Predchodca Shakespeara: Zinscenovala smrť Christophera Marlowa tajná služba?

 

Aspoň tak opisuje smrť slávneho anglického básnika vyšetrovacia správa. Nemá ešte ani 30 rokov, keď sa v krčmovej potýčke poháda so svojimi bývalými kumpánmi – špiónmi Ingramom Frizerom (†1627), Nicholasom Skeresom (1563–1601) a Robertom Poleyom (asi 1568–1602). Jeden z nich ho pritom zraní tak nešťastne, že na mieste vykrváca. Náhodou, samozrejme. Problémom je, že koronerova správa je založená len na výpovediach týchto troch svedkov, a to značne nedôveryhodných.

Veď Skeres je profesionálny klamár, Frizer úžerník a špekulant s nehnuteľnosťami, Poley potom dvojitý agent, ktorý sa preslávi ako „génius alžbetínskeho podsvetia“. Žiadnym svätcom však rozhodne nie je ani Christopher Marlowe (1564–1593). Už ako mladík si získal povesť rúhača, pijana, bitkára a vládneho špióna. Napriek tomu sa okolo jeho smrti točí dodnes množstvo otáznikov. Je možné, že jeho vraždu trojica mužov vopred naplánovala? A mohla snáď konať na povel ešte niekoho oveľa vplyvnejšieho?

 

Odboj proti vrchnosti

Christopher Marlowe prichádza na svet v Canterbury, a to len šesť týždňov pred narodením Williama Shakespeara (1564-1616), ďalšieho veľkého anglického autora. Je celkom pochopiteľné, že prezieravý a nadpriemerne inteligentný mladík, ktorý vyrastá v tieni ohromujúcej cirkevnej pompy canterburského arcibiskupstva, je priam posadnutý vzbúriť sa proti pyšným prežitkom stredoveku. „Marlowov odboj proti cirkevným vrchnostiam sa asi ešte komplikoval tým, že jeho matka pravdepodobne pochádzala z kňazskej rodiny. Jeho otec bol z prostredia remeselníckeho a stal sa dosť zámožným členom canterburského obuvníckeho cechu,“ podotýka literárny historik Zdeněk Stříbrný (1922–2014). Pozoruhodné je aj to, že najväčší Shakespearov rovesník je tiež neurodzeného pôvodu, aj keď sa mu dostane univerzitného vzdelania v Cambridgi.

 

Príhovor z najvyšších miest

Práve tu si mladý básnik zrejme osvojí mnohé pokrokové, na svoju dobu až revolučné a kacírske myšlienky. Čerpá hlavne z učenia Talianov Niccola Machiavelliho (1469-1527) a Giordana Bruna (1548-1600). Číta aj Ovidia (43 pred n. l.–17/18 n. l.) a veľmi sa zlepší v latinčine. S udelením titulu však univerzita pomerne váha, pretože sa povráva, že Marlowe má v úmysle odísť do anglického seminára vo Francúzsku, pravdepodobne aby sa pripravil na vysvätenie na kňaza. Tým by však porušil edikt, vydaný samotnou kráľovnou Alžbetou I. (1533–1603), ktorá ako protestantka zakázala, aby sa akýkoľvek anglický občan nechal vysvätiť v rímskokatolíckej cirkvi.

Napriek hrozivým dôsledkom je Marlowovi titul udelený v plánovanom termíne, keď sa za neho prihovorí priamo kráľovská Tajná rada a pochváli ho za „verné konanie“ a „dobré služby“ panovníčke. Povahu tohto konania a služieb rada nijako nespresní, ale jej list cambridgeským úradom vyvolá neskôr množstvo špekulácií. Najmä stojí za teóriou, že Marlowe vtedy pôsobil ako agent jedného z najvýznamnejších členov Tajnej rady, sira Francisa Walsinghama (asi 1532-1590).

 

Podivný list

Dôkazy však chýbajú. Jediný zachovaný doklad o korešpondencii Tajnej rady s univerzitou sa nachádza priamo v interných protokoloch, list ako taký sa dávno stratil. V zápise nie je žiadna zmienka o špionáži, ale podrobnosti o liste sú veľmi vágne a uvádzajú, že „Jej Veličenstvu nebolo milé, aby osoby angažované tak, ako bol Marlowe, teda vo veciach týkajúcich sa prospechu krajiny, boli očierňované tými, ktorí nepoznajú pozadie a konkrétne okolnosti toho, do čoho sa púšťajú“. Bádatelia sa zhodujú, že táto strohá formulácia je obvykle používaná na ochranu vládnych agentov, ale naďalej sa sporia o to, čo konkrétne znamenajú „veci týkajúce sa prospechu krajiny“ a ako presne do nich ešte len 23-ročný básnik zasahoval.

