ŠPANIELSKO - "Jediný rozdiel medzi nami a inými krajinami je to, že my sme hlučnejší," napísal pred časom španielsky spisovateľ Ignacio Peyró. Napriek tomu sa však tolerancia v Španielsku zmenšuje a mnohí obyvatelia uvádzajú, že sú kvôli neustálemu a neznesiteľnému hluku na pokraji síl, napísala agentúra AFP.
Hlasité rozprávanie a vášnivé výmeny názorov až do neskorých nočných hodín, niekedy dokonca aj za sprievodu hudby; úroveň decibelov na uliciach a v baroch je v španielskych mestách často vysoká a zahraniční turisti si hlučné diskusie často pletú s hádkami. V lete je situácia ešte horšia, pretože sa obyvatelia kvôli vysokým teplotám zdržujú v záhradkách kaviarní. Navyše je v plnom prúde sezóna sviatkov a osláv od svätojánskej noci až po sviatok svätého Fermína s tlampačmi, hlučnými atrakciami a ohňostrojmi. "Máme toľko slov, aby sme pomenovali sviatky a slávnosti (...), ako majú Inuiti na opis snehu," zdôraznil Ignacio Peyró vo svojom stĺpčeku, ktorý vyšiel v denníku El País.
Španielska mentalita je na jednej strane darom pre milovníkov nočného života, na strane druhej však nočnou morou pre obyvateľov, ktorí by chceli spať, ale kvôli hluku nemôžu. Obzvlášť náročná situácia je v centrách miest, kde sa nedá spať pri otvorených oknách. V starších bytoch nie je k dispozícii klimatizácia. "Ak máte ľahký spánok, nezaspíte," povedal agentúre AFP 58-ročný kaderník Toni Fernández, ktorý už 15 rokov býva oproti záhradke pred barom v madridskej štvrti Chueca. "Myslím, že Portugalci majú inú kultúru, ktorá spočíva v tom, že hovorí oveľa tichšie, pretože aj ja som si všimol, že keď idem do Portugalska, hovorím príliš nahlas," vysvetľuje tento rodák z Viga, mesta v Galícii na severozápade krajiny blízko portugalských hraníc.
Avšak vo všeobecnom španielskom ovzduší, kde panuje vysoká tolerancia voči hluku, sú tí, ktorí sa sťažujú, obviňovaní z "malichernosti, asociálnosti a precitlivenosti", zdôraznila predsedkyňa združenia Právnici proti hluku Yomara Garcíaová, keď hovorila na kongrese o akustike v juhošpanielskej Malage. "Právo na osobné súkromie, na nedotknuteľnosť obydlia, to, čomu sa hovorovo vraví právo na odpočinok, je hierarchicky nadradené právo takzvanému právu na voľný čas, ktoré medzi základné práva nepatrí," dodala Garcíaová.
Spory týkajúce sa hluku, ktoré sa tradične sústreďovali na bary, sa v poslednej dobe rozšírili aj na ihrisko na padel, v Španielsku veľmi populárnu raketovú hru príbuznú squashu, ktorá je považovaná za nadmerne hlučnú. Pod paľbu kritiky sa dostali aj susedské večierky či koncerty organizované na štadiónoch, ako je Santiago Bernabeu, kde Real Madrid pod tlakom ľudí žijúcich v susedstve pozastavil na neurčito hudobné akcie. Kritika sa zniesla aj na barcelonské školské ihriská, pre ktoré musel katalánsky parlament prijať výnimku z predpisov o hluku.
O zmene mentality svedčí aj to, že sa v posledných rokoch objavuje čím ďalej tým väčší počet združení obyvateľov, ktoré vedú kampane za všeobecné zníženie hladiny hluku, ako je Katalánske združenie proti hluku (ACCCA) alebo Susedská sieť proti hluku (Xavecs).
Centrum ticha v Madride, ktoré prevádzkujú dominikánske mníšky, si kladie za cieľ byť útočiskom pre obyvateľov, ktorí už majú okolitého hluku dosť. Keď bolo v roku 2011 otvorené, bol tento priestor, ktorý týždenne privíta okolo 50 ľudí, raritou. Dnes naopak "existuje obrovské množstvo ponúk na miesta, kde môžu byť ľudia v ústraní a užívať si ticho a meditáciu", povedala jeho riaditeľka Elena Hernándezová Martínová.
Podľa 59-ročnej učiteľky filozofie Any Cristiny Ripollovej, ktorá centrum navštevuje, sa však postoj k hluku v Španielsku príliš nezmenil. "Nemyslím si, že by sa zvýšila informovanosť. Keď požiadam človeka vedľa seba v metre, aby stlmil hlasitosť na svojom telefóne, pretože si púšťa hudbu (...), niekedy sa nahnevá," povedala Ripollová. "Nájdu sa dokonca aj ľudia, ktorí mi povedia: 'Toto je predsa Španielsko!'," dodala.
