K vymiznutiu veľrýb z európskych vôd prispel nielen ich priemyselný lov v 19. a 20. storočí, ale aj veľrybárstvo stredovekých Európanov. Ukazuje to analýza dávnych veľrybích kostí, ktorú zverejnil odborný časopis Royal Society Open Science, napísal denník The New York Times.
Lov veľrýb má dlhú tradíciu v rôznych končinách sveta. Už pred 8000 rokmi ľudia zaznamenávali svoje stretnutia s týmito morskými cicavcami v rytinách na útesoch na juhokórejskom pobreží. Veľrybárske chúťky Európanov zase opisuje napríklad staroseverský text napísaný okolo roku 1250 nášho letopočtu, v ktorom autor varuje pred niektorými druhmi veľrýb, "ktoré sú voči ľuďom divoké a neľútostné a neustále a pri každej príležitosti sa ich snažia zničiť". Iné, miernejšie veľryby, sú naopak "neustále lovené, naháňané na plytčine po stovkách, kde sú mnohé chytené a ľuďom poskytujú veľa jedla", píše sa ďalej v texte.
Autor štúdie a zooarcheológ z Nórskej univerzity vied a technológií (NTNU) v Trondheime Youri van den Hurk chcel informácie z podobných textov podložiť fyzickými dôkazmi. Spolu s kolegami preto skúmal 719 veľrýb kostí z európskych archeologických nálezísk od Nórska po Portugalsko.
"Veľryby sa pri archeologických vykopávkach nachádzajú pomerne pravidelne, často ide ale o úlomky. Určiť, o aký druh išlo, je vlastne celkom ťažké, a to aj keď sú kosti kompletné," uviedol van der Hurk. Kosti však obsahujú bielkovinu kolagén, ktorej chemické zloženie sa u jednotlivých druhov a čeľadí líši. "Z toho môžeme čerpať množstvo informácií o druhu, ktorému tie kosti patrili," povedal odborník.
Analýza výsledkov ukázala, že mnoho veľrýb, ktoré sa pred stovkami rokov hojne vyskytovali v severovýchodnom Atlantickom oceáne, odvtedy vyhynulo. Asi 330 skúmaných kostí patrilo veľrybám čiernym, ktoré sú často spomínané v historických prameňoch, ďalších 110 pochádzalo z veľrybovcov sivých. To vedcov prekvapilo, pretože sa v záznamoch takmer neobjavujú.
Je takmer nemožné určiť, či veľryba, ktorej kosť archeológovia skúmali, zahynula z prirodzených príčin a jej telo vyplavilo more na breh, alebo či ju ľudia ulovili. Veľryby čierne a veľrybovce sivé ale boli medzi veľrybami obľúbené, pretože sú mierne a ich telá plávajú na hladine. Ich nepomerne väčší počet medzi skúmanými kosťami naznačuje, že ich Európania vyhľadávali.
Van der Hurk a jeho kolegovia predpokladajú, že storočia lovu týchto druhov nakoniec prispeli k populačnému kolapsu v regióne. Čo sa týka veľrybovcov sivých, tým "poslednú ranu" vedúcu k ich úplnému vymiznutiu zo severného Atlantiku zasadili veľrybári už pred stovkami rokov, uvádza van der Hurk.
