Ľadový štít

A máločo pripomína jeho názov – azda len úzky pás “večného snehu“, akých sú v Tatrách desiatky, pod východnými zrázmi končiara.

Že ide o tretí najvyšší štít Tatier a najvyšší vrchol ich hlavného hrebeňa, vám udrie do očí skôr pri pohľade z niektorého iného tatranského velikána, napríklad zo vzdialených Rysov.

Charakteristická oblá silueta dvojvrcholu Ľadových štítov sa na obzore vyníma podozrivo výrazne.

Nuž a keď na turistických potulkách zablúdite do Javorovej doliny, zastanete v nemom úžase pod majestátnymi kontúrami rozvetveného žulového labyrintu s nebotyčnými končiarmi, visutými roklinami s ligotavými fľakmi snehových polí a závratne vysokými skalnými zrázmi.

Kráľovstvo večného mrazu sa pred vami rozkladá v celej svojej kráse, zavesené na rozložitom chrbte Ľadového štítu.

Rôznymi menami častovali ľudia od pradávna tohto tatranského velikána. Najstaršia písomná zmienka, legenda k Buchholtzovej panoráme Tatier z roku 1717, ho uvádza pod latinským názvom Mons Anserinus (Husí vrch).

Nemecké pramene ho menujú Gänserich alebo Gans (Hus), maďarské Gunár. Čo má Ľadový štít spoločné s husami? Nuž, nič, akurát to, že na jeho úbočiach rastie siverzia plazivá, ktorú si bylinkári pre veľkú podobnosť plietli s mochnou husou (nemecky Gansreich).

Dnešný názov dala vrchu pravdepodobne Ľadová dolinka – strmá, snehom vyplnená trojposchodová úžľabina zavesená v severovýchodných zrázoch Zadného Ľadového štítu medzi hrebeňmi Ľadových a Snehových veží.

Zlatokopi verili, že Ľadový štít stráži poklady ukryté v najvyššom poschodí Ľadovej dolinky. Ostávala len maličkosť – dostať sa tam. Prejsť všetkými poschodiami tejto visutej rokliny, jednej z najodľahlejších a najdivokejších v Tatrách, a vystúpiť ňou na Vyšné Ľadové sedlo sa však podarilo až A. Ferensovi a M. Swierzovi roku 1922 dávno po spľasnutí zlatokopeckého ošiaľu.

Ľadová dolinka je vôbec pozoruhodným kútom. Horolezcom núka strhujúcu horskú scenériu a najmä v zime paletu výstupových ciest alpskej dĺžky a obťažnosti.

Bádateľov zas fascinuje jej ľadovcový reliéf a snehové polia, o ktorých sa ešte donedávna tvrdilo, že sú vlastne ľadovcom, pozostatkom poslednej doby ľadovej, keď Tatry dostávali svoju dnešnú tvár.

Vedci napokon usúdili, že nejde o ľadovec, iba o mimoriadne rozsiahle a trvácne firnové polia, ktoré sa neroztopia ani v najhorúcejšom lete. Nuž a po lete príde vždy jeseň, nad tatranskými končiarmi zavíria oblaky snehových vločiek a kráľovstvo mrazu, ukryté v ponurých kútoch Ľadovej dolinky, opäť preberá vládu nad svetom.

Zdroj/autor: Dajama, najkrajšie vrchy, hory.konektel.sk, drom (pozri aj Galériu)