100 DIVOV Spojených štátov (5)

 

Bryce Canyon, Utah

Škoda, že sem nezavítal francúzsky impresionista Claude Monet. Možny by tu namaľoval „impresiu vychádzajúceho mesiaca“ (výraz impresia bol pre názvy jeho obrazov typický a dal meno celému umeleckému smeru). Lúče zapadajúceho slnka ešte dopadajú na vysoké skaly kaňonu Bryce v americkom štáte Utah, a už vysoko nad obzorom na nočnú stráž nastúpil spln mesiaca. V jeho svite sú tiene, ktoré na krajinu vrhajú trhliny a rokliny tohto divokého sveta, ešte ostrejšie a hrozivejšie, krajinou poletujú netopiere a sovy, skaly sa s praskotom zotavujú z dennej páľavy. 

• Bryce Canyon

 

Národný park Arches
Ak by toto dielo vyšlo z ateliéru sochára Henryho Moora, asi by ho bol pomenoval Jedna veľká farma a bol by ho použil ako prípravnú štúdiu pre plastiku Two Big Forms (Dve veľké formy), ktorá stojí pred bývalou budovou spolkového kancelárstva v Bonne. No tu nie je autorom ľudský génius, ale ešte významnejšia sila: erózia. Návštevník Národného parku Arches a ďalších miest štátu Utah si môže na vlastné oči overiť, že tento prírodný fenomén nevytvára len bizarnosti, ale aj všeličo pôvabné. Tunajšie horniny sú totiž pre vietor, mráz, vodu či horúčavu mimoriadne vhodným materiálom na opracúvanie. Posledné zvyšky zvetranín vytvárajú pri západe slnka nádhernú kulisu Vysokej brány.

• NP Arches

 

Národný park Grand Canyon
„Taký nepozemský, ako by ho boli našli na nejakom inom, mŕtvom nebeskom telese,“ povedal o Veľkom kaňone na severe Arizony škótsky spisovateľ John Muir. Hodí sa to možno na drsný výsledok obrusovania skál trvajúceho milióny rokov, nie však na obrusujúcu rieku Colorado, ktorá sa skalami prerezala do takmer 1 500 metrovej hĺbky a pritom odhalila kus geologických dejín Zeme. A rieka nehatane ďalej brúsi roklinu dlhú 447 kilometrov, prekonáva 20 kotlín, modeluje priečne a pozdĺžne úbočia a vytvára asi 160 kataraktov. Mŕtva nie je ani okolitá kamenná púšť: v skalnatých puklinách sa uchytili a rastú jedle, osiky, borievky a ďalších 1 500 druhov rastlín. Tento zázrak prírody, kde žije aj 300 druhov vtákov a 76 druhov cicavcov, je od roku 1970 v zozname svetového dedičstva UNESCO.

• NP Grand Canyon

 

Lake Powell, Arizona
Na vyprahnutých územiach, tvoriacich väčšinu plochy štátu Arizona, patrí voda k najúzkoprofilovejším tovarom. Nemalo by sa pripustiť, aby odtekala jednoducho bez úžitku, ako ešte pred niekoľkými desaťročiami rieka Colorado odtekala úžľabinou Glenn Canyonu. Preto na tomto mieste vybudovali priehradný múr, ktorý vodu zadržiava a umožňuje využívať ju na výrobu elektrickej energie a zavlažovanie polí. Voda v nádrži navyše zvlhčuje rozhorúčený vzduch nad kamenistou púšťou a rozlieva sa medzi skalné útesy tak malebne, že do kraja prúdia tisíce turistov.

• Lake Powel

 

Indiánska dedina (pueblo), Taos
Tisíc rokov tu žili svoj tradičný indiánsky život a pridržovali sa svojho náboženstva, ale roku 1615 sa objavili Španieli a priniesli „vymoženosti“ civilizácie: strelné zbrane, ohnivú vodu a kresťanstvo. Obyvateľom taoských puebiel severovýchodne od Santa Fé v Novom Mexiku sa nepozdávalo ani jedno, ani druhé. Povstali proti nim, ale nakoniec boli donútení násilím prijať náboženstvo lásky k blížnemu. Po dvoch španielskych storočiach prišli roku 1846 Američania a vyhlásili sa za pánov tohto územia. Indiáni sa znovu búrili, tentoraz proti americkému spôsobu života, a noví vládcovia sa opäť presadili silou. Je až prekvapujúce, že napriek všetkému tento kmeň prežil a zachoval si veľkú časť svojich tradícií. Ešte vždy existuje dedina zo štvorhranných hlinených domov na päťposchodových terasách. Od roku 1992 je Taos zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

• Taos Pueblo

 

