NA CESTÁCH Moja marocká láska

Do marockej Casablanky som išla pár dní po smrti marockého kráľa Hassana II. Trošku som sa obávala, či to tam nebude veľmi ponuré a či nebudú platiť nejaké prísne pravidlá, keďže smrť kráľa znamená 3-mesačný štátny smútok.

Na pozvanie môjho vtedajšieho priateľa Maročana Fabia, s ktorým som sa zoznámila rok predtým v Taliansku, a po vybavení víz na konzuláte v Prahe som túžobne a aj s určitými obavami vyrazila s kufrom ako svet na Swechat cez Miláno do Casablanky.

Celá cesta z Trenčína až do Maroka trvala asi 15 hodín aj s 2-hodinovým meškaním v Miláne. Predsa len Maroko nie je tak vzdialené od Európy, ale je to tak odlišný a iný svet. Horúci vlhký nočný vzduch a netrpezliví úradníci na letisku – to bol prvý zážitok po vystúpení z lietadla. V kútiku duše som sa začala, paradoxne až na marockej pôde, obávať, či ma tam Fabio vôbec bude čakať. Až tam na mňa prišli strašidelné myšlienky, pri ktorých ma oblieval studený pot, ale nie z tamojšej horúčavy. Sama v cudzej krajine...

Chmúrne myšlienky vystriedala radosť a po krásnom zvítaní ma Fabio aj s kamarátom „naložili“ do auta, lebo únava nedala na seba dlho čakať. Nedalo mi však, aby som si nepozrela krajinu, ktorá sa mi rozprestrela hneď ako sme vyrazili z letiska. (30 km od mesta). Bola už síce tma, ale čakalo ma priam moderné obrovské mesto s úžasným nádychom Orientu, zvolávajúceho muezína na modlitby, palmami, morom, plážami, rušným nočným životom, ale aj chudobou, žobrákmi a takmer všadeprítomným neporiadkom a špiny na predmestiach. Nuž všetko má svoj rub a líce. Napriek tomu som si toto mesto a krajinu úprimne zamilovala.

Casablanka je mladé mesto na atlantickom pobreží s najväčším prístavom v krajine. Z letiska sme prišli do domu na predmestí Casablanky, kde ma čakala nachystaná moja izba. No, pri pohľade na ňu som sa asi tvárila ako Šeherezáda z rozprávok Tisíc a jednej noci. Myslela som si, že som v sále kultúrneho domu u nás. Tá izba mala ale 8 veľkých okien, kolom dokola gauč a pár stolov, v strede priestor ako v telocvični. Nebola som ďaleko od pravdy. Neskôr som tam zažila aj pár marockých „tancovačiek“.

Na druhý deň som sa zoznámila s takmer celou 50-člennou rodinou. Samozrejme nie všetci bývali v dome. Väčšina Maročanov bola totižto v júli a auguste doma, keďže pracujú po celej západnej Európe. Môžem povedať, že po mojom mesačnom pobyte, sú to tí najpriateľskejší ľudia na svete. Veľmi ma uchvátila nielen ich pohostinnosť, ale aj veľká súdržnosť rodín. Oni sa jednoducho museli každý deň aspoň trošku porozprávať, zasmiať, proste byť spolu. Ženy väčšinou nepracujú, sú doma a starajú sa o veľkú domácnosť. Vstávajú o piatej ráno, aby zamiesili na chlieb a začína sa im šichta, ktorá trvá aj do neskorých nočných hodín.

Asi by ste sa ma opýtali, ako som sa dorozumela. S Fabiom som rozprávala po anglicky a okrem jednej z jeho troch sestier, som sa nedorozumela s nikým. Keďže po francúzsky neviem, rozprávali sme sa nohami-rukami. Ale paradoxné, bolo to, že najviac som si rozumela s Fabiovou sestrou, ktorá nevedela po anglicky. Naše rozhovory boli tak veľmi zaujímavé. Dokonca ma trošku učila aj po arabsky, vodila na súky, do tureckého kúpeľa (to by ste mali zažiť, ako sa marocké ženy chodia dvakrát do mesiaca drhnúť, dávajú si bahenné zábaly, pílingy, masky na vlasy). Dala som si na seba oblečenie, ktoré nosia ženy všetkých vekových kategórií (nebolo to však oblečenie typické pre moslimské krajiny, burka,...). Boli to šaty od krku až po päty, voľné s rozparkami na bokoch a s krásnych materiálov a rôznych farieb. Čo sa týka módy, nevidela som tam veľké rozdiely. Mladé dievčatá chodia moderne oblečené, staršie ženy uprednostňujú pokrývku hlavy, po členky šaty.

