Romantická Perugia bola dejiskom strašnej tragédie: Katedrálu po nej museli znova vysvätiť

 

Ulice malebnej Perugie sa plnia vlajkami, kvetmi a ďalšou bohatou výzdobou. Hudobníci ladia nástroje a kuchári pripravujú lahôdky na opulentnú hostinu. V metropole Umbrie, oblasti v strednom Taliansku, sa totiž chystá svadba Astorreho Baglioniho (†1500), syna tunajšieho vladára Guida (1425–1500), s krásnou Laviniou Colonnovou. Väčšina obyvateľov sa teší, že si konečne oddýchnu od neustálych bojov o moc, ktoré v meste zúria. „Perugia sa v tom čase topila v spleti krvavých revolt a výbuchov násilia,“ pripomína súčasná publicistka Kathy Paddenová. Snúbenci si svoje „áno“ povedia 28. júna roku 1500 v tunajšej katedrále. Nasleduje svadobný obed priamo na hlavnom námestí a viac ako dvojtýždňové bujaré oslavy. Tie sa však nakoniec premenia na krvavý kúpeľ…

 

Súboj o moc

„To ty by si mal byť vládcom mesta,“ hovorí Carlo di Oddi (†asi 1518) bratrancovi Grifonettovi Baglionimu (1477–1500). Čiastočne má pravdu, čo si mladík uvedomuje. Perugia má za sebou nebývalo turbulentné časy. Mestu dlho vládol Grifonettov starý otec, ktorý plánoval odovzdať vládu svojmu jedinému synovi. Ten ale zomrel predčasne už v roku 1477, a tak keď o dva roky neskôr prišla rodina o svoju hlavu, uzurpoval si moc pre seba Grifonettov prastrýko Guido. Tiež Carlo má dôvod nenávidieť vtedajšieho vládcu Perugie. Ide o člena rodiny Oddiov, ktorú Guido z mesta v roku 1488 vyhnal. O tri roky neskôr došlo v Perugii k ďalšiemu pokusu o prevrat. Sprisahanie bolo odrazené a 130 útočníkov zavesili na mestskom paláci.

 

Bodka za veselicou

Na Perugiu sa znáša vlahá letná noc. Ulicami tečie víno a nesie sa veselý hlahol. V kalendári je 14. júl 1500 a svadobná veselica sa pomaly chýli ku koncu. To v paláci na okraji mesta je atmosféra o poznanie temnejšia. Práve sem totiž Carlo di Oddi zozve svojich prívržencov s cieľom vykonať nový prevrat. Na schôdzku dorazí aj Grifonetto. „Diabolským spôsobom bol nalákaný na vidinu samovlády a vymyslený milostný pomer jeho ženy s Astorreho bratom Gian Paolom,“ upozorňuje švajčiarsky historik Jacob Burckhardt (1818–1897). Cieľ komplotu je nesmierne krutý - vyvraždenie prakticky celej rodiny Baglioni. Každý zo sprisahancov dostane k dispozícii 15 vojakov a úlohu odprevadiť zo sveta vybraných členov vládnuceho klanu.

 

Vytrhnú mu srdce

Rozospatý Astorre Baglioni hľadí prekvapene pred seba. Nad ránom 15. júla vniknú sprisahanci do jeho spálne a rýchlo sa naňho vrhnú. Astorre, ktorý dovtedy tvrdo spal, nemá šancu sa ubrániť. Útočníci sa pritom neuspokoja len s tým, že ho pripravia o život. „Rozrezali mu hruď, vytrhli srdce a svoju moc nad ním vraj symbolicky demonštrovali tým, že si z neho odhryzli,“ uvádza Paddenová. Hrozná scéna sa navyše odohrá priamo pred zrakmi na smrť vydesenej novomanželky. Zhruba v rovnakom čase sa sprisahancom podarí zabiť Guida, jeho brata Rodolfa, Astorreho brata Gismonda a bratranca Simonetta. Ich nahé telá vyhodia z okien palácov na dlažbu.

 

Útek po strechách

Pomaly sa rozvidnieva. Do ulíc Perugie sa zabodávajú prvé ranné lúče a odhaľujú neuveriteľný rozsah masakru. Podľa kronikárov povraždil Carlo di Oddi so svojimi kumpánmi viac ako dve stovky ľudí. Ide buď priamo o členov rodiny Baglioniovcov, alebo o ich príbuzných či o ich podporovateľov. Skončená svadba si preto vyslúži nelichotivé priezvisko „červená“ alebo „krvavá“. Jeden dôležitý člen rodiny Baglioniovcov však atentátnikom prekĺzne medzi prstami. Astorreho 30-ročný brat Gian Paolo (1470-1520), ktorý je považovaný za najschopnejšieho príslušníka klanu, sa totiž stihol zavčas prebudiť. Útočníkov odrazil mečom a potom nahý vyskočil sám z okna a cez strechy sa dostal až za hradby mesta.

 

Prekliatie vlastnou matkou

„Sloboda! Sloboda! Vláda tyranov skončila,“ volajú Carlo di Oddi a Grifonetto z plného hrdla. Ráno po krviprelievaní sa spoločne s ďalšími sprisahancami vydávajú na hlavné námestie v Perugii, kde sa snažia votrieťdo priazne ľudu. Potom zamieria na radnicu, na ktorej pôde sa de facto vyhlásia za nových vládcov mesta. Nočné vraždenie je však také desivé, že s nimi chce mať málokto čokoľvek spoločné. Ešte ráno sa Grifonetto odoberie aj za svojou matkou Atalantou. Ani tá ale nechápe, ako mohol vztiahnuť ruku na príbuzných. Dokonca pri sebe ukrýva Gian Paolove deti. „Keď sa za ňou ponáhľal, niekoľkokrát ho s materskou kliatbou odohnala,“ pripomína Burckhardt.

 

Prechádza do protiútoku

Pri pohľade z hradieb, ktoré obklopujú Perugiu, je možné uvidieť blížiace sa vojsko. Gian Paolo Baglioni rozhodne nechce stráviť zvyšok života vo vyhnanstve a ihneď po úteku sa chopí iniciatívy. Má aj trochu šťastia. Neďaleko mesta so svojimi mužmi táborí preslávený bojovník a kondotiér Vitellozzo Vitelli (asi 1458-1502), ktorého presvedčí, aby mu pomohol. S malou, ale ostrieľanou armádou sa už 15. júla vydáva späť do Perugie. „Keď to Carlo a jeho nohsled Girolamo della Penna zistili, okamžite sa dali na útek,“ píše taliansky historik Francesco Matarazzo (1443–1518). Jediným významným sprisahancom, ktorý v meste zostane, je Grifonetto.

 

Má byť ušetrený?

Atmosféra na hlavnej triede Corso Vannucci je aj napriek sparnému letu mrazivo chladná. Gian Paolovi sa totiž bez väčších problémov podarí vtrhnúť do mesta. V jeho centre potom čoskoro narazí na Grifonetta. Stretnutie je to nesmierne dramatické. Nový vodca rodu Baglioni síce nechá svojho zradného príbuzného zajať, údajne chce ale ušetriť jeho život. To však nemieni dopustiť vojvoda Gentile Baglioni (1466-1527), ďalší člen klanu, ktorý prežil nočné vraždenie. Rýchlo tasí meč a skôr, ako sa Grifonetto nádeje, ho prebodne. Umierajúceho mladíka potom vlečú ulicami.

 

Odpúšťa vrahom

Vojaci rýchlo pustia Grifonettovo telo a ustúpia nabok. Skupinou mužov si to totiž razia vpred dve neohrozené ženy. Ide o Atalantu a mladíkovu manželku Zenobiu. Prvá z nich sa vrhne na zem a vezme svojho umierajúceho syna do náručia. „Odpusť tým, ktorí viedli smrtiacu ranu,“ žiada plačúca Atalanta Grifonetta. Ten súhlasí a svojim vrahom skutočne odpustí. Len čo následne dostane od matky požehnanie, zomrie. Obe ženy sa potom so skrvavenými šatami vydajú cez hlavné námestie, kde stojí potrhaný triumfálny oblúk zo svadby, do dómu, aby sa tam pomodlili. Kňazi preto následne nechajú svätostánok umyť vínom a znovu vysvätiť…

 

Mŕtveho zvečnil Raffael

Mladučký renesančný maliar Raffael Santi (1483–1520) si rysuje ďalšiu skicu. Stále však nie je úplne spokojný. V roku 1505 dostáva veľkú zákazku. Atalanta Baglioniová ho poverí, aby jej do rodinnej kaplnky namaľoval oltárny obraz na pamiatku mŕtveho Grifonetta. Začínajúci umelec v Perugii býva zrejme už od roku 1497, kedy sem prišiel do učenia k Pietrovi Peruginovi (asi 1446-1523). Podľa všetkého tak z diaľky mohol sledovať aj „krvavú svadbu“. Na zákazke pre Atalantu pracuje Raffael dlhé dva roky. Výsledkom je jedno z jeho prvých majstrovských diel – Kladenie do hrobu. Grifonetta na ňom zachytí, ako drží Kristove nohy a Atalantu ako zamdlenú Pannu Máriu.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Pavel Besta

Zdieľať článok na Facebooku