Čo bude s tibetskou Potalou?

Na mýtickej hore

Ako hovorí stará tibetská tradícia, názov paláca Potala je odvodený od názvu mýtickej hory Potalaka, ktorá sa nachádzala pri ústí rieky Sindhu. Mala byť sídlom legendárneho bódhisattvu súcitu Avalókitéšvaru, ktorý je v Tibete uctievaný ako najväčší svätý. Keď sa však pozrieme na trochu reálnejšie fakty, zistíme, že pred Potalou na tomto mieste stál už v siedmom storočí palác kráľa Songcän Gampy, ktorý bol aktívnym buddhistom.

Potala, ako ju poznáme dnes, v Lhase stojí od sedemnásteho storočia a je dielom legendárneho piateho dalajlámu Lozanga Gjamccha. Stavba paláca sa začala v roku 1645 a jeho nástupcovia v nej dlhé roky pokračovali. Zaujímavé je, že samotný piaty dalajláma sa dokončenia svojej stavby už nedožil. Jeho najbližší spolupracovníci však jeho smrť pred celým Tibetom tajili neuveriteľných šestnásť rokov. Zjavne sa báli, že by ľudia stratili motiváciu Potalu dokončiť. Tento strach však možno pochopiť, pretože išlo o poriadne rozsiahlu stavbu, na ktorej sa údajne zúčastnilo viac ako sedemtisíc robotníkov.

Jeden z najväčších palácov na svete

Ak tibetskú Potalu vyhlásime za jednu z najväčších stavieb svojho druhu na svete, môžete si byť istí, že je to skutočne tak. V jej vnútri sa totiž nachádza viac ako tisíc miestností, desaťtisíc väčších či menších chrámov a viac ako dvadsaťtisíc sôch!

Pokojne môžeme povedať, že Potala je nielen obrovský palác, ale dokonca celá mestská štvrť so všetkým, čo k nej patrí. Keď sa však na túto ohromnú budovu pozrieme, ani si možno neuvedomíme, aké ťažké muselo byť niečo také v sedemnástom storočí postaviť. Používali sa pritom len tie najjednoduchšie pracovné prostriedky. A stavebný materiál? Kameň, drevo a hlina.

Zaujímavé je aj to, že stavitelia paláca sa nesnažili terén prispôsobiť stavbe, ale práve naopak - stavbu terénu. Do „projektu“ jednoducho zakomponovali všetky nerovnosti a neodstránili dokonca ani skalné výbežky, ale medzi nimi len podľa potreby vyplnili vzniknuté medzery. Trochu iné je to však s vonkajšími stenami. Tie sú totiž vytvorené z pevných žulových kameňov a niekde sa hrúbka týchto múrov blíži k piatim metrom. Svojím spôsobom stavitelia Potaly predbehli svoju dobu, keď na niektorých miestach vonkajších stien do ich vnútra dali kusy železa, čím ich nesmierne spevnili. To im niekoľkokrát pomohlo aj pri silných zemetraseniach.

Biely a Červený

Najdôležitejšími časťami Potaly sú dva paláce. Prvým je takzvaný Biely palác, ktorý sa nachádza na východnej strane. Až do roku 1959 býval sídlom nielen dalajlámu, ale aj celej tibetskej vlády. Zaujímavé na ňom je však to, že sa v jeho vnútri nenachádzajú prakticky žiadne ozdoby, snáď len s výnimkou veľkých obrazov Buddhov, ktoré tu v minulosti bývali vystavované.

Oproti tomu sa Červený palác, ktorý sa nachádza uprostred palácového komplexu, vyznačuje veľkým množstvom chrámov a siení s nádhernými buddhistickými vyobrazeniami. Nájdeme tu aj krásnu Sieň pagody duše, ktorú nechal vytvoriť ešte piaty dalajláma.

Z duchovného sídla tibetský „Disneyland“?

Takýto pocit údajne majú niektorí turisti, ktorí Potalu navštívili v posledných rokoch. Z jej chodieb a miestností sa pomaly vytráca duchovná sila a mení sa doslova len na turistickú atrakciu. Nakoniec, inak to ani nemôže vyzerať, pretože ak národu, ktorý bol bytostne prepojený so svojím náboženstvom a duchovným vodcom dalajlámom, tieto atribúty vezmete, čo mu zostane?

A keď ho navyše spravíte neželaným vyhnancom v jeho vlastnej krajine a zo všetkého, čo mu bolo drahé, urobíte len lákadlo pre turistov, napokon zostane len síce krásne pozlátko zrekonštruovaných budov, ale bez hlbšieho vnútorného významu.

Nuž, musíme Tibeťanom jednoducho držať palce, aby sa Čína čo najskôr umúdrila a nechala ich, aby boli konečne doma vo vlastnej krajine. Dovtedy bude Potala len tibetským „Disneylandom“.

Zdroj/autor: Alex, drom

Foto: wikipedia, Ondřej Žváček, Baad, Philipp Roelli, Luca Galuzzi, John Hill, Baldiri