Nedá sa nespomenúť obľúbená téma a to miestna kuchyňa. Poviem vám, že bola som prekvapená prvé dni čo všetko dokázali zjesť. Myslela som si, že po skončení pobytu budem ťažšia aspoň o 5 kíl. Nie, Maročania jedia rozumne, síce s väčším objemom, ale medzi hlavnými jedlami som nikdy nevidela nikoho jesť, alebo si udzobávať. Základom kuchyne sú koreniny, zelenina, ovocie a mäso. Mäso iba hovädzie, hydina alebo baranina. Predkrmom býva polievka harira, najznámejšie jedlo je určite kuskus robený z pšeničnej krupice, alebo tajine (tadžin) – zelenina dusená s mäsom. Ovocie konzumujú vo veľkej miere, najmä po hlavných jedlách. Ich najobľúbenejší nápoj je silný mätový čaj, ktorí pijú všetci aj vrátane detí. Zbožňujú rodinné oslavy a jedia zásadne rukami. Skoro nikdy nepoužívajú príbor.

A som pri tej mojej hosťovskej izbe, kde som sa cítila ako na Bojnickom zámku. Oslavujú všetko a všade, dokonca aj prepichnutie ušiek malému dievčatku, chlapcovi obriezku. To boli vždy menšie svadby. Keď sme zasadli k stolu, samozrejme ženy a muži zvlášť, doniesli pomocníci vodu, mydlo a uteráky a všetci po jednom sme si umývali ruky, potom nasledovali hlinené misy naplnené kus-kusom, hovädzinou, kopou zeleniny a domáci si robili tzv. guličky. Za tým nasledovali veľmi sladké zákusky a po skoro trojhodinovom jedení sme si opäť všetci umývali ruky. Pri predstave, že tam spávam sama v takej telocvični, som sa musela strašne kontrolovať, aby som nevybuchla smiechom. Na oslavách a svadbách je zvyklosťou, že muži a ženy jedia a zabávajú sa zvlášť, takže pri ženách, ktoré trkotali v tom ich jazyku som sa veľmi nenasmiala.

Potom nasledovala tancovačka. Prišli „hudobníci“ a keďže odjakživa milujem arabskú hudbu, veľmi ma to potešilo a čakala som, čo sa bude diať. Vidieť všetky jeho sestry, sesternice, tety som len pozerala s otvorenými ústami na orientálne brušné tance. V Maroku si muž vyberá za ženu aj takú, ktorá najviac dokáže vlniť sa v rytme podmanivej orientálnej melódie. Samozrejme ma potom vyzvali, aby som to skúsila aj ja. Keďže sa nehanbím a viem celkom dobre tancovať, skúsila som to. No aj samotný Fabio bol prekvapený ako mi to išlo. Nechcem sa chváliť, ale bola som na seba hrdá. Dokonca tancovala aj budúca mamička, ktorá práve na druhý deň porodila presne v termíne syna.

Hneď po oslave si ma zavolala Fabiova mama aj so sestrami a oznámili mi, že budú radi keď k nim prídem bývať a dali mi najavo, že by boli rady, keby som sa stala Fabiovou manželkou. Neviem, či to bolo tým tancom.....? Bola to pre mňa naozaj pocta. Bola som síce zamilovaná, ale trošku s chladnou hlavou som rozmýšľala aj o rizikách. Veľmi ma prekvapil aj jeho otec. Vedel o bývalom Československu naozaj veľa informácií. Takže sme sa cez Fabia celkom dobre porozprávali. Mal krásny vzťah so všetkými 3 dcérami a každý večer s nimi srandoval, doberal si ich. S každou prekonzultoval ich problémy. Veľmi sa mi to páčilo. Najviac ma ale zaujala jeho stará mama. Doporučujem nepýtať sa na vek nejakej staršej osoby nad 70 rokov. To oni ani sami nevedia. Sympatická babička, ktorá vedela hodiť papučou do každého, kto si z nej utiahol. Podľa výzoru som usúdila, že má už okolo 90 rokov, možno menej, jednoducho nepoznala svoj vek ani dátum narodenia. Každý večer si zobrala plnú misu ovocia, ktoré zjedla na posedenie, zuby neviem či mala, ale azda aj pre ten optimizmus a zdravú stravu tak dobre vyzerala.

Čo sa týka mestského života, Casablanka je moderné západné veľkomesto. V centre nájdete zhluk luxusných butikov, reštaurácií, barov, svetových bánk a úradov a keď sa prechádzate po rušných pasážach a do tohto všetkého počuť muezína ozývajúceho sa z vežičiek minaretov... Fascinujúce. Na brehu mora sa majestátne týči po Mekke druhá najväčšia mešita na svete, mešita kráľa Hassana a dovnútra môže vstúpiť aj neveriaci. Zaujímavým miestom na pobyt bolo aj historické mesto Marrakéš. Marrakéš si doteraz zachoval tvár starobylej marockej mediny a ani domáci na tomto stave nechcú nič meniť. Najmodernejšie budovy sú hlavne hotely. Svetoznáme námestie Djemma el-Fna upúta vôňou pečenej hovädziny, miestnych špecialít, korenia, akrobatov, kúzelníkov, zaklínačov hadov, veštíc, maľovanie henou. Keď uvidíte Maročanku ako má krásne ozdoby na rukách pomocou heny je to znak toho, že je šťastná.

Keďže som henu videla skoro u každej domorodkyne, hhmmm... Toto všetko máte v Marrakéši ako na dlani každý deň a živý ruch tu pulzuje do skorých ranných hodín. Cestou naspäť do Casablanky (autom 4 hodiny) som mala možnosť vidieť Maroko ako na dlani. Dopriala by som to každému. Malé dedinky, pohoria, more. Naši inšpektori by určite „zaplakali“ nad hompáľajúcimi sa kusmi mäsa v 35 stupňovej horúčave v tieni obkolesené húfmi múch a ich neorganizované skládky odpadu. Sedíte v malej krčmičke a popod nohy sa vám pletú sliepky, morky a ďalšie zvieratá, ktoré sa tam mocú preto, aby si ich návštevník kúpil a nakoniec skončia na pekáči. Ale nie je krčma ako krčma. Alkohol je prísne zakázaný, zato fajčiť sa fajčí všade. Jednému poháriku však aj ten najzarytejší moslim neodolá. Pokiaľ by ste doniesli becherovku, myslím, že by ste domácim urobili veľkú radosť. Tak ako aj ja v mojej rodine. Dokonca neskôr mi niektorí tvrdili, že to musí byť liečivé a aj prestali kašľať...

Neodporúčala by som cudzincovi šoférovať v tejto krajine. Tam neexistujú pravidlá cestnej premávky a ak aj existujú, nikto ich nedodržiava. Akurát tak na semaforoch, pred červenou má väčšina rešpekt. Každý si jazdí ako chce, jazdné pruhy sa tam skoro vôbec nevyskytujú, zaparkujú kde chcú, ale musím spomenúť, že za celý môj pobyt som nevidela ani jednu dopravnú nehodu a asi ani policajta!

A keďže už musím končiť, na záver by som určite spomenula, že Maroko je jedna z najliberálnejších moslimských krajín na svete, ktorú keď navštívite, jednoducho si ju zamilujete. Môj návrat však poznačil nepríjemný zážitok, ktorý sa stal na viedenskom Schwechate. Z Casablanky mi neprišla batožina aj s krásnymi suvenírmi. V živote som ju už nevidela. Aspoň že mi zostali krásne spomienky, fotografie a pár drobností. Dúfam, že som vás mojim príspevkom upútala a budete mať chuť sa niekedy do Maroka pozrieť. Ďakujem, že ste mi venovali pozornosť.