MALTA - Obrancovia Veľkého prístavu sa chystajú na turecké obliehanie. Čo však bude s rádovým jazdným oddielom, ktorý v stiesnenom priestore nemôže naplno využiť svoje prednosti? Veľmajster Valette ho pošle do vnútrozemia. Správne odhadne, že jeho čas ešte len príde!
Na osmanskom tróne sedel asi dva roky, keď sa mu podarilo dobyť Rhodos, čím si otvoril cestu k ovládnutiu celého východného Stredomoria. Johaniti však kládli tureckej presile odpor pol roka, než sa v decembri 1522 vzdali. Sultána Sulejmana I. (1494–1566) ich chrabrosť ohromila a preživším rytierom dovolil slobodne odísť. Dočasný azyl našli na Apeninskom polostrove, v roku 1530 im potom cisár Karol V. (1500–1558) venoval ako léno ostrovy Maltu a priľahlé Gozo. Rád maltézskych rytierov, ako sa mu začne hovoriť, odtiaľ chráni západné Stredomorie pred osmanskými výpadmi.
Zároveň vedie korzársku vojnu s tureckými vazalmi a berberskými pirátmi zo severoafrického pobrežia. Kresťanskí kapitáni bežne napádajú – rovnako ako ich nepriatelia – aj čisto obchodné plavidlá, takže žiadna moslimská loď medzi Maltou, Sicíliou a severnou Afrikou pred nimi nie je v bezpečí. „Ovady dráždiace leva!“ odsúdi ich správanie Sulejman, nijako proti nim však nezasiahne. Zostarol a do vojnových dobrodružstiev sa už nehrnie. Lenže v roku 1564 toho má akurát dosť. Rytieri ho rozzúria tak, že sa ich rozhodne z Malty vyhnať.
Jeseň 1564: Princeznej uniesli dojku
Španieli, podporovaní maltézskymi rytiermi, pripravili Turkov o skalnatý ostrov Peñón de Vélez de la Gomera pri marockom pobreží. Berberskí piráti tu mali základňu, z ktorej organizovali lúpežné nájazdy na juhošpanielske pobrežie. O pár týždňov neskôr Francúz Mathurin Romegas (1525/1528–1581), jeden z najobávanejších námorných veliteľov maltézskeho rádu, vysliedi medzi gréckymi ostrovmi Zakynthos a Kefalónia novotou žiariacu, trojsťažňovú osmanskú plachetnicu. Potrvá niekoľko hodín, kým zlomí odpor jej posádky.
V podpalubí jeho muži nájdu obrovské bohatstvo a na Maltu so sebou vezmú aj niekoľko rukojemníkov. Je medzi nimi "stará žena, bývalá dojka zbožnej Mihrimah, Sulejmanovej obľúbenej dcéry. Mala vraj sto sedem rokov, plavila sa späť z púte do Mekky", rozpráva súčasný historik Jiří Kovařík. Princezná Mihrimah (1522–1578) aj vplyvní dvorania tlačia na sultána, aby únoscu exemplárne potrestal. Nakoniec im dá za pravdu. Definitívne ho vraj presvedčí práve usedavý plač milovanej dcéry.
1564 – 1565, Malta: Atak je otázkou času
Po príchode na Maltu johaniti začali svoj nový domov systematicky opevňovať. Kľúč pre jeho prípadné dobytie leží v hlbokom zálive na severovýchodnom pobreží, ktorý je plný ostrovčekov a polostrovov. Ten najväčší (Sciberras) ho delí na dve časti a vystupuje takmer až po vjazd do neho. V dolnom (južnejšom) zálive pomenovanom Veľký prístav rytieri vybudovali mesto Birgu s pevnosťou St. Angelo. Na susednom – niekoľko sto metrov vzdialenom – v priebehu rokov vyrástla Senglea s citadelou St. Michael. Tretia dôležitá pevnosť St. Elmo potom stojí na hrote polostrova Sciberras a stráži vjazd do Veľkého prístavu
O žiadnom z týchto opevnení sa nedá povedať, že by bolo dokonalé. Veľmajster Jean Parisot de La Valette (asi 1495 – 1568), ktorý vedie rád od roku 1557, si to uvedomuje, rovnako ako hrozbu osmanského útoku. S Turkami bojoval už v roku 1522 na Rhodose a je mu jasné, že raz vtrhnú aj na Maltu. Všetko opevnenie preto necháva v priebehu rokov modernizovať, lenže hlavne kvôli nedostatku financií to ide pomaly. Ku koncu roku 1564 začína byť jasné, že Turci už čoskoro zaútočia. Správy od špiónov sú veľmi znepokojujúce – v osmanských prístavoch a lodeniciach prebiehajú horúce prípravy na veľké ťaženie…
1564–1565, Osmanská ríša: Jeden veliteľ nestačí
"Zver mi velenie svojich jednotiek v tom svätom podniku. Nech ťa môj vek nemätie. Zmocním sa Malty a vyženiem tých drzých korzárov, ktorí ti spôsobili toľko zlého, alebo tam zahyniem!" nalieha na Sulejmana starnúci generál Mustafa Paša (asi 1500 – 1580). Sultán ho skutočne menuje vrchným veliteľom celého ťaženia. Súčasne však rozhodne, že sa o velenie podelí so skúseným admirálom Pijalim Pašou (asi 1515-1578).
Nebude to robiť dobrotu! Navyše obávaný osmanský korzár Turgut Reis (1485–1565) má počas výpravy pôsobiť ako „mentor“ oboch veliteľov. Akonáhle Sulejman oficiálne vyhlási svoj zámer napadnúť Maltu, Mustafa Paša začne zhromažďovať flotilu, vojakov i potrebný proviant. Dbá na každú maličkosť a snaží sa minimalizovať riziko nepríjemných prekvapení. Kapitáni naložia do podpalubia svojich lodí napríklad aj kmene na náhradné sťažne, dosky či prútie, pretože na ostrove rastie len veľmi málo lesov.
Jar 1565: Kde sú posily?
Veľmajster Valette nemá problém len s nedokonalým opevnením. Trápi ho aj nedostatok obrancov. Na jar 1565 je Maltu pripravených hájiť asi 8500 mužov. Ide o 500 rytierov, 1000 španielskych a toskánskych žoldnierov, zhruba rovnaký počet vojakov slúžiacich v rádovom námorníctve, pár stoviek obyvateľov Birgu, niekoľko tisícok Malťanov… Tristnú situáciu nezmení ani sicílsky miestokráľ García de Toledo (1514–1577), ktorý mal pre ostrov zabezpečiť posily. V skutočnosti sem však pošle len 400 ďalších žoldnierov.
Veľmajstrovi napriek tomu kladie na srdce, že sa musí udržať čo najdlhšie a že sa mu čo najskôr bude ponáhľať na pomoc s vyslobodzovacím vojskom. Naspäť na Sicíliu so sebou vezme podstatnú časť maltských žien a detí, aby obrancom neujedali zásoby. Dá sa totiž očakávať, že Turci odrežú ostrov od sveta. Zhromaždili skutočne ohromnú flotilu. Koncom marca zamieri k Malte takmer 200 obrích osmanských plavidiel s viac ako 30 000 vojakmi. Mustafa aj Pijali začnú svoje ťaženie s optimistickou náladou. Podľa Kovaříka „obaja velitelia… vedeli, že Malta je tvrdý oriešok, že ich čaká neľahké ťaženie, pri pohľade na tú silu však nezapochybovali, ako to všetko skončí“.
Máj 1565: Začína sa ostreľovanie
Osmanská invázna armáda priplávala k Malte. Pijali zaistí okolie ostrova a 18. mája vstúpia prví Turci na nikým nebránené južné pobrežie. O dva dni neskôr sa desaťtisíce vojakov presunú usporiadaným pochodom na sever, bližšie k Sengley a Birgu. Čoskoro dôjde k prvým šarvátkam, ide o vzájomné testovanie síl ... Mustafa chce najskôr obsadiť vnútrozemské mesto Mdina, za ktorého hradbami sa ukryli zvyšní civilisti. Valette sem súčasne prevelil jazdný oddiel obsahujúci pár stoviek mužov, pretože za danej situácie by na pobreží skôr prekážali. Veľmajster verí, že ich chvíľa príde neskôr.
Pijali s Mustafovým plánom napadnúť Mdinu nesúhlasia. Na vojnovej rade presadí názor, že treba čo najrýchlejšie obsadiť pevnosť St. Elmo a zaistiť si tak dobrú pozíciu pre dobytie oboch miest vo Veľkom prístave. Turci začnú na polostrove Sciberras hĺbiť približovacie zákopy. Keď sa prehryzú k pevnosti asi na 600 krokov, rozmiestnia v nich delá. 24. mája potom začnú St. Elmo bombardovať, a to aj z okolitých kopcov a lodí pri pobreží. Obaja osmanskí velitelia odhadujú, že malá pevnôstka do troch dní padne. Opak je však pravdou. Uplynuli dva týždne a obrancovia stále odolávajú turecké presile.
Jún 1565: Málo za draho
Turci dobyli predsunutý ravelin, trojuholníkovú pevnôstku v hradobnej priekope, a všemožne sa pokúšajú dostať do samotnej pevnosti. Kresťania odrazia niekoľko ich útokov, rýchlo im však dochádzajú sily. Požiadajú Valetteho, aby mohli sami urobiť posledný výpad… Veľmajster im to nedovolí. Z Birgu začne posielať do St. Elma v člnoch posily, muníciu a zásoby. Neváha si vymýšľať, aby svojim mužom vrátil chuť do boja.
Mustafa medzitým ponáhľa s lákavou ponukou. „Zaručím vám život aj slobodu, ak z pevnosti sami odídete!“ odkazuje obrancom St. Elma. Vysmejú sa mu, a tak Turci zintenzívnia ostreľovanie. Tiež sa pokúsia pevnosť odrezať od zásob posielaných z Birgu. Sám Turgut Reis dohliada na hĺbenie nových zákopov. V jednej chvíli kúsok od neho dopadne nepriateľská guľa. Ostrý úlomok kameňa ho zasiahne do hlavy a 23. júna slávny osmanský korzár umiera.
V rovnaký deň St. Elmo padne, obrovská prevaha Turkov a vytrvalé bombardovanie urobili svoje. Nie