 

Po potýčke do väzenia

O Marlowovom dospelom živote sa toho vie tiež málo. Podobne ako jeho neskorší literárni hrdinovia odíde aj on dobyť svet do hlavného strediska obchodu i kultúry, do Londýna. Jeho tunajší život je plný nebezpečných dobrodružstiev i vášnivej tvorby. Už v roku 1589 sa Marlowe ocitá nakrátko vo väzení, pretože sa zúčastnil s priateľom, básnikom Thomasom Watsonom (1555–1592), ozbrojenej bitky, pri ktorej ich protivník zostal ležať, prebodnutý Watsonovým mečom. „Navštevoval tiež Raleighovu takzvanú Školu noci, kde sa vraj okrem iného dospelo k názoru, že peklo nie je nič iné ako bieda a nedostatok na tomto svete a nebo nie je nič iné ako byť bohatý a užívať rozkoš,“ píše Stříbrný. Všetko ostatné je zahalené rúškom tajomstva. Špekuluje sa o Marlowových profesných aktivitách, ale aj o súkromnom živote a charaktere. Marlowe je popisovaný ako špión, bitkár a kacír, ale aj ako „tabačník“, „falšovateľ“ alebo „hrabivec“.

 

Stal sa nepohodlným?

Podľa záznamov alžbetínskej tajnej služby prednáša vraj krajne buričské výroky. Napríklad, že „prvopočiatok náboženstva spočíva len v tom, aby ľudia boli udržiavaní v bázni“, že „Nový zákon je mizerne napísaný“, že „všetci apoštoli boli rybári a servilní úbožiaci bez štipky dôvtipu a ceny“, či dokonca že „všetci, kto nemajú radi tabak a chlapcov, sú hlupáci“. Zdá sa tak, že Marlowe, ktorý už od študentských rokov s alžbetínskou tajnou službou zrejme spolupracuje, stáva sa jej pre svoje voľnomyšlienkárske názory a bohémsky život postupom času nepohodlným. Niet divu, že keď je v máji 1593 v Londýne vyvesených niekoľko urážlivých plagátov, namierených proti protestantským utečencom z Francúzska a Holandska, plných narážok na Marlowove hry, a navyše podpísaných jeho prezývkou, nariadi Tajná rada jeho prešetrenie. Nechá zatknúť a prehľadať byt jeho niekdajšieho spolubývajúceho, dramatika Thomasa Kyda (1558-1594), u ktorého nájde trojstránkový kacírsky traktát a tiež list, v ktorom Kyd tvrdí, že jeho autorom je práve Marlowe.

 

Zasiahla sama kráľovná?

Dňa 18. mája 1593 je na Marlowa vydaný zatykač. Neprotestuje, 20. mája sa riadne dostaví pred úrady, pretože sa ale toho dňa žiadne zasadnutie Tajnej rady nekoná, je mu nariadené, aby „denne dochádzal k Ich lordstvám, kým mu nebude povolené niečo iné“. Desať dní nato je básnik mŕtvy. Údajne podľahne zraneniam z krčmovej bitky, s týmto vysvetlením však niektorí bádatelia nesúhlasia. Počas niekoľkých rokov sa objaví množstvo špekulácií o jeho náhlej a nečakanej smrti. Anglický spisovateľ Francis Meres (asi 1566-1647) vo svojom diele Palladis Tamia napríklad tvrdí, že bol Marlowe ubodaný roztopašným sluhom, svojim sokom v láske. Objaví sa dokonca teória, že Marlowe svoju smrť fingoval, aby sa zachránil pred súdom za podvratný ateizmus, aj tá, že jeho vraždu nariadila samotná kráľovná Alžbeta I. Dohadov je veľa, dôkazy bohužiaľ žiadne. Faktom zostáva len to, že Marlowe bol anglickej tajnej službe skutočne tŕňom v oku…

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková

Zdieľať článok na Facebooku