Barringerov kráter, Arizona
Vo veku vesmírnych letov fantáziu ľudí živia nielen ufóni, zelení ľudkovia a iné mimozemské bytosti. Vedomí sme si reálnych hrozieb, ktoré sme v minulosti buď nevnímali alebo pre nedostatok možností brániť sa proti nim sme radšej o nich nehovorili. Zem je vystavená stálemu bombardovaniu meteoritmi. Hoci 99,9 percent z nich je neškodných, nemusí to tak byť vždy. Asi pred 20 tisícmi rokmi, teda geologicky nedávno, dopadol na strednú Arizonu obrovský meteorit. Po náraze zostali z neho len úlomky a 167 metrov hlboký kráter s priemerom 1 186 metrov. Pomenovali ho podľa Daniela Barringera, ktorý prvý vyslovil hypotézu o dopade meteoritu. Miesto je známe aj pod názvom Canyon Diablo. Veď keby bol meteorit dopadol na urbanizované územie, bol by to riadny horor...

• Barringer Crater

 

Národný park Mesa Verde

Do roku 1888 nikto netušil, že Coloradská plošina v americkom štáte Arizona, Nové Mexiko a Colorado bola už v 8. storočí, teda už v dávnej predkolumbovskej minulosti, osídlená pueblovými Indiánmi. Po prvom náleze, ktorý sa podaril dvom farmárom, sa v roklinách a jaskyniach pod horskými prevismi a na skalných úbočiach postupne objavili ďalšie stovky takýchto „skalnatých sídlisk“. Najohromujúcejšie, na južnom okraji štátu Colorado, je od roku 1906 chránené ako súčasť Národného parku Mesa Verde a od roku 1979 zapísané aj v zozname svetového dedičstva UNESCO. Za múrmi obydlí, často aj pomerne masívnymi, boli obyvatelia vynikajúco chránení, no nemohli v nich nájsť ochranu proti suchote, ktorá vyhnala tunajšie kmene v 13. storočí z ich sídlisk.  

• Mesa Verde

 

Skalná pevnosť Montezuma Castle
Nečudo, že sa až tak neskoro prišlo na to, že Colorado a Arizona boli osídlené už pred príchodom novodobých Indiánov. O obyvateľoch drsných horských oblastí totiž dovtedy hovorili len mýty indiánskeho kmeňa Navaho, v ktorých vystupovali Anasaziovia, teda „tí, čo tu boli pred nami“. Keď miestni farmári v takmer neprístupných roklinách koncom 19. storočia objavili celé opustené horské mestá, pobadali, že to nie sú len mýty. Čoskoro ich začali označovať ako „pevnosti“, pretože do obydlí pueblových Indiánov v jaskyniach a v sklanatých stenách sa možno dostať len rebríkmi a cez otvory v stenách. K najoriginálnejším z týchto komplexov patrí tzv. Montezumov hrad, nazvaný po poslednom vládcovi Aztékov zo 16. storočia, hoci jeho ríša sa rozprestierala podstatne južnejšie.  

• Montezuma Castle

 

Gateway Arch, St.Louis
Westward ho! bolo heslo amerických kolonistov 19. storočia, s ktorým sa vydávali na cestu na západ. Ale západ bol divoký, a pre mnohých sa cesta končila skôr, ako pôvodne predpokladali. Jednou z takýchto konečných staníc bolo mesto Saint Louis na rieke Mississippi, kde si dobrodruhovia mohli naposledy rozmyslieť, či naozaj chcú pokračovať v ceste do neznáma. Mnohí radšej ostali, ale pre iných sa Saint Louis stal vstupnou bránou na Západ, východiskovým bodom osídľovania obrovských priestorov na opačnej strane veľtoku. Toto priekopnícke rozhodnutie - Indiáni ho samozrejme vnímajú trochu inak – si chceli otcovia mesta uctiť aj stavebným dielom a požiadali oň architekta Eera Sarinena (1910-1961). Navrhol v roku 1959 oceľový oblúk Gateway Arch, vysoký 191 metrov, ktorý dokončili v roku 1965, teda až po jeho smrti.

• Gateway Arch

 

Historický Národný park Chaco
Svedectvá kultúry Anasaziov sa nachádzajú v severozápadnom Novom Mexiku, v 15 kilometrov dlhom a dva až tri kilometre širokom kaňone Chaco. Jeho meno nesie kultúra, ktorá tu prekvitala v rokoch 500 až 1200, a tiež jej centrum, mestečko, kde v najlepších časoch mohlo bývať až 6 tisíc obyvateľov. Jeho všedný život a kultúra nám umožnilo spoznať zanechané náradie a viacposchodové, neraz pomerne veľké budovy. So 75 menšími sídlami bolo spojené rozvetvenou sieťou ciest. Územie kultúry chaco, zaniknutej v dôsledku sucha, sa rozprestieralo na rozlohe asi 65 tisíc štvorcových kilometrov. V roku 1987 bol národný park zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

• Chaco Culture

 

 

Zdroj/autor: 1000divovsveta, ikar, drom

 

Zdieľať článok na Facebooku