Smútok vytesaný do kameňa: Park príšer v talianskej Bomarze desí aj dojíma zároveň

Prišiel o všetko vzácne

Autorom nápadu a zároveň prvým majiteľom Sacro Bosco bol princ Pier Francesco Orsini (1523 –1583). Ten zažil veľmi ťažké obdobie. Najprv ho nedobrovoľne odvelili na front vojny, ktorá trvala niekoľko mesiacov. Boje boli tvrdé a nikdy sa mu nepodarilo spamätať z hrôzy, ktorú tam videl na vlastné oči. Nakoniec do navyše dostal zajatia, kde ho nepriatelia držali v ťažkých podmienkach počas niekoľko ďalších rokov. V tomto období takmer úplne prišiel o nádej v záchranu. Keď sa takmer zázrakom odtiaľ dostal, zistil, že jeho dobrého kamaráta zabili. S bolesťou v srdci prišiel domov, kde ho čakala ďalšia krutá správa. Vrátil sa akurát včas, aby ešte naposledy uvidel svoju manželku, ktorá zomierala. V Orsinim to zanechalo toľko negatívnych spomienok, že sa z toho už nikdy nedokázal dostať.

Smútok, ktorý mal šokovať

Orsiniho citové rozpoloženie vyústilo do nápadu, že by všetku hrôzu, ktorú doposiaľ zažil, dal zo seba von prostredníctvom umenia. Rozhodol sa preto, že vytvorí kontrast voči klasickým záhradám a postaví park so strašidelnými sochami. Na pomoc si prizval známeho architekta Pirra Ligoria, ktorý sa po Michelangelovej smrti dokonca krátko podieľal na dokončení Baziliky svätého Petra vo Vatikáne a neskôr pracoval aj na slávnej Ville d`Este v Tivoli. Keď si vypočul Orsiniho návrh, ihneď ho to zaujalo. Dovtedy na ničom podobnom nepracoval a bral to ako výzvu, ktorú by rád pretavil v realitu. Obaja sa tak veľmi rýchlo dohodli a v 16. storočí sa začalo pracovať na Záhrade strašidiel, ako toto miesto volajú niektorí ľudia.

Draky, zvery i strašidelné ústa

Ligorio sústredil svoju pozornosť na tvorbu sôch, väčšinou v nadživotnej veľkosti, ktoré často zachytával v netradičných pozíciách alebo s výrazom na tvári, ktorý vyvolával strach. Vytvoril napríklad podobizeň Afrodity, dvoch Sirén, mýtického okrídleného koňa Pegasa či draka, ktorý bojuje s levmi. Zo zvieracej ríše je to napríklad socha dvoch medveďov, niekoľko slonov, veľryba alebo korytnačka. Pre mnohých hostí je najdesivejším dielo s označením Orcus, ktoré nazývajú tiež „Pekelné ústa“. Vedú k nemu schody a môžete vojsť dnu, takže to potom vyzerá, akoby vás toto desivé stvorenie práve zjedlo. Ďalšou zaujímavosťou je, že ak sa postavíte dovnútra a budete niečo šepkať, vďaka akustike bude všetko počuť až vonku.

Pocta zosnulej manželke

V záhradách sa nachádzajú aj dve dominantné budovy. Prvá z nich sa nazýva Šikmý dom a má evokovať dojem zničenej stavby, ktorá odráža smútok v duši prvého majiteľa. Architekt ju naprojektoval tak, aby mala sklon 23 stupňov, čo kopíruje zemskú os. Druhá stavba vznikla až krátko pred dokončením parku. Ide o nádherný chrám, ktorým chcel Orsini vzdať poctu svojej zosnulej manželke. Ten zároveň tvorí zaujímavý kontrast oproti zvyšku areálu, ktorý mal v ľuďoch vyvolávať skôr negatívne pocity.

Poklonu mu vzdal aj Dalí

Napriek tomu, že bol park vybudovaný v 16. storočí, až dodnes pôsobí nadčasovo. Zapadne do akéhokoľvek obdobia, pretože vždy na ňom nájdete nejaký iný zaujímavý inovatívny kúsok. I z toho dôvodu ho často navštevovali rôzni umelci. Salvador Dalí si ho obzrel viackrát. Nahral tam dokonca jeden zo svojich krátkych filmov a sochy sa stali dôležitou inšpiráciou pre jeden z jeho obrazov. Manuel Mujica Lainez zase napísal novelu Bomarzo, ktorú neskôr prerobili aj na operu. Areál miloval aj básnik Jean Cocteau, ktorý tam často prichádzal pre novú inšpiráciu.

Autor: © Zoznam/David