Šikmú vežu nemá len Pisa: 5 prípadov, keď sa architekti prepočítali

2024-05-23 00:00:00 |   |    | 

Mladý staviteľ si od zúfalstva trhá vlasy. Pyšná veža, jeho životné dielo, sa mu rúca pod rukami. On sa ale nevzdá, na jej troskách ďalej prikladá tehlu za tehlou a dúfa, že to všetko nejako vydrží pohromade.



 

Keď sa povie šikmá veža, každému sa hneď vybaví tá v talianskej Pise. Nakláňajúce sa veže majú ale na svedomí stavitelia na mnohých ďalších miestach sveta. Niektoré z nich dokonca tú najslávnejšiu na prvý pohľad zatienia.

 

1. Na Poli zázrakov

Na začiatku príbehu stojí žena. Bohatá vdova Donna Berta di Bernardo, ktorá 5. januára 1172 venuje na stavbu 60 strieborných soldov. To samozrejme na celú vežu stačiť nebude, ale základy sa za to zaobstarať dajú. Počíta sa s nimi do hĺbky troch metrov, čo sa v tunajšom nestabilnom podloží raz ukáže ako zúfalo málo. Základný kameň prichádza na rad 9. augusta 1173 a vzápätí sa práce na budovaní samostatne stojacej zvonice z bieleho mramoru, patriacej ku katedrále Nanebovzatia Panny Márie v talianskej Pise, rozbiehajú naplno. Staviteľov ale onedlho čaká nemilé prekvapenie...

 

Robí si, čo chce

Sotva stavba v roku 1178 pokročí do výšky druhého poschodia, rozostavaná veža sa začína nakláňať. Architekti sa pokúšajú náklon vyrovnať tým, že k základom vŕšia ďalšie kamene. Náklon sa nakrátko podarí vyrovnať, ale onedlho sa veža nahýba znova, tentoraz na opačnú stranu. Nikto si s problémom nevie rady a stavba je prerušená. Ostatne Republika Pisa práve nemá čas ani prostriedky riešiť také lapálie, pretože práve vedie vojny s Janovom, Luccou a Florenciou. Čas plynie, a keď sa politické pomery upokoja, skúsi mesto s vežou niečo urobiť. V roku 1272 sa do práce púšťa staviteľ Giovanni di Simone. Náklon sa pokúša kompenzovať tým, že ďalšie poschodia projektuje nesymetricky, aby posunul ťažisko a jednu stranu veže toľko nezaťažoval. Už je ale jasné, že pôvodný plán vystavať najvyššiu zvonicu sveta dodržať nepôjde.

 

Ešte 200 rokov nespadne

Stavba sa tiahne až do roku 1373, kedy je zakončené posledné poschodie, určené na zavesenie zvonov. Tých je sedem, každý pre jeden tón stupnice. Najväčší z nich sa dočká inštalácie až v roku 1655. Medzitým náklon veže využije napríklad astronóm Galileo Galilei (1564–1642), ktorý z nej na konci 16. storočia zhadzuje delové gule rôznej hmotnosti, aby preukázal, že rýchlosť pádu je nezávislá od hmotnosti padajúceho predmetu. O vežu sa veda začína zaujímať predovšetkým v 20. storočí. Vychýlenie sa už zväčšuje na päť metrov, a tak po celé 90. roky je pre verejnosť uzavretá a prebiehajú záchranné práce, spočívajúce v odsávaní mäkkého ílovitého podložia avv pridaní 870 ton olovených protizávaží. Šikmá veža alebo Torre pendientee sa tak vráti k náklonu z roku 1838 a podľa odborníkov zostane stabilná najmenej 200 rokov. Bude tak ďalej robiť česť menu miesta, kde stojí. Priestranstvo sa totiž hovorí Campo dei Miracoli alebo Pole zázrakov (tiež Námestie zázrakov).

 

2. Oslovila básnika

Kamenné obranné veže sa objavujú v talianskej Bologni už na začiatku 12. storočia. Tá je vtedy doslova mestom veží. Stojí ich tu podľa dobových údajov až 180, pretože každý mocný rod sa snaží zvýšiť si svojou vlastnou stavbou prestíž. Garisenda a Asinelli na námestí Porta Ravegnana sú ale najslávnejšie.

 

Ako skláňajúci sa obor

Vyššiu z veží si objednáva šľachtic Gerard Asinelli, dosahuje výšku 97,2 metra a jej vrchol od základne sa za stáročia odchýlil o 1,23 metra. Prežila ale nemálo nebezpečenstiev od niekoľkých úderov bleskom až po nešťastný zásah delovou guľou v roku 1513 počas osláv zvolenia pápeža Leva X. (1475–1521). Náklon 2,2 metra však ani dnes nebráni turistom absolvovať výstup po 498 schodoch a pokochať sa výhľadom na mesto a okolie. To Garisenda mala byť od začiatku menšia, ale rozhodne nie tak nízka ako dnes. Už skoro po dokončení v 12. storočí sa prevalili konštrukčné chyby a veža sa začala nakláňať, a tak sa mesto v 14. storočí rozhodlo ju radšej o 12 metrov znížiť. Dnes je teda len 48 metrov vysoká, ale zato svojim náklonom 3,22 metra susedku jasne prekonáva, a je tak slávnejšia. Dokonca aj básnik Dante Alighieri (1265–1321) sa o šikmosti Garisendy zmieňuje vo svojej Božskej komédii. „Rovnako ako sa týči naklonená Garisenda, ako by sa chystala zrútiť, tak sa nado mnou skláňal Antaeus,“ opisuje poet stretnutie s obrom.

 

Lapená do sietí

Veže sú v zlom stave. Tak zlom, že ich ďalšie nakláňanie a prepad následkom klimatických vplyvov je možné už sotva zastaviť,“ upozorňuje v roku 2011 riaditeľ talianskeho geofyzikálneho a vulkanologického inštitútu Enzo Boschi (1942–2018). Zatiaľ čo Asinelli sa zdá byť zatiaľ pevná, Garisenda v poslednom čase pridáva odborníkom vrásky na čele. Na jeseň minulého roka totiž sondy, ktoré monitorujú pohyby veže, začali prinášať alarmujúce údaje. Radnica pre istotu odkláňa dopravu z priľahlých ulíc, pretože v špičkách tú každú minútu prechádzajú tri plné autobusy, o stovkách áut nehovoriac. Nové praskliny v murive sú varujúce. Vežu tak dnes obklopujú nielen bezpečnostné zátarasy, ale aj špeciálne kovové konštrukcie so sieťami, ktoré by v prípade pádu veže zachytili rozpadajúce sa murivo.

 

3. Chýba jej voda

Medzi šikmými vežami rozhodne nie je kostolná veža v severonemeckom Suurhusene rekordérkou čo do výšky, ale náklon si aj pri svojej výške iba 27 metrov „stačila zaobstarať“ úctyhodný. Zástupcovia Guinnessovej knihy rekordov ju v roku 2007 zaradili do nového vydania ako najšikmejšiu vežu na svete, ktorá je súčasťou nejakej stavby a nestojí samostatne.

 

Najhoršie miesto

Budova rozsiahleho kostola z 13. storočia tu pôvodne bývala súčasťou mestského opevnenia, ale o 200 rokov neskôr miestni obyvatelia štvrtinu stavby dlhej 32 metrov zbúrali, aby získali priestor pre vežu. Miesto si ale nemohli vybrať horšie. Kostol vznikol v stredoveku na močiaroch a dva metre hlboké základy sú tak uložené ešte na pilieroch z dubových kmeňov. Tie sa po stáročia udržovali v dobrom stave vďaka konzervácii v podzemnej vode, po odvodnení pozemku v 19. storočí ale začína drevo hniť a v roku 1885 je prvýkrát zaznamenané, že kostolná veža sa nakláňa. V roku 1926 sa odborníci pokúšajú nakláňanie zastaviť odstránením 12 metrov vysokej strešnej vežičky, ale márne.

 

Závažie ako lákadlo

V roku 1975 musí mesto kostol z bezpečnostných dôvodov uzavrieť a v zlepšenie stavu zrejme príliš nedúfa, pretože predáva aj organ. Celých desať rokov sa potom pracuje na stabilizácii základov veže pomocou betónu a ocele. Dnes už sa v kostolíku opäť pravidelne slúži omša a veža sa dávno stala turistickou atrakciou, ktorá do mestečka so sotva tisíckou stálych obyvateľov každoročne privádza zástupy zvedavcov. Tí nevynechajú príležitosť odfotiť si napríklad závažie, spustené z vrcholu veže, ešte lepšie demonštrujúce jej už z diaľky viditeľný náklon.

 

4. S božou ochranou

O výstavbu pagody nad dedinou Tchien-ma sa roku 1079 postará mocný generál Žou Wenda v čase vládnucej dynastie Sung a do projektu investuje nemalé prostriedky. Veď tiež nestavia obyčajnú vežu, ale celý komplex budov, určených na ukladanie budhistických relikvií, zvaných sarira – drobných perál, ktoré vraj zostávajú po spopolnení svätých. Generál päť týchto relikvií osobne dostal ako odmenu zo verné služby od samotného cisára.

