, že manželka aj so synom za ním pricestujú na Elbu - vo vile Mulini nechal už dokonca pripraviť izby. Vzdať sa nemieni. Vo februári 1815 ujde z Elby, zmocní sa Paríža a svojho syna vyhlási „cisárom Francúzov“ Napoleonom II. bez toho, aby sa s chlapcom stretol. Po drvivej porážke pri Waterloo sa ale 22. júna musí vzdať trónu druhýkrát. Deportujú ho tentoraz na ostrov Svätej Heleny ďaleko v Atlantickom oceáne.

 

Štátny zajatec

Mária Luisa sa medzitým chystá na cestu do Talianska, ale bez syna. Ten má zostať vo Viedni „Bude oňho dobre postarané,“ utešuje ju otec. V júni 1816 ju potom konečne prehovorí na odchod. Chlapcovi pritom nikto nič nepovie, o ceste svojej matky nemá do posledného dňa najmenšie tušenie. Keď to zistí, utrpí príšerný šok, ktorý sa okamžite odrazí v jeho správaní. Niekoľko dní neprehovorí s nikým ani slovo, chvíľu predstiera chorobu, potom zase kríva. Stane sa ešte vzdorovitejším a neposlušnejším. V hĺbke duše ale bezpochyby trpí – veď vo Viedni zostane úplne sám. Opustený, nešťastný, držaný ako štátny zajatec.

 

Nevedia si s ním rady

Vychovávatelia s ním majú ťažkú prácu. Chlapec sa nesústredí a odmieta hovoriť nemecky. „Vyučovanie sa pre nich stalo mukami, nebolo možné chlapca prinútiť, aby sa čokoľvek naučil, alebo aspoň prejavil záujem o nejaký predmet zo svojho učebného plánu,“ rakúsky spisovateľ Hans Bankl (1940–2004). Nejakú dobu uvažuje cisár František dokonca o tom, že vnuka pošle do kláštora, ale potom predsa len rozhodne o jeho vojenskej dráhe. V roku 1818 mu pridelí titul vojvodu Zákupského a menuje ho poddôstojníkom. V 17 rokoch je z neho kapitán, v 19 plukovník. Jeho matka sa medzitým vydá za Neipperga a porodí mu tri deti. Ani o tom nemá chlapec zdanie. Párkrát sa s ňou vo Viedni stretne, ale vždy iba na pár dní, maximálne týždňov. Po jej odchode obvykle ešte viac zatrpkne. Na dvore si s ním nevedia rady, a tak siahnu po osvedčenom prostriedku. Už ako dieťaťu je mu ponúkaných mnoho rôznych zábav a rozptýlení, najprv divadlo, plesy a lovy, neskôr ženy. „Určité paralely s osudom korunného princa Rudolfa o šesťdesiat rokov neskôr nemožno prehliadnuť,“ myslí si Bankl.

 

Jediná láska

Aj keď v učení stále nevyniká, vyrastá z princa elegantný a pohľadný mladík. Dojem kalí len jeho nedbalé držanie tela, mierne zažltnutá pleť a neustály kašeľ, ktorým trpí. V jednom kuse pritom fajčí, tabak totiž považuje za liek. Ženám sa ale páči, hoci toho veľa nehovorí. Obklopuje ho akási tajomná aura. On sám sa zrejme zamiluje len raz - zbožňuje arcivojvodkyňu Žofiu (1805-1872), matku budúceho cisára Františka Jozefa I. (1830-1916) a manželka svojho strýka. Neraz ju vraj na plese divoko chytí okolo pása, aby ju mohol začať bozkávať. „Niekoľkokrát som mu musela vynadať,“ zapíše si Žofia do denníka.

 

Obmedzí ho v pití

Kašeľ trápi vojvodu čoraz viac. Začiatkom roku 1831 sa pridá aj potenie, horúčka a návaly slabosti. Niekedy je mu lepšie, inokedy horšie. Keď sa o jeho stav zaujímajú na dvore, princ vždy znovu opakuje, že sa cíti výborne a nič mu nechýba. Ďalej vedie veľmi intenzívny život s bujarými pitkami, takže dokonca dvorný kontrolný úrad musí zmenšiť jeho prídel vína: na obed, ktorého sa zúčastňuje päť osôb, a večer, kedy sa prestiera iba pre štyri, sa smie servírovať len päť, respektíve štyri fľaše bieleho vína. Koncom roka sa vojvodov stav rapídne zhorší…

 

Pľuje krv a hnis

Vo vojenskej službe zotrvá mladík do januára 1832, pár mesiacov nato už nevstane z lôžka. „Princ málo spal. Má veľmi chrapľavý hlas, krk má opuchnutý a podráždený… Ústa a jazyk sú plné vredov, hnis na nich priľne a všetko sa ešte zhoršuje,“ poznamená si do denníka jeho pobočník, rytmajster Johann Karl (1797–1879). V lete začne princ pľuvať krv a hnis. Nesmierne trpí. Zápach u neho v izbe je tak strašný, že lekári v jednom kuse vracajú. Vojvoda zúri a celé dni sa bije päsťou do hlavy. „Ja zdochnem! Už mi nič nepomôže!“ kričí vtedy. Jeho trápenie skončí 22. júla 1832, umiera na tuberkulózu hrtana. Pohrebný obrad sa koná 27. júla, päť dní po smrti. Rakva je na slávnostnom vozidle prevezená do viedenskej rodinnej hrobky pri kapucínoch. Je prítomný cisársky dvor a účasť obyvateľstva je ohromná.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková

Zdieľať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk

Utorok, 25. jún. 2024. Meniny má Olívia, Tadeáš.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa