NA CESTÁCH V krajine paradoxov

Tu si začíname plniť svoj sen pozrieť sa do krajiny, ktorá je tak trochu európskym tabu. Prejsť cez hranice nebol až taký veľký problém. Čiernohorci nám skúšali predviesť svoju dôležitosť, ale Albánci nás privítali milo a s úsmevom. Asi sme boli v tejto sezóne jedni z mála turistov, ktorí sa sem odvážili.

Za hranicami sme odchytili dva taxíky – mercedesy, ako takmer všetky autá v Albánsku. Ak sa vám podivne stratil váš milovaný meďáčik, tak toto je správna krajina na jeho hľadanie. Taxikári nezostali nič dlžní povesti Mercedesa ako rýchleho auta, a 16 kilometrovú vzdialenosť do mestečka Koplik sme preleteli skôr, akoby ste mihli okom. Tu sme si chceli vymeniť doláriky za miestnu menu.

Vyvaľovali sme očiská na všetko okolo nás, pretože tu začínala exotika nepoznanej krajiny. Plechové búdy, v ktorých sa veselo predávali rôzne tovary sa striedali s kopami smetí (a ak poviem kopami, tak kopami), vedľa ktorých sa hrdo vypínali domy a domiská.

Okolo nás sa zhrčilo veľa ľudí obzerajúc si nás z každej strany. Neviem, čo bola väčšia atrakcia. Či Koplik pre nás, alebo my pre celý Koplik. Nuž, ale doláre sa nám podarilo vymeniť vo výhodnom kurze, a tak sme si začali hľadať povoz, ktorý by nás mal zaviesť do najbližších hôr s menom Proklatie.

Veľmi rýchlo sme si našli malý mikrobusík s milým šoférom. Len sme nevedeli, že má v sebe neviem koľko promile alkoholu, ako koniec koncov všetci miestni šoféri. Túto skutočnosť sme však zistili veľmi rýchlo, pretože na našej 60 kilometrovej ceste do hôr ostrými serpentínami ohraničenými neuveriteľnými zrázmi bolo niekoľko krčiem, kde sa bolo treba zastaviť a všade dačo popiť. Netrúfam si povedať o koľko sa zvýšila šoférova hladina alkoholu v krvi, kým sme prišli do cieľa, ale faktom je, že nás doviezol úplne bezpečne, aj keď trochu pripitých. Keďže sme chceli cestu psychicky prežiť, tak sme pili zarovno s ním.

Hory nás však očarili a nadchli. Úžasná divokosť a nedotknutosť horských velikánov, strmé kopce bez chodníkov a značenia, búrkami spálené stromy a ošľahané kamene, ranné budíčky salvami zo samopalov... áno, áno, zo samopalov. Keď sme sa takto „idylicky“ zobudili po prvýkrát, takmer sme všetci od strachu zomreli. Lenže ono sa to opakovalo každé ráno a každý večer, tak sme si na to nakoniec zvykli.

Až neskôr sme sa dozvedeli, že to si takto miestni želajú dobré ráno a dobrú noc. Verím tomu, lebo nábojnice ležali úplne všade. Keď už sme mali hôr dosť, tým istým spôsobom, teda s opitým šoférom v malom mikrobuse, sme sa zviezli naspäť do civilizácie, užiť si albánskej riviéry.

Na naše veľké prekvapenie to pri mori vyzeralo ako na riviére vo Francúzsku, len špiny na pláži, a bohužiaľ aj v mori, bolo podstatne, podstatne viac. Tieto pozostatky ľudského hodovania sa každé ráno stávali vytúženou trofejou miestnych prasiat, ktoré sa tu v skorých ranných hodinách veselo preháňali po volejbalovom, či futbalovom ihrisku, vyvaľovali sa pod slnečníkmi a šťastne si krochkali obiehajúc ležadlá a odstavené loďky.

Okolo šiestej ráno vystriedali prasiatka oddychujúci miestni dovolenkári. Pousádzali sa medzi odpadkami a chytali bronz, hrali volejbal, alebo sa čvachtali v mori. Ak sa však človeku nelenilo a prešiel sa až tam, kde sa už žiadni ľudia netulenili, našiel krásne, čisté pláže s krištáľovo čistou vodou a kúpanie sa bolo skutočným pôžitkom. Nuž, Jadran je Jadran.

Každá dovolenka má svoj koniec. Aj tá dobrodružná a exotická. Náš čas sa krátil, tak sme si znovu najali mikrobus, ktorý nás dopravil až na hranice. Znovu bolo horúce ráno, vzduch nad cestou sa vlnil, lúčne koníky zase spievali svoje ódy na leto. Vystúpili sme z mikrobusu, a zrazu nám bolo tak akosi úzko pri srdci. Videli sme veľa paradoxov, zažili sme veľa neuveriteľného, ale ľudia, tí tu boli vždy milí a srdeční. Ich srdce bolo otvorené dokorán...

Prežili ste aj vy niečo podobné? Napíšte nám... Radi zverejníme vaše zážitky, pocity, postrehy, rady či sťažnosti aj s fotografiami z vašich ciest po svete.

Zdroj/autor: Ema Š.,drom