NA CESTÁCH Bez pravidiel

Mal som ísť konečne do "civilu", a tak sme si s mojou drahou povedali, že na stereotyp máme dosť času a ideme si ešte predĺžiť mladosť. Práve sa nám vrátila so zlomenou nohou kámoška z Izraela, tak sme sa rozhodli, že sa tam tiež pôjdeme pozrieť.

Na to, čo nasledovalo ďalej, by nám len jedna strana nestačila. Mesiace sme ako upratovači hotelových izieb v izraelskom Eilate snívali o tom, ako sa na záver vyberieme na veľkú cestu po Egypte. Tento sen sa nám začal rozplývať po obnovení sporu medzi Židmi a Arabmi, kedy nás všetci naokolo od tejto cesty odhovárali. K tomu všetkému boli naše víza už niekoľko mesiacov neplatné, a tak sme nevedeli, či sa budeme môcť vrátiť ešte naspäť, pretože spiatočné letenky sme mali z Tel-Avivu. Napriek všetkému sme sa rozhodli, že ideme. Vediac o tom, že každý podrobný plán padá hneď na prvom bode, netrápili sme sa s veľkým plánovaním. Rozhodli sme sa, že sa prispôsobíme tomu, čo príde. Však sme mali poriadne podrobný bedeker – doteraz má čestné miesto v našej knižnici.

Prvú prekážku – nepríjemné otázky úradníkov na hranici sme zvládli a celí nadšení sme vyrazili v ústrety neznámu. Par krokov za hranicou - iný svet. Autobusová stanica Taba – žiadny cestovný poriadok, žiadna tabuľa, len pár zarastených bosonohých taxikárov v zamastených dlhých tunikách, ktorí sa hneď vrhli na svoju korisť – nás.

Cena za odvoz do Dahabu sa znižovala úmerne s blížiacim sa termínom odchodu autobusu. Nakoniec nás zlomili. Po chvíli jazdy sme zastali pri nejakej chatrči, z ktorej vyšiel chlapík v civile so samopalom v ruke, a žiadal od nás peniaze – nejaké mýto. Nevyzeral priateľsky, tak sme zaplatili.

Z Dahabu sme boli nadšení. Toto mesto pri Červenom mori je rajom potápačov, turistov a dobrodruhov. Vône rybích špecialít a iných exotických jedál sa tu miešali s dymom z vodných fajok. Ako bonus k dobrej večeri sme si tiež chceli pobafkať, tak nám „čašník“ doniesol fajku aj s hygienickou vložkou – náustkom.

Nevedeli sme ako sa to tam montuje, ale pribehol k nám nejaký úslužný pomocník, rozbalil vložku a tými svojimi špinavými rukami nám ju vrazil na koniec hadice. Mali sme po chuti. Ale čo, vodka to vypáli, a už sme si bafkali. S tou vodkou to nepreháňam, každý sme mali po fľaške. Brali sme ju s tým, že nám uľahčí zjednávanie cien, nakoniec nám poslúžila ako výborná prevencia pred hnačkovaním. A to sme zjedli všetko, čo nám neušlo z taniera.

Po dvoch dňoch potápania, leňošenia pri mori a nočnom výstupe na horu Sinaj sme sa rozhodli, že „popojedem“ do Káhiry. „Polnočný expres“- malý mikrobus ovešaný batožinou, v ktorom sme sa tlačili asi desiati, vyrazil. Šofér sa o svojho maznáčika staral, celú prístrojovku vrátane prieduchov z kúrenia mal obalenú nejakou kožušinou.

V púšti bývajú noci chladné, a my sme poctivo dýchali, tak sa nám začali rosiť okná. Vodič to vyriešil po svojom. Omotal si tvár turbanom, otvoril si okno, vystrčil hlavu von a šli sme ďalej. Aspoň sme mali dosť vzduchu. Cesta nám ubehla celkom rýchlo. Naši spolucestujúci si pochvaľovali, že s nami ide nejaký ich policajný šéf, tak sme cez policajné zátarasy, ktorých je na Sinaji veľa, prechádzali pomerne bezbolestne. Naša „šedá eminencia“ s nimi vždy prehodila pár slov a šli sme ďalej.

Káhira nám vyrazila dych. Taký organizovaný chaos sa dá zažiť asi len tu. Snažili sme sa toho vidieť čo najviac, teda aspoň to, čo sme nášmu taxikárovi, inak anglickému analfabetovi, dokázali vysvetliť. Keďže bol práve Ramadán, po západe slnka taxikár zastal a nechcel ísť ďalej, kým nedostane jesť.

Nakoniec sme ho počas jazdy museli kŕmiť. Ostatné cesty sme absolvovali metrom, na mestskú dopravu sme si netrúfli. Prichádza autobus? To je čas, aby ste sa už pomaly začali rozbiehať, pretože nezastavuje iba spomaľuje. Na jednej križovatke auto zrazilo chlapíka na bicykli s košom chleba. Po krátkej výmene názorov sa cyklista oprášil, pozbieral chleby a išiel ďalej. Za rohom ich veselo predával okoloidúcim.

Tri dni v Káhire sa minuli ako voda a my sme pokračovali vlakom nadol do Luxoru. Tam sme zažili bitku hotelových dohadzovačov, ktorí sa nevedeli dohodnúť ku komu pôjdeme. My sme už mali hotel vybratý popredu a recepčný z nášho hotela odchádzal z bitky ako víťaz. Ak sa nám niekde podarilo zjednať najlepšiu cenu, tak to bolo určite za výlet po tamojších pamiatkach.

Až neskôr sme sa dozvedeli, že sme sa o cenu dohadovali so známym egyptským archeológom, ktorý vydal aj niekoľko kníh, a takto si privyrábal. Museli sme ísť až do Asuánu, aby sme zistili, že šikmá veža v Pise nieje jediná. Náš tamojší hotel jej silno konkuroval. Bohužiaľ na to ako sme opili felukárov pri našej plavbe po Níle už niet miesta.

Nakoniec všetko dobre skončilo. Izraelských colníkov sa nám podarilo obmäkčiť letenkami s potvrdeným dátumom odletu. Čo sme zistili? V Egypte platí jedno pravidlo - neexistujú žiadne pravidlá.

Je to nesmierne krásna krajina, ktorej atmosféru sa vám nepodarí pocítiť z pohovky pri pozeraní cestopisu, ak ju raz okúsite zostane to navždy vo vás. My aj pri písaní týchto riadkov stále cítime to príjemné šteklenie v žalúdku ako po dobrom adrenalínovom zážitku. Však to poznáte.

Prežili ste aj vy niečo podobné? Napíšte nám... Radi zverejníme vaše zážitky, pocity, postrehy, rady či sťažnosti aj s fotografiami z vašich ciest po svete.

Zdroj/autor: Ján H.,drom