Osudný omyl východonemeckých komunistov: Berlínsky múr zrušiť nechceli

 

Keď krátko po polnoci 13. augusta 1961 začnú na hranici sovietskeho sektora Berlína vyrastať prvé zátarasy a východonemeckí vojaci naťahujú prvé stovky metrov ostnatého drôtu, je to šok pre celý svet. Snáď najviac pre obyvateľov východnej časti mesta. Veď ešte v júni toho roku ich vtedajší vládca NDR Walter Ulbricht (1893–1973) uisťoval, že k žiadnemu násilnému rozdeleniu Berlína nedôjde. „Nikto nemá v pláne stavať nejaký múr!“ vyhlasoval rezolútne na tlačovej konferencii. A zrazu tu je. A nie práve na pár týždňov. Najnenávidenejší symbol studenej vojny tu bude stáť ďalších 28 rokov, kým ju NDR (Nemecká demokratická republika) strhne vlastne omylom…

 

9. novembra 1989, 6.00: Všetko sa rozpadá

Východonemecký komunistický politik Egon Krenz (*1937) je na nohách už od skorého rána. Do kancelárie dorazil dlho pred svitaním, o deviatej hodine už totiž musí predsedať krízovému zasadnutiu ústredného výboru Zjednotenej socialistickej strany Nemecka. Nie je mu práve do reči, situácia je totiž skutočne vážna. Jeho čerstvo vzniknutá vláda sa rozpadá, v strane to škrípe.

Podobne ako občania v uliciach desiatok miest strácajú vieru aj sami komunisti. Nielen v zriadenie, ale aj sami v seba. Je jasné, že staré metódy nefungujú, a je potrebné nájsť nové. Lenže ani rázny odchod piatich presluhujúcich zástancov starých poriadkov, s ktorými sa strana rozlúčila už včera, situácii nijako zvlášť nepomohol. Nemeckí komunisti sa ďalej topia v záplave sebakritiky a vzájomného obviňovania…

 

9. novembra 1989, 9.00: Šok pre straníkov

Verní straníci sú v šoku. Len neveriacky počúvajú, ako Gerhard Schürer (1921–2010), nespochybniteľný kráľ východonemeckých ekonómov, vypočítava hĺbku miestnych hospodárskych problémov. Nielenže nikto nevie, ale nikomu ani vo sne nenapadlo, že štát je natoľko v úzkych a vlastne pred bankrotom, že balansuje nad priepasťou a je plne závislý na tajnej podpore od západného Nemecka, ktorá predstavuje niekoľko miliárd dolárov ročne. Zapôsobí to na nich ako zjavenie. Aj vyšší funkcionári, ktorí predsa len majú o niečo hlbšie a podrobnejšie informácie, totiž stále slepo veria, že NDR je priemyselným motorom východného bloku.

 

9. novembra 1989, 9.30: Na pokraji bankrotu

Lenže krátkozraké a centrálne riadené štátne hospodárstvo môže len ťažko vynášať. Výroba pokrivkáva, rozhodne nezarába toľko, koľko by mala, a štát v snahe udržať si podporu obyvateľov dotuje, čo môže - bývanie, potraviny, pohonné hmoty, vzdelanie, lekársku starostlivosť, dovolenky i dôchodky. „V októbri tohto roku presiahol východonemecký štátny dlh 26 miliárd dolárov,“ predhodí Schürer na stôl konkrétne čísla. Len splátky úrokov predstavujú 4,5 miliardy, teda takmer dve tretiny štátneho príjmu, a rovnajú sa 2,5-násobku výnosu z vývozu. „Zrada!“ ozýva sa medzi rozhorčenými straníkmi. „Taká podlosť!“ Stále ešte sa nájdu takí, ktorí veria, že za túto situáciu nemôžu zásadné nedostatky komunizmu, ale zlé vedenie strany.

 

9. novembra 1989, 14.00: Revolučný dokument

Krenz však v rovnakom čase bojuje ešte s ďalšou krízou – s obrovským tlakom zvonku a požiadavkami na právo slobodne cestovať. Východní Nemci chcú predovšetkým pasy a právo kedykoľvek ich bez ďalších obmedzení použiť. „Krenz vedel, že ak chce zostať pri moci, musí ich žiadosti vyhovieť. Cez to všetko, o čo sa až doteraz pokúsil, bolo nedostatočné, oneskorené a príliš komunistické,“ podotýka súčasný americký spisovateľ Michael Meyer.

