Litva, pohanská kráľovná Baltu

2012-03-01 15:00:00 |   |    | 

LITVA - Litvu môžeme výstižne charakterizovať slovami: rovinatá a pohanská. Pohanská? Pripadá vám to zvláštne? Už niekoľko kilometrov po prechode poľsko-litovskej hranice nám udreli do očí vyrezávané stĺpy, pripomínajúce indiánske totemy. Stáli popri ceste, na križovatkách, pasienkoch. Znázorňovali sochy ľudí, slnko, mesiac, magické rastliny alebo strašidelné modly. Trochu neobvyklý pohľad v tak civilizovanom kúte sveta.



Skulptúry pôsobili mimoriadne mysticky a človek si pritom chtiac-nechtiac uvedomil skutočnosť, že Litva prijala kresťanstvo vôbec ako posledná európska krajina. Stalo sa tak v roku 1387, dvesto rokov po susednom Lotyšsku a Estónsku, stopäťdesiat rokov po vpáde Tatárov do Uhorska.

Na druhej strane, symbolom tichého odporu proti sovietskemu teroru sa stala Hora Krížov alebo Kryžiu Kalnas pri meste Šiaouilai. Kopec, či lepšie povedané kopček, aký nemá obdobu na celom svete. Pravdepodobne od polovice 19. storočia, na pamiatku obetí ruského povstania z roku 1831 tu ľudia zhromažďovali kríže všetkých veľkostí.

Od desať metrových po niekoľko centimetrové. Napriek tomu, že sovietski „buldozéroví ateisti“ nechali v roku 1961 Križiu kalnas zrovnať so zemou, podľa odhadov je tu dnes cez štyri milióny krížov. Aj to je Litva. Naoko pohanská, pritom silne kresťanská.

 

Južania severu

V porovnaní s krajinami strednej Európy tu na prvý pohľad vidno kultúrny rozdiel. Akoby sa všetko ponorilo do stoického pokoja a zastrelo malebnou pavučinou. Ľudí rapídne ubudlo, pribudli strakaté kusy dobytka, cestu lemovalo množstvo bocianích hniezd. Vôkol sa rozprestierala mierne zvlnená a nekonečná rovina, osviežujúco pôsobili stovky jazier a krajina bola posiata malebnými drevenými domčekmi, aké poznáme dôverne zo starých ruských rozprávok.

Litva je z pobaltských krajín najviac vzdialená od škandinávskych štátov a je ovplyvnená najmä slovanskými národmi. A tak Litovci pripomínajú zmesku Poliakov a Rusov. Stredne vysoké šľachovité postavy, väčšinou prenikavé modré oči, špinavý blond a často prekvapivo hnedá koža.

Od svojich baltských susedov Lotyšov sa odlišujú skôr povahovo, od ugrofínskych Estóncov aj výzorom. Sú o poznanie zhovorčivejší a emocionálnejší, čo sa okrem iného prejavilo aj pri boji za nezávislosť v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Litovský boj odvážny a otvorený, s najmenej dvadsiatimi obeťami na ľudských životoch.

Naproti tomu odpor v Estónsku bol plánovaný, kľudný, viac diplomatický. Neskôr bol dokonca podnetom na trochu zádrapčivé príslovie: „Estónci by zomreli za svoju slobodu do posledného Litovca“. Pocit silného vlastenectva a priebojnosti možno hľadať aj v bohatej histórii. Národnou pýchou je kedysi veľká a mocná ríša, ktorá siahala od Baltského k Čiernemu moru. Vytvorili ju s Poľskom, s ktorým boli spojení od roku 1385 v únii - Rzespospolité.

 

Nikdy viac Sojúz

S Richardom sme sa stretli v romantickom mestečku Trakai, asi 30 kilometrov od Vilniusu. Presnejšie na brehu jedného z mnohých tamojších jazier. Popri ceste sa zrazu mihli biele plátené stany s červeným krížom, breh posiaty ostrými drevenými kolmi, všade sa povaľovalo množstvo harabúrd. S vidinou dobrodružstva sme sa vybrali preskúmať situáciu.

„Američania nakrúcajú film o anglickej kráľovnej Alžbete. Tu už ale nikoho nezastihnete, presunuli sa do Vilniusu,“ vysvetlil nám bezchybnou ruštinou opálený chlap v strednom veku. O niekoľko minút vysvitlo, že Richard robí v strážnej službe, hoci v bielom tričku s nápisom Island to tak na prvý pohľad nevyzeralo. Keď zistil, že nie sme z Ruska, ale zo Slovenska, akoby sa rozplynul oblak zdržanlivosti.

„Ako vysokoškolák som bol v Tatrách. Veľmi sa mi tam páčilo“, zaspomínal s úsmevom. Úprimne povedané, niet sa čomu čudovať, veď najvyšší bod Litvy Juozapinés má len 294 metrov. Nikto sa nikam nenáhlil, slovo dalo slovo a zložili sme sa v tráve priamo na brehu. Bol príjemný večer, vôkol nádherná scenéria vody a zapadajúceho slnka, na pukajúcom ohni rozvoniavali kúsky mäsa. Richard sa chystal prežiť noc pri teplej pahrebe, priamo pod holým nebom.

Debatovalo sa o všeličom, rozhovor však skončil pri zložitej ekonomickej situácii: „Dlhé roky som robil archeológa, nedalo sa ale vyžiť. Preto pracujem v strážnej službe a zároveň ako poradca pri nakrúcaní historického filmu. Mám šťastie, aspoň ma to trochu baví“. Spoznali sme jeden z ľudských osudov, akých je aj u nás tisíce. Vzdelaní ľudia sa musia vyrovnať so zložitým rozhodnutím - zmysluplná práca alebo peniaze.

Ale aj napriek tomu je na tom Litva v porovnaní s inými republikami bývalého Sovietskeho zväzu veľmi dobre. Sny o pobaltskom Švajčiarsku sa síce rýchlo rozplynuli, od roku 2004 je ale Litva členom Európskej únie a Wall Street Journal ju už pred rokmi označil ako jednu z najdynamickejších ekonomík kontinentu. Významnú úlohu pritom zohrala ponuka kvalifikovanej lacnej pracovnej sily a zároveň vynikajúca východisková poloha.

Po západe slnka sa k nám pridala Alena, Richardova žena. Tiež bývalá archeologička. Teraz predáva suveníry v centre Vilniusu a príležitostne sprevádza turistov. Nesťažuje si: „Cudzincov je čoraz viac a najmä v lete sa dá slušne vyžiť“, priznala spokojne. Približne osemstotisícový Vilnius je skutočne lákadlom, hoci pôsobí trochu malomestsky, s mierne sovietskym nádychom.

 

Trakai - Salos pils

Samotné mestečko Trakai je vyhľadávané turistické centrum. V minulosti bolo hlavným mestom Litvy a slávnu minulosť tu dodnes pripomína majestátny Salos pils - Ostrovný hrad, postavený na ostrovčeku priamo uprostred jazera Galvé. V 14. storočí ho nechal vybudovať národný hrdina vojvoda Vytautasom na obranu proti útokom nemeckých rytierov.

O litovskom vlastenectve a patriotizme svedčí aj fakt, že napriek hlbokej totalite, výstavbe panelových sídlisk a boji o holé prežitie bol hrad v roku 1955 kompletne zrekonštruovaný a červená farba tehál svieti do diaľky ako maják. Nedá sa nespomenúť ešte jedna miestna zvláštnosť. Trakai je domovom Karaitov, etnika, ktoré by sme hľadali hádam všade, len nie v severskej Litve. Ide o skupinu tureckého pôvodu, vyznávajúcu náboženstvo podobné judaizmu. Do Litvy prišli ešte v 14. storočí ako telesní strážcovia vojvodu Vytaustasa a v Trakai ich dodnes žije približne dvesto. Majú vlastnú svätyňu a na prvý pohľad vyzerajú ako kaukazskí predajcovia zeleniny...

 

Viac o Litve, ďalšie fotky a články na www.dobrodruh.sk.

 

Zdroj/autor: Jozef Terem, drom

Foto: autor

 

Zdieľať článok na Facebooku


Hodnotenie článku:
4.3/5 (6 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk


Pondelok, 15. júl. 2024. Meniny má Henrich.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa