Nočná mora v Grónsku: Dáni sa snažili prevychovať deti Inuitov

 

Keď v roku 1814 Grónsko prechádza pod dánsku nadvládu, panuje v Európe rozčarovanie nad životným štýlom obyvateľov tejto kolónie, miestnych Inuitov, ktorý nebol zatiaľ ovplyvnený okolitým svetom. „Sú to pohania!“ rozčuľuje sa kdekto, a preto sa kolonizátori snažia vnútiť domorodým Eskimákom kresťanstvo. A to nie je zďaleka všetko… Chcú, aby doposiaľ uzavretá komunita žila moderným spôsobom života, tak ako oni. Svojím pôsobením však narušia ich samostatnosť a urobia ich závislými od obchodu, pričom medzi nakupovanými produktmi je aj alkohol, tabak a dokonca aj niektoré druhy drog, ktoré Inuiti doteraz vôbec nepoznali. Okrem toho sa ich osadami začnú šíriť choroby privezené z Európy, ako je napríklad tuberkulóza.

 

Vynútené zmeny

V 50. rokoch minulého storočia sa na Grónsko opäť upierajú zraky dánskych vládnych hodnostárov. „Musíme zmeniť tú katastrofálnu situáciu!“ je rozhodnuté a následne dochádza k zriadeniu grónskeho ministerstva a štátnej organizácie s cieľom zlepšiť miestnu infraštruktúru. Vplyvom týchto zmien sa ľudia z dedín sťahujú do novo sa rozširujúcich miest, kde úplne menia svoj štýl života, a tiež sa zvyšuje počet Dánov žijúcich v Grónsku, pretože tu zastávajú pozície, na ktoré miestnym chýba vzdelanie a skúsenosti. Čoskoro teda prichádza na pretras potreba zaistiť generáciu Inuitov, ktorá bude vedieť žiť moderným spôsobom. „Musíme zariadiť, aby tamojší ľudia vedeli to, čo my,“ sú presvedčené dánske úrady. A pretože dospelí v učení a prijímaní nového životného štýlu nie sú takí poddajní, majú sa týmito odbornými priekopníkmi stať prevychované deti.

 

Nešťastní vyvolení

„Informujte nás o nadaných deťoch v uvedenom vekovom rozmedzí,“ dostávajú za úlohu grónski riaditelia škôl a zástupcovia cirkvi. Z nich je potom vybraných 22 detí, ktoré sa majú naučiť žiť v modernom svete a ovládať dánčinu. „Budú z nich malí Dáni, ktorí zmenia Grónsko!“ panuje všeobecné presvedčenie medzi dánskymi úradníkmi, keď vyberajú svojich „vyvolených“ medzi sirotami a polosirotami vo veku od šiestich do desiatich rokov.

 

Falošné sľuby

Úradník sa milo usmieva. „Nebojte sa, deti naučíme dánsky jazyk a náš spôsob života, ktorý im uľahčí budúcnosť,“ hovorí tento zástupca dánskeho kráľovstva inuitských dospelých s pomocou prekladateľa. Rodiny o takomto nápade nechcú najskôr ani počuť, ale pri opakovaných návštevách je na nich vyvíjaný nátlak, a tak niektorí z nich nakoniec kývnu. Zrejme uveria, že práve pre svoje deti urobili to najlepšie, čo mohli… 7. júna 1951 vybrané deti priplávajú do Dánska. V prístave si ich prezerajú stovky neznámych tvárí. „Čo keby nám sem zaniesli nejaké choroby!“ znejú obavy, a tak sú prevezené do izolácie v kodanskom letnom tábore, vyhradenom iba pre nich. Aj kráľovná Ingrid (1910 – 2000) musí radšej počkať, kým sa za nimi ide pozrieť, aby tomuto projektu požehnala. To urobí pravdepodobne s tými najlepšími úmyslami, pretože sa často zapája do charitatívnych projektov. Počas návštevy je s deťmi fotografovaná, ale najžiarivejší úsmev má v celej skupine práve ona sama, deti sú skôr zamračené.

 

Zbytočná trauma

„Chcem ísť domov,“ ozýva sa plač. „V Dánsku sa neplače!“ dostávajú odpoveď, a tak svoje trápenie musia inuitské deti skrývať. Nejedno z nich večer plače tajne, skryté pod dekou, aby o jeho pocitoch radšej nikto nevedel. Krehká detská psychika je v čoraz horšom stave, navyše nie každé z detí má šťastie na láskavú pestúnsku rodinu, do ktorej po lete prechádzajú. Chcú svojich blízkych a sú z pre nich absolútne nepochopiteľného sveta nešťastné. Ľakajú sa dopravných prostriedkov, narážajú na jazykovú bariéru, mnohým veciam nerozumejú. Preč je ich biely ľadový domov, kde síce žili v ťažkých podmienkach krutého mrazu, ale mali vlastný jazyk, zázemie a rodinu. Napriek tomu aspoň niekedy hrôzu, ktorú prežívajú, striedajú aj pekné zážitky. „A naozaj tam môžeme?“ sú plné údivu, keď sa idú prvýkrát kúpať do mora, lenže večer opäť prichádza splín a ozýva sa smútok. Tlač zatiaľ prináša úplne inú verziu o tom, ako sa všetci účastníci pokusu majú výborne…

 

Návrat so zradou

„Radi by sme ich adoptovali natrvalo,“ požadujú pestúnske rodiny šiestich inuitských detí a je im vyhovené. Pravá rodina pritom nedostane možnosť sa akokoľvek brániť. Zvyšok detí sa síce 25. septembra 1952 vracia do Grónska, ale ani oni sa šťastného konca nedočkajú. Jedna z dievčat neskôr, už ako dospelá žena, spomína, že sa po vystúpení z lode stretla s mamičkou. Rýchlo jej rozprávala, ako sa mala, ale Eskimáčka sa tvárila veľmi zmätene. Svojej dcére totiž vôbec nerozumela, pretože hovorila po dánsky a rodný jazyk medzitým zabudla. Priepasť medzi nimi sa už nikdy nezacelila. Helene nedokázala matke odpustiť, že dovolila, aby ju odviezli a následne aj v Grónsku umiestnili do detského domova. „Nemôžeme ich po tak náročnej snahe nechať ísť do podmienok, v akých ich rodiny žijú,“ argumentovali totiž úradníci a namiesto návratu k blízkym boli deti Červeným krížom dané do detského domova v grónskom Nuuku, aby pokračovali v nastolenej prevýchove. Mohli hovoriť iba po dánsky, nesmeli stretávať iné inuitské deti. Ich rodičia sem za nimi mohli jedenkrát týždenne, ale vyrástla medzi nimi značná jazyková bariéra.

 

Šťastie ich nečaká

Predpoklad, že inuitské deti s dánskou výchovou budú veľkým prínosom pre svoju krajinu, sa ukazuje ako nesprávny. Ťažká situácia sa na deťoch hlboko podpisuje. Mnohé z nich sú v dospelosti závislé na alkohole a drogách, stretávajú sa so životom na ulici a výnimkou bohužiaľ nie je ani niekoľko samovrážd spáchaných do veku 50 rokov. Len niektoré z nich splodia potomkov, ale kvôli vytrhnutiu z vlastných koreňov mnohé nie sú schopné viesť úspešný rodinný život, a tak aj ich deti končia v detských domovoch. Výnimkou je Eva, ktorá z Grónska odišla ako osemročná, vyštudovala, vydala sa, starala sa o svoje deti a mala vnúčatá. „Keď nás rozdelili, plakali sme,“ spomína na dobu, keď ju v Dánsku poslali do inej pestúnskej rodiny ako jej sestru. Ako dospelá sa hrdo hlási k inuitskej národnosti, ale na svojich pestúnov nezanevrela.

 

Neskoré ospravedlnenie

V roku 1998 dánsky Červený kríž poslal žijúcim „deťom“ list, v ktorom vyjadril ľútosť nad udalosťou, do ktorej bol zapojený. O 11 rokov neskôr ospravedlnenie prišlo aj od dánskej pobočky organizácie Save the Children, ktorá presun zaštítila. Napriek tomu desiatky rokov šestica bývalých obyvateľov Grónska bojovala za to, aby sa im ospravedlnila aj dánska vláda. V odpovedi ale zaznievalo, že ide o minulosť. S tým nesúhlasila až Mette Frederiksenová (*1977), ktorá je od roku 2019 premiérkou Dánskeho kráľovstva. Čoskoro po svojom nástupe do funkcie sa oficiálne ospravedlnila a priznala postihnutým finančné odškodnenie.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Jana Bitalová

Zdieľať článok na Facebooku