Situáciu chce napraviť dnes popoludní. Na stole už mu leží dokument, ktorý považuje za úplne revolučný. Píše sa v ňom, že každý východný Nemec, vlastniaci pas, má aj právo na výjazdné vízum, ktoré ho oprávňuje prekročiť kedykoľvek akékoľvek hranice, vrátane tých v Berlíne. Tí, ktorí pas nemajú, môžu dostať do občianskeho preukazu pečiatku, ktorou získajú rovnaké právo na výjazd ako tí s pasom. Všetko už je prichystané. Pečiatky, víza, vykonávacie predpisy…

 

9. novembra 1989, 14.50: Otvoríme hranice. Zajtra!

Napriek tlaku postupuje Krenz opatrne. Všetko, čo sa týka Berlínskeho múru, je totiž nesmierne citlivé a nebezpečné. Na chyby skrátka nie je priestor. Krátko pred treťou hodinou popoludní schytí zložku s oným revolučným dokumentom a zamieri na schôdzi ústredného výboru strany. Preruší oneskorené hádky o to, komu moc zostane, a komu nie, a vyzve členov, aby ho pozorne počúvali.

„Tu máte riešenie,“ povie nahlas a prečíta svoj návrh na možnosti vycestovania. Pozvoľna, vetu za vetou, aby sa nikto nemohol vyhovárať, že nerozumel. „Opatrenie týmto nadobúda účinnosť, mienené od zajtrajška. Zajtra, teda 10. novembra, otvoríme hranice.“ V rokovacej sieni to hlasno zašumí. Ešte hodinu medzi sebou členovia výboru živo diskutujú, a zhruba o štvrtej popoludní návrh schvália.

 

9. novembra 1989, 17.10: Zmätky pred tlačovkou

Krátko po piatej hodine sa v Krenzovej kancelárii zastaví hovorca strany Günter Schabowski (1929 – 2015). Ponáhľa sa na tlačovú konferenciu, ktorá má začať o necelú hodinu. „Chceš niečo oznámiť?“ spýta sa v rýchlosti. „Áno,“ usmeje sa Krenz a oznámi mu tú dobrú správu, „práve schválili nový zákon o cestovaní.“ Schabowski to okomentuje palcom vztýčeným nahor a zamieri k dverám. „Počkaj,“ zastaví ho Krenz, akoby sa v tej chvíli náhle rozhodol. Potom mu podá dvojstránkový dokument, ten istý, ktorý pred malou chvíľou prečítal na ústrednom výbore, a tiež tlačovú správu, ktorá sa má k verejnosti dostať až na druhý deň. „Vezmi si aj toto. To nám dá božskú moc.“

 

9. novembra 1989, 18.05: Osudový prešľap

Schabowski nasadne do auta a v rýchlosti tlačovú správu prelistuje. Chvíľu po šiestej predstúpi pred kamery. Spomenie všetko, čo má vopred pripravené a vyhlásenie o zmene zákona o vycestovaní zaradí na koniec. „Súkromné cesty do zahraničných krajín môžu prebiehať bez dokumentov, za účelom návštevy rodinných príslušníkov…,“ prečíta nahlas.

Len čo odloží papiere, medzi novinármi to zašumí. „Odkedy to platí?“ vypáli naňho otázku dvojica novinárov, Talian Riccardo Ehrman (1929–2021) a Nemec Peter Brinkmann (*1945). Schabowski sa ošíva. Upraví si okuliare, začne listovať papiere. Znervóznie. O nadobudnutí platnosti, teda o 10. novembri, nikde nie je ani zmienka. Len to nejasné slovo „ab sofort“. Nadýchne sa a rozpačito odpovie: „Podľa mňa platí okamžite, bezodkladne.“

 

9. novembra 1989, 18.30: Dav sa zhromažďuje

Tie slová v živom prenose zasiahnu krajinu ako blesk. „Bolo to ako zemetrasenie, ktoré zmenilo svet. Rozhodne k lepšiemu,“ komentuje po rokoch Ehrman. Už okolo siedmej hodiny postávajú pri Checkpointe Charlie, hraničnom prechode medzi Východným a Západným Berlínom, stovky ľudí, zatiaľ v dostatočnej vzdialenosti od reflektorov a strážcov so psami.

„Potrebujete výstupné vízum. Potrebujete Stempel,“ vysvetľujú policajti tým, ktorí sa odvolávajú na nové pravidlá, a zdvorilo, ale rozhodne ich posielajú späť. Tým len stupňujú nadšenie prítomných aj ich nervozitu. „Takže je to pravda!“ šíri sa medzi ľuďmi. „Naozaj to oznámili!“ Aj pri ďalších prechodoch sa zhromažďujú ľudia, zmätení, ale vzrušení. Pokrikujú na seba, potom aj na policajtov, z ktorých ešte pred pár dňami mali strach. „Otvorte!“ skandujú niektorí. „Chceme na druhú stranu!“

 

9. novembra 1989, 20.30: Úradníci zmizli

„Sakra,“ uľaví si jeden zo strážnikov. Pohraničná stráž viditeľne znepokojnie. Okolo už totiž nestoja stovky ľudí, ale dav niekoľko tisíc obyvateľov, ktorý nalieha a vyhráža sa. Každú minútu navyše prichádzajú ďalší ľudia, valia sa k prechodu ulicami zbiehajúcimi sa pri bráne na Západ. Okolo deviatej večer sa situácia začne vyostrovať. „Otvoriť! Otvoriť!“ volajú ľudia. Stráže sa nervózne chopia zbraní. „Počkajte,“ rozkáže im veliteľ, zavrie sa do presklenej kukane a opakovane sa snaží niekam dovolať.

Nie je jediný, na ústredie v tom čase telefonujú zo všetkých hraničných priechodov pozdĺž celého múru. Je im to ale k ničomu. Po predstaviteľoch režimu akoby sa zľahla zem. Schabowski odišiel domov, Krenz do divadla. O pol jedenástej, keď sa vráti, sú už prechody zavalené davmi. Aj on telefonuje a požaduje inštrukcie. Márne. „Vôbec nikoho som nemohol zohnať,“ povie neskôr novinárom.

 

9. novembra 1989, 23.17: Je to naozaj?

A potom už je neskoro. Ľudia skandujú z oboch strán múra a napätie rastie. „Tak prelezte!“ ozýva sa zo západnej časti Berlína. Pohraničníkom sa parí od úst zimou a pomaly dochádza trpezlivosť aj im. A potom sa to stane. Presne o 23.17 hodine nechá jeden z nich zdvihnúť závory. „Alles auf!“ nariadi a brána sa otvorí. Ľudia sa okamžite vrhnú vpred.

Davom sú unášaní aj tí, ktorí sa len neďaleko prizerali. „Počkaj tu, len pár minút!“ zvolá jedna zo žien na svoju kamarátku. „Chcem sa len pozrieť, či je to naozaj!“ Berlínsky múr tým okamihom padne. „Die Mauer ist weg!“ kričia ľudia a s päsťami zaťatými nad hlavou tancujú hore na múre pred objektívmi televíznych kamier pod Brandenburskou bránou. „Múr už nie je!“

 

10. novembra 1989: Robotníci hviezdami ľudu

Obrí žeriav uchopí štvormetrový kamenný kváder a pokúsi sa ho zdvihnúť. Dav, stojaci opodiaľ, ho povzbudzuje. „Hej rup! Hej rup!“ Zakaždým, keď na stenu vylezie robotník v helme a odrezáva ďalšiu z oceľových tyčí, ktoré držia kváder na mieste, prepuknú ľudia v búrlivý jasot. Občas im robotník zasalutuje alebo zamáva. Od jeho nástrojov lietajú iskry. Žeriav kýve kameňom na jednu a na druhú stranu a snaží sa ho vylomiť. Konečne spoj povolí a kameň sa vznesie vysoko nad hlavy zhromaždených. Reflektory televíznych štábov sa rozsvietia a ožiaria zvyšky múru s graffitmi. Na jednom mieste sa zaleskne slovo Freiheit - sloboda.

 

11. novembra 1989: Obviňujú sa navzájom

„Fušerina,“ uľaví si Egon Krenz. „Je to tvoja zodpovednosť,“ zvaľuje vinu na Schabowského. A ten zase na Krenza. Je jasné, že ani jeden z nich nemal v úmysle múr tak ľahko odstrániť . Brány sa mali otvoriť, nemali byť prelomené. A mala to byť zásluha komunistov, nie obyčajných ľudí. Lenže bol to dav, ktorý nakoniec tak nenávidený symbol studenej vojny strhol a dodal ľuďom odvahu postaviť sa na odpor. Koniec koncov netrvá to ani týždeň a v Prahe prebehne zamatová revolúcia. Mesiac nato povstanú aj Rumuni proti Nicolaemu Ceausescovi (1918-1989).

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková

Zdieľať článok na Facebooku