 

Zlodejom prekáža múr

Rok 1788 však prináša ničivý požiar. „V chráme odpálili petardy a obetovali bohu, iskry preleteli k pagode a podpálili ju,“ zapisuje vtedy kronikár Ming Xiao Ši. Okolité stavby ohňu podľahnú úplne, na veži zhorí všetko, čo je z dreva. Statiku navyše narúša aj rabovanie, pri ktorom zlodeji neváhajú vyvŕtať dieru s dvojmetrovým priemerom na prízemí, aby sa dostali k cennostiam vo vnútri. Veža, známa aj ako Svetelná pagoda ochrany klenotov, sa aj v dôsledku toho vychyľuje o 2,27 metra. „Stojí na svahu kopca a hustota podložia je rôzna – jedna strana je tvrdšia a druhá mäkšia, a preto sa pagoda nakláňa,“ vysvetľuje Jang Kun z oblastného múzea Sung-ťiang.

Huzhu Pagoda, Shanghai.jpg

By Narjuko - Own work, CC BY-SA 4.0, Link

 

Pán hôr sa musí snažiť

Pagoda má osemstenný tvar so siedmimi poschodiami a meria na výšku 18,8 metra. V 80. rokoch minulého storočia je zaradená do zoznamu národných kultúrnych pamiatok a v roku 1984 sa dočká rekonštrukcie, podopretia bambusovými rámami a oceľovou konštrukciou na každom poschodí. Najviac vekom poškodené tehly sú nahradené novými a experti sa dušujú, že veža teraz odolá zemetraseniu o sile 6 stupňov a víchrici o sile 10 stupňov Beaufortovej stupnice. Pri pagode stojí 700 rokov starý strom Ginko dvojlaločné. Podľa legendy je to obrovská ruka boha hôr, ktorá drží pagodu a zaisťuje, aby sa neprevrátila. Snáď bude boh držať dobre. Pred štyrmi rokmi odborníci objavili dve nové praskliny v spodnej časti veže, ktoré vedú až do základov…

 

5. Zrodená z rivality

Katolícky kostol, zasvätený svätému Vítovi, si postavia obyvatelia holandského mesta Leeuwardene už v 9. storočí na umelej vyvýšenine, zvanej Olderhove. Súperenie so susedným mestom Groningenom vedie v roku 1529 k jeho prestavbe. „Musíme mať vyššiu vežu, než je ich veža Martinitoren,“ rozhodujú na leeuwardenskej radnici. Predstavujú si výšku až 120 metrov, a tak sa začína stavať.

 

Zbytočná práca sa oplatí

Podložie na umelom kopci ale nie je práve pevné ako skala, a tak sa nová veža začína nakláňať už počas stavby, sotva dosiahne desaťmetrovú výšku. Časť sa dokonca zosunie k zemi. Staviteľ Jacob van Aaken (okolo r. 1500-1532) skúša všetky triky, aby náklon zastavil, ale neuspeje. Pokračuje však tvrdošijne v stavbe na nestabilných základoch. Možno sa na ňom stres zo stavby podpíše, pretože umiera krátko po tridsiatke. Nahrádza ho kolega Cornelis Fredericksen. Aj keď je to nevďačná úloha, práca sa oplatí. Rovnako ako jeho predchodca dostáva od obce nový dom aj oblečenie a má dokonca ešte vyšší plat než Aaken. Do kostola ale nikto nechodí a potom, čo ho poškodí búrka, je v roku 1596 dokonca zbúraný.

 

Kladivom do zvonov

Nedokončená veža z tehál a pieskovcových blokov však zostáva na mieste, pretože vedenie mesta počíta s výstavbou nového kostola. K tomu však nikdy nedôjde. A keď už veža stojí, má slúžiť svojmu účelu. Sú na ňu umiestnené dva zvony, jeden uliaty v roku 1633 a druhý o štyri roky neskôr. Veža je vysoká 39 metrov a vedie na ňu 183 schodov. Zďaleka viditeľný je aj číselník vežových hodín, vyrobených v roku 1911 v Amsterdame. Nie sú poháňané elektricky ako v súčasnosti už väčšina podobných, ale treba ich denne naťahovať. Hodinový strojček ovláda kladivko, ktoré každú polhodinu udrie do zvonu.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Luděk Príhoda

Zdieľať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk

Utorok, 25. jún. 2024. Meniny má Olívia, Tadeáš.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa