EXTRA Niekoľko výnimočných lahôdok

Záujemcov o ochutnávku by viac menej mohla chuť a vzhľad týchto pokrmov aj šokovať a hygienikov by asi nenadchla predstava, že pre výrobu niektorých z nich je nevyhnutná „pomoc“ rôzneho  cudzopasného hmyzu a roztočov.

Datle z egyptskej oázy Siva patria už od staroveku k najlepšiemu na svete. Ochutnal ich určite už aj Alexander Veľký, ktorý toto miesto pri líbyjskej hranici navštívil v roku 332 pred naším letopočtom, aby sa tu stretol s veštcami starovekého egyptského boha Amona a nechal sa od nich pomazať na faraóna. Ešte dnes sa v Sive ďatlové palmy pestujú tradičnou metódou, ktorá sa od doby macedónskeho kráľa takmer nezmenila.

U nás málo známe ovocie tomel (alebotiež kaki; persimmon), ktoré si kedysi dávali japonskí šľachtici, je plodom stromu Japonský tomel (Diospyros kaki). Miestni  vidiečania však neskôr dali prednosť iným plodinám a tomel z dnešnej krajiny takmer vymizol. To sa zmenilo v 40.rokoch minulého storočia, kedy sa jeden mladý farmár rozhodol vrátiť tomuto ovociu zašlú slávu. Po náročnom hľadaní sa mu podarilo objaviť posledný „prežívajúci“ materský strom. V súčasnosti nachádza v úrode sladkého ovocia jasne oranžovú farbu, tvarom pripomínajúcu paradajku, v japonskej prefektúre Gifu, zamestnanie 87 výrobcov.

Červičí syr, pôvodom z východonemeckého Saska-Anhaltska, môže niekomu pripomínať veľmi staré časy. Technológia jeho prípravy pochádza zo stredoveku, pričom jeho výroba bola v Nemecku znovu oživená len nedávno. Toto jedlo je pravdepodobne jedno z najbizarnejších, aké sa dá ochutnať.  Neupravený, nízkotučný syr sa najprv umiestni do drevených debien plných roztočov, ktoré sa ním živia. Po troch mesiacoch premenia hmyzie výkaly farbu syra na červenohnedú, aby po roku úplne sčernel, čo je znamením, že prichádza pravý čas syrovú lahôdku ochutnať...

Len málokto prikladá kukurici väčší význam než indiánsky kmeň Arhuaco zo severnej Kolumbie. Jeho členovia sami seba nazývajú Ijka, čo znamená kukuričné deti a táto plodina je súčasťou všetkých jedál. Štyri farby tamojšej kukurice – žltá, hnedá, čierna a biela, sa tiež objavuje v kmeňovej mytológii a symbolicky tiež vyjadruje usporiadanie celej spoločnosti. Ako posvätné jedlo sa kukurica používa počas rituálov a na liečebné účely.

Povzbudzujúcu látku guarana, ako prísadu mnohých nápojov dostanete v obchodoch so zdravou výživou.  Len málokto vie, že guarana pochádza z brazílskych dažďových pralesov. Osemtisíc členov indiánskeho kmeňa Satere-Mawe používa prastaré techniky, aby látku zo semienok rovnomennej popínavej rastliny získali. Guarana je bohatá na kofeín a vitamíny, a preto pomáha prekonať únavu a stimuluje mozgovú aktivitu.

Indovia uchovávajú ovocie a zeleninu v zmesi horčičného oleja a korenia. S pomocou tohto aromatického nálevu, tak môžu jesť citróny, mangá, banány, cibule a ďalšie plody zeme po celý rok. Ľahko tak môžeme pochopiť,  prečo sú každoročné jarné rituály zasvätené práve horčici,  pre Indov tak nenahraditeľnej...

Prvá písomná zmienka o bielom baskickom víne txakolisa sa nachádza v dokumente z roku 864. Tento tradičný nápoj dozrieva v obrovských sudoch len jeden rok a pri pití zanecháva v ústach perlivú chuť. Aj keď v kultúre španielskych Baskov hrá oddávna dôležitú úlohu, v roku 1988 sa txakoli pestovalo len na dvoch hektároch viníc. V súčasnosti toto veľmi suché víno oceňujú aj znalci celého sveta, čo nápoj zachránilo pred úplným zánikom.

Ďalším, zo zoznamu výnimočných historických potravín, je predkolumbovská výroba soli, ktorej domovom je Mexiko. V západomexickom štáte Colima sa soľ získava z mora tradičným spôsobom, ktorý sa už 500 rokov nezmenil. Jeden z najkvalitnejších druhov tamojšej soli - flor de sal, sa musí zbierať ručne a časovo náročný proces výroby, tak limituje jej produkciu na 90 ton za rok.

Extrémne teplotné výkyvy v peruánskych Andách predstavuje ideálne prostredie pre prastarú metódu spracovania a uchovávania inak horkých a nejedlých zemiakov -  chuno blanco. Tri mrazivé noci, tri dni na rozpálenom slnku, trochu šliapania bosými nohami a dvojdenné kúpele v ľadovej horskej riečke, je obradom, ktorý dodnes  vykonávajú indiánske kmene Kečuov a Ajmarov, žijúcich na hranici štátov Peru a Bolívie.

Aj keď mrazom vysušené zemiaky chuno blanco vyzerajú skôr ako pemza, sú ideálnou potravou na dlhé pochody a tešia sa veľkej obľube zákazníkov na miestnych trhoch.

Poslednou z desiatky domorodých lahôdok,  je jediná pôvodná obilnina Severnej Ameriky, divoká ryža - manomin. Zberajú ju indiánske kmene v oblasti Veľkých jazier a podstatne sa odlišuje od súčasnej, komerčne pestovanej divokej ryže. Manomin rastie v plytkých pobrežných vodách jazier a pomaly tečúcich riek a indiáni ju zberajú a lúpu ručne. Pred sto rokmi hrozil tejto vodnej rastline úplný zánik, teraz ale jej obľuba znovu stúpa.

 

 

Zdroj/autor: lonelyplanet,wiki,čtk,drom

 

 

Zdieľať článok na Facebooku