NA CESTÁCH Dve bláznivé baby schopné všetkého

Osud nám tentoraz vybral Tunisko - mesto Sousse. Odlet v piatok 13-teho zaručoval, že sa určite nebudeme nudiť. Začalo to izbou v hoteli - neuprataná, vyzerala, akoby tam niekto usporiadal párty na oslavu, že už konečne odtiaľ odchádza, naše foťáky vyhlásili štrajk – v tom teple sa im ani nečudujem, ale prejdime radšej na zaujímavejšie veci...

Vyrazili sme na pláž – nádhera! More, biely piesok a... nepochopiteľná vec: lehátka so slnečníkmi preplnené turistami, ohradené páskou a hneď vedľa kopec voľného priestranstva, síce bez lehátok, ale ten raj bol hneď náš. Rozložili sme deky a šup do mora. Po návrate sme pochopili význam deliacej pásky. Usalašili sme sa totiž na pláži vyhradenej pre miestnych domorodcov.

Pri našej deke už číhali 3 kusy a len sa zoznamovať a zoznamovať. Zdalo sa, že vôbec nepoznajú význam slova NIE, stále čosi mleli, až kým nás nepresvedčili, že nám poukazujú mesto. Neľutovali sme, vykľuli sa z nich celkom milí sprievodcovia (lepší ako náš delegát).

Rozprávali nám o ich kultúre, zvykoch a vyzvedali, aké je to na Slovensku. Jeden z nich, Bassem ďalší deň cestoval domov, do Kasserine a pozval nás na návštevu. Vravel, že autobusom to trvá chvíľu a v ten deň sa aj vrátime. Naša dobrodružná povaha velila ísť.

Autobus bol plný a my jediné bledé tváre v ňom, čo vyvolalo aj patričný záujem o nás. Hneď nám uvoľnili miesto, ďalší vytiahli koláčiky a pohostili nás. Cítili sme sa ako nejaké V. I. P. Autobus zastavil len párkrát, napr., keď jeden cestujúci dostal chuť na melón, ktorý predávali pri ceste. To by sa u nás nemohlo stať!

Cesta však bola podozrivo dlhá. Z pôvodného „za chvíľu sme tam“ bolo 4- hodinové putovanie púštnou krajinou! Tunisania totiž čas vnímajú inak, napr. za „10 minút“ môže znamenať aj o hodinu. U Bassema sa zišla celá jeho početná rodina, aby privítala vzácnu návštevu, čo pre nás znamenalo 4 x každého pobozkať (na líca) – pre nich bežný zvyk , ktorý praktizujú však aj muži s mužmi.

Po malom občerstvení Bassem vyslal svoju sestru Noru s nami do miestnych (ženských) kúpeľov, kde sme sa hneď stali atrakciou č. 1. a námetom na klebetenie relaxujúcich ženičiek. Turistov tam bežne nevídať (ak vôbec) a k tomu ešte pohľad na naše biele a pre nich asi dosť „vycivené“ telá.

Vládne tam iný ideál krásy, hovorí sa, že čím je žena macatejšia, tým lepšie, to aby svojmu mužovi mohla poskytnúť dostatok tieňa na púšti ... (no comment). Nora sa o nás dokonale postarala a potom nám dala obliecť pestrofarebný habit. Doma nám henou nakreslila na ruky a nohy ornamenty, až z nás boli hotové Arabky.

Zasadli sme za slávnostne prestretý stôl a pustili sa do miestnych špecialít (mňam). Nasledovalo menšie prekvapko – nijaký autobus naspäť v ten deň nešiel. Nie, nenechali si nás tam, ako by sa niekomu mohlo zdať, ale osud nám pripravil ešte nejedno prekvapenie. Boli ste už niekedy čestným hosťom na „obriezkovej párty“? Alebo oslavovali ste narodeniny v svadobných šatách? Nešlo však o svadbu (aspoň dúfame, ÁNO tam nepadlo...)

V posledný deň sme takmer nestihli lietadlo kvôli tuniskému prezidentovi, ktorý mal prejav pred našim hotelom pri príležitosti každoročného festivalu na počesť boha mora Neptúna. Šli sme míňať posledné peniaze (úspešne), pri návrate však náš hotel obkolesila polícia a davy ľudí. Ledva sme sa cez nich predrali a začali vyjednávať s ochrankou, ktorá nás nechcela pustiť do hotela.

Nakoniec sme sa vďaka jednému agentovi dostali do hotela včas, no autobus bol už preč! A my bez peňazí a letisko ďaleko! Znova sme sa predrali davom k taxíku, nasadli a tvárili sa, že sme bohaté turistky. Na letisku sme našťastie stretli delegáta, ktorý za nás zaplatil. A my sme mohli nasadnúť do lietadla a opustiť túto čarokrásnu krajinu aj s nezabudnuteľnými zážitkami...

• Prežili ste aj vy niečo podobné? Napíšte nám Radi zverejníme vaše zážitky, pocity, postrehy, rady či sťažnosti aj s fotografiami z vašich ciest po svete.

Zdroj/autor: dve,drom

VIDEO Sousse