Navštívte podzemnú rieku Puerto Princesa, jeden zo siedmich prírodných divov sveta

Filipínci mohli 11. novembra 2011 oslavovať. Zaradenie krasovej podzemnej rieky Puerto Princesa do sedmičky prírodných divov planéty totiž urobilo z ostrova Palawan turistickú destináciu prvej triedy. Dvanásť rokov po zápise do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO sa toto unikátne miesto dočkalo ďalšej pocty.

A dnes už nikoho netrápi, že prezident Noynoy Aquino vyzýval Filipíncov, aby išli hlasovať, pričom vyvíjal viac úsilia, než by sa na štátnika patrilo a navyše zdôrazňoval, že sa im to všetkým vyplatí. Ale aby sme Filipíncom nekrivdili - Puerto Princesa je fascinujúca rieka a na zoznam prírodných divov nesporne patrí.

Držala svetový primát

Rieka vstupuje do podzemia v tyrkysovej lagúne kúsok od mestečka Sabang a späť na povrchu sa jej tok objavuje po viac než ôsmich kilometroch v podzemí. Navyše ústi priamo do Juhočínskeho mora. Do roku 2007 bola Puerto Princesa (ktorú môžete na miestnych mapách nájsť i pod označením rieka Sv. Pavla) i najdlhšou podzemnou riekou svojho druhu na planéte. Dnes však vedci predpokladajú, že omnoho väčší riečny systém tohto typu ukrýva mexický polostrov Yucatán.

Ďalších 5 fotografií v galérii

• Ostrov Palawan

Podzemná rieka Sv. Pavla je najväčším lákadlom filipínskeho ostrova Palawan, ktorý leží na hranici medzi Juhočínskym a Zuluským morom. Ostrov Palawan nie je nijaký drobček - na dĺžku meria vyše 450 kilometrov a jeho šírka je v priemere 40 kilometrov. Najdôležitejším mestom je Puerto Princesa, z ktorého je to len 50 kilometrov po vstup do slávnej podzemnej rieky.

Pokiaľ sa človek rozhodne vydať na výpravu po podzemnej rieke, musí sa obrniť nutnou dávkou trpezlivosti. Občas totiž prístavné móla v mestečku Sabang, z ktorého väčšina turistov na plavbu vyráža, pripomínajú obrovské ľudské mravenisko.

Do podzemia - v záchrannej veste a s helmou

Tí, ktorí sa množstvom ľudí nenechajú odradiť, dostanú po zaplatení vstupného poplatku záchranné vesty a prilby - povrch jaskýň je zvrásnený, plný výstupkov a nie je nijaké umenie udrieť sa do hlavy už po pár metroch v podzemí, vysvetľuje človek, ktorý je zodpovedný za jednu z lodičiek a zároveň za jej pohon pomocou dvoch vesiel.

K samotnému vstupu do podzemia je to z mestečka zhruba štvrť hodina plavby. Široká lagúna lemovaná hustým porastom končí tmavými ústami, za ktorými sa človek bez silnej baterky nezaobíde. Lepšie je vôbec si nepredstavovať, ako by sa z labyrintu chodieb a kvapľov vymotal bez svetla.

Ďalších 5 fotografií v galérii

Do vnútra krasu a späť

Turistom nie je prístupný celý osemkilometrový úsek. Loďky plávajú zhruba dva kilometre do vnútra podzemného riečneho labyrintu a potom sa vracajú naspäť. I to však stačí na to, aby človek zažil absolútne neznáme pocity na miestach, kde sa úplne inak rozlieha zvuk a kužeľ baterky vykresľuje na hrboľatých stenách desivé tiene.

A za niekoľko hodín času rozhodne stojí i okolie podzemnej riečky, ktoré spoločne s ňou patrí do rovnomenného národného parku. Pri prechádzke po značených chodníkoch v pralese človek len žasne nad pestrosťou rastlín, farebnosťou vtákov a drzosťou opíc, ktoré sa tu preháňajú a číhajú na moment, kedy nepozorný turista odloží batoh s jedlom.

Zdroj/autor: ESO travel, reklamný článok, drom