Démoni princa Rudolfa: Samovražde Sissinho syna nezabránili milenky ani šampanské

 

Rudolf (1858-1889) zďaleka nie je rozprávkový princ, ako by sa mohlo zdať. Ako jediný syn cisára Františka Jozefa I. (1830–1916) a krásnej Alžbety Bavorskej (1837–1898) zdedí príliš veľa z melancholickej povahy svojej matky a príliš málo z pevnosti svojho otca. Keď sa k tomu pridajú frustrujúce okolnosti ako nešťastné manželstvo a pocit izolácie či beznádeje, má tento princ predpoklady byť mužom, ktorý má na prvý pohľad všetko, ale podľa vlastného názoru nič. Len prázdne miesto v srdci a pocit neskutočného zúfalstva...

 

Bezcitná výchova

Korene tragických udalostí, ku ktorým došlo na poľovníckom kaštieli Mayerling juhozápadne od Viedne, väzí už možno v princovom neradostnom detstve. Rudolf má od narodenia veľmi chatrné zdravie, je veľmi úzkostlivý a bojazlivý a otec mu vraj hovorí „ty môj malý kriplíček“. Napriek tomu z neho chce mať vojaka ako remeň a svojmu zámeru sa snaží podriadiť celú synovu výchovu. Zverí ho do starostlivosti generálmajora Leopolda Gondrecourta (1816–1888), ktorý však o základoch pedagogiky nevie zhola nič a pri výchove korunného princa si počína priam sadisticky bezcitne. Zachádza pritom až do takých extrémov, že chlapca zatvára do obory a potom ho straší volaním, že sa k nemu blíži kanec, budí ho streľbou z pištole, núti ho sprchovať sa v studenej vode a dlhé hodiny cvičiť.

 

Matka ho ignoruje

František Jozef proti generálovým hrubým metódam nič nenamieta, ale jeho manželka sa zdesí, keď pri jednej návšteve cisárskeho letoviska v Ischli zbadá, aký je Rudolf pobledlý a nervózny. A hoci sa o vývoj svojho syna doposiaľ nijako zvlášť nezaujímala, rozhodne sa tvrdo zakročiť. Svojmu cisárskemu manželovi vyčíta, že sa o syna zle stará, a dá mu jasné ultimátum: „Buď ja, alebo Gondrecourt!“ Je to jediný krát, keď cisárovná Sisi zasiahne do synovej výchovy, ale Rudolf napriek tomu dúfa, že sa ho zastane aj v iných situáciách. Zakaždým je potom veľmi smutný, keď zistí, že sa náklonnosti z jej strany zrejme nikdy nedočká. Skutočným princovým priateľom, ba bezmála milujúcim otcom, sa tak stane jeho nový vychovávateľ, gróf Josef Latour (1820-1903), liberálne zmýšľajúci muž, ktorému síce tiež chýba pedagogické vzdelanie, avšak nechýba mu inštinkt a tak potrebný výchovný cit.

 

Jazvy na duši

Hlboké šrámy, ktoré na Rudolfovej duši zanechal Gondrecourt, však nedokáže ani Latour úplne zahladiť. Aj keď sa mladík v nasledujúcich rokoch vyvíja normálne, predsa len v ňom zostanú strach a neistota, ktoré ho obzvlášť ťažia v neskoršej dobe. Je ale veľmi inteligentný a doslova baží po vedomostiach. K otcovmu sklamaniu sa jeho záujmy však uberajú iným smerom, než si predstavoval. Rudolfa tiahne k ornitológii a rád by absolvoval štúdium na univerzite. „V žiadnom prípade,“ vyhlási rezolútne František Jozef, pre ktorého neexistuje nič iné ako tradičná vojenská kariéra. Rudolf pocíti prvé nutkanie proti svojmu otcovi revoltovať. Pozorne sleduje medzinárodnú scénu a v politike sa dobre orientuje. Anonymne začne písať politické brožúry, v ktorých kritizuje orientáciu podunajskej monarchie na nemecké cisárstvo a nadmerný vplyv katolíckej cirkvi. Neraz sa pustí s otcom do vášnivej debaty o budúcnosti monarchie. Tu sa však ich názory na staré poriadky značne rozchádzajú...

 

K trónu má ďaleko

Rudolf veľmi skoro pochopí, že cisár mu trón len tak odovzdať nemieni. Ba čo viac, zrejme s ním ani ako s následníkom nepočíta. Ich konverzácia a listy sa obmedzujú iba na tému lovov. Otec synovi nezveruje žiadne politické úlohy a na jeho budúcu úlohu ho nijako nepripravuje. "V listoch nepadlo ani slovo o politickej situácii v Európe, ani riadok o rakúsko-uhorskej politike na Balkáne, ani slovíčko k slovanskej otázke," spomína súčasná nemecká spisovateľka Sigrid-Maria Grössingová. Rudolfa trápi aj vopred dohodnuté manželstvo s povrchnou belgickou princeznou Stefaniou (1864–1945), ktorá je z úplne iného cesta ako on. Dedič trónu, sužovaný depresiami, prepadá beznádeji... a alkoholu. Svoju nespokojnosť si hojne kompenzuje vo viedenských putikách a v náručiach cudzích, najmä jednoduchších žien, s ktorými sa oddáva všemožným sexuálnym praktikám. To si ale vyberá krutú daň. Rudolf ochorie kvapavkou a nakazí aj svoju manželku. Tá už potom nikdy nemôže mať deti. Pár má preto jedinú dcéru.

 

Myšlienky na samovraždu

Alkohol a drogy ešte viac nabúrajú princovu beztak narušenú psychiku. Niekedy okolo roku 1888 si Rudolf obstará ľudskú lebku, ktorú si položí na písací stôl a hneď vedľa nej si vystaví svoj revolver. Už vtedy zrejme pomýšľa na samovraždu. „Žijeme v zatuchnutom čase s pomalým tokom, ale kto môže povedať, dokedy to tak bude,“ posťažuje sa princ svojmu priateľovi, novinárovi Morizovi Szepsovi (1835–1902). So svojou manželkou sa Rudolf v tom čase už dávno nestýka, ale získa dôvernú priateľku v Mizzi Kasparovej (1864–1907), noblesnej viedenskej herečke, u ktorej nájde pochopenie pre všetky svoje problémy. Mizzi je veselá a nekomplikovaná a neváha princa sprevádzať do krčmičiek na predmestí, kde spolu s ním a jeho osobným fiakristom pojedá tlačenku alebo kyslú kapustu. Práve Mizzi Rudolf prvýkrát ponúkne, aby sa obaja spoločne zastrelili v Chráme husárov pri Mödlingu.

 

Zaobstará nový závet

„To je ale zlý žart, Výsosť. Veď ja som na svete rada,“ zasmeje sa Mizzi a pohladí Rudolfa po tvári. Princovi však do smiechu nie je. Až do večera s ním nie je poriadna reč, a preto sa rozrušená Mizzi hneď na druhý deň vydá na policajné prezídium, aby tam o všetkom povedala. „Jednali tu s ňou takmer ako s prostitútkou a jej slovám neverili. Hoci iste vedeli o Rudolfovom zlom zdravotnom stave, nikomu ani vo sne nenapadlo, že by korunný princ chcel spáchať samovraždu,“ informuje Grössingová. Ani Mizzi vtedy netuší, že Rudolf už na jar 1887 zaobstaral novú závet. Na nikoho blízkeho v nej nezabudol, dokonca ani na Stefaniu, aj keď spolu už dlho nežijú. Len cisárskeho otca ani slovkom nezmieni.

 

Zúfalý a ponížený

Snáď by otvorená a realistická Mizzi pomohla Rudolfovi jeho úzkostné stavy prekonať, keby ho jeho vypočítavá sesternica nezoznámila s predčasne vyspelou 17-ročnou baronesou Mary Vetserovou (1871–1889). V tom čase ľahko zraniteľný, rozčarovaný a svetom unavený Rudolf sa bláznivo zamiluje, a pomýšľa dokonca aj na rozvod. Koncom januára 1889 dostane cisár list od pápeža Leva XIII. (1810-1903), ktorý odhalí, že Rudolf bez otcovho vedomia napísal priamo do Ríma a požiadal ho o povolenie zrušiť manželstvo. „Nikdy!“ rozzúri sa František Jozef. Akokoľvek je manželstvo jeho syna nešťastné, rozvod mu nedovolí. Stabilita rakúsko-uhorskej ríše, ktorá spočíva na jednej kráľovskej rodine, by bola ohrozená. Vtedy si Rudolf uvedomí, nakoľko je v moci svojho otca a ako málo má odvahy, aby mu vzdoroval. František Jozef si dá syna predvolať a požiada ho o sľub, že pošle Mary Vetserovú preč. Korunný princ, značne skľúčený, mu vyhovie a poprosí, aby ju mohol ešte raz vidieť. Cisár, ktorý dostal, čo chcel, nakoniec kývne bez toho, aby si uvedomil, aký ponížený a zúfalý sa jeho syn cíti, keď od neho odchádza. Vtedy ho vidí naposledy. Tri dni nato sa princ aj s Mary na zámku Mayerling zastrelí.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková

Zdieľať článok na Facebooku