AUSTRÁLIA - Americký autor kníh pre deti známy ako Dr. Seuss kedysi prirovnal Grincha "k nežnej sladkosti krokodíla trpiaceho nevoľnosťou" - a možno pritom vedel viac, než sám tušil. Keď sa krokodílom urobí zle, nevyvrátia tieto zubaté plazy to, čo práve zožrali. Namiesto toho upadnú do letargie, ležia a vôbec ich neláka plávať za ďalším jedlom. To chcú využiť vedci v Austrálii, ktorí veria, že trocha nevoľnosti môže krokodílmi pomôcť zachrániť pred jedovatým škodcom, napísal spravodajský server The New York Times.
Preto ekológovia nedávno nastražili pasce s návnadou z mršín ropúch obrovských v tiesňavách, kde sladkovodné krokodíly radi lovia. Avšak namiesto smrteľne jedovatej látky, ktorú tieto invazívne ropuchy obvykle vylučujú, im odborníci do tela vstrekli chemikáliu spôsobujúcu nevoľnosť. Výsledky experimentu, ktoré zverejnil časopis Proceedings of the Royal Society B, ukazujú, že takto kontaminované ropuchy môžu krokodílom zachrániť život tým, že zmenia ich stravovacie návyky.
Ropuchy obrovské boli do Austrálie dovezené v roku 1935, aby sa živili škodcami, ktorí decimovali plantáže cukrovej trstiny. Avšak rovnako ako sa to stalo s mnohými inými zavlečenými druhmi, sa aj ropuchy obrovské v Austrálii samé rýchlo zmenili na škodcov. Môžu dorásť do veľkosti čivavy a domorodým predátorom pripadajú ako chutné sústo. Ale ropuchy obrovské v prípade ohrozenia vylučujú zo žliaz pri hlave smrtiace toxíny.
Ropuší jed pôsobí aj na vrcholových predátorov, ako sú sladkovodné krokodíly. V niektorých oblastiach, kde sa už invazívne ropuchy rozšírili, klesla populácia krokodílov o viac ako 70 percent. Podľa Georgie Ward-Fearovej, ekologičky a ochrankyne prírody z Macquarie University v austrálskom Sydney, snahy o odstránenie ropúch obrovských zlyhali a treba sa zmieriť s tým, že títo obojživelníci v Austrálii už zostanú.
Preto doktorka Ward-Fearová a jej kolegovia volia iný prístup - a snažia sa pôvodné druhy voľne žijúcich austrálskych živočíchov naučiť žiť vedľa týchto votrelcov. Aby zabránili predátorom v požieraní ropúch, využíva tím stratégiu zvanú podmienená chuťová averzia (PChA).
Doktorka Ward-Fearová prirovnáva túto taktiku k otrave jedlom, ktorá stravníka nezabije – len ho prinúti, aby si nabudúce dával väčší pozor. Tím si na otestovanie PChA na krokodíloch zvolil odľahlú austrálsku oblasť Kimberley. Miestne rieky tu v členitom teréne pretekajú tiesňavami, ktoré sú vhodným prostredím pre sladkovodné krokodíly. Táto oblasť je tiež jedným z ohnísk invázie ropúch. Výskumníci vykonali pitvy uhynutých krokodílov a v žalúdkoch niekoľkých z nich našli ropuchy obrovské.
Aby tím zmenil stravovacie návyky miestnych krokodílov, nastražil v spolupráci s domorodými strážcami návnady na breh štyroch tiesňav. Každá z návnad obsahovala mršinu ropuchy a kuracie krky visiace nad vodou. Tím odstránil ropuchám jedové žľazy a do zadných nôh im vstrekol roztok chloridu lítneho (LiCl), ktorý vyvoláva nevoľnosť. Aktivitu krokodílov pri kŕmení vedci sledovali s pomocou kamerových fotopascí.
Spočiatku boli zdochliny ropúch pre miestne krokodíly veľkým hitom; počas prvého deň zhltli rovnaké množstvo ropuších mršín aj kuracích krkov. S pokračujúcou dobou kladenia nástrahy však krokodíly začali žrať menej a menej ropúch. Nie že by stratili chuť do jedla - po kuracích krkoch chňapať neprestali - ale ropuchy im zjavne prestávali chutiť.
Po skončení pokusu s návnadou vedci pozorovali nižšiu úmrtnosť krokodílov v štyroch testovacích roklinách v porovnaní s krokodílou populácií v kontrolnej lokalite, kde neboli umiestnené žiadne návnady a žije v nej porovnateľná populácia ropúch obrovských.
Doktorka Ward-Fearová a jej tím sa domnievajú, že stratégia PChA by mohla naučiť aj ďalších predátorov, aby im ropuchy obrovské prestali chutiť; len by bolo pre každý ďalší druh potrebné nájsť a vyladiť metódu tak, aby zodpovedala jeho štýlu lovu.
Tím pracoval napríklad aj s varanmi žltoškvrnitými. Tieto veľké jaštery aktívne prenasledujú živú korisť – a keď sa ich vedci pokúšali lákať na klobásky z ropúch, neuspeli. Preto na nácvik využili mladé ropuchy, ktoré ešte neprodukujú smrtiaci jed. A pri ďalšom výskume dospeli k záveru, že varany, ktorí sa živili mladými, "tréningovými ropuchami", sa konzumácii tých dospelých do značnej miery vyhýbajú.
Podľa Steva Johnsona, biológa z Floridskej univerzity, ktorý sa na novej štúdii nepodieľal, môže pestovanie PChA s pomocou ropuších mršin s látkou vyvolávajúcou nevoľnosť predísť hromadnému úhynu populácie sladkovodných krokodílov. Otázkou však zostáva, ako dlho si tieto plazy svoju znalosť uchovajú.
"Nejde o jednorazovú záležitosť," povedal Johnson. "A aj keď sú úspechy preukázateľné, treba rovnaké výsledky udržať." Zatiaľ sa ale zdá, že prinajmenšom sladkovodné krokodíly sú ochotné svoje stravovacie návyky zmeniť. "Našťastie to vyzerá, že krokodíly by mohli byť o niečo lepšie ako my, pokiaľ ide o poučenie sa z chýb v prípade invazívnych druhov," dodal doktor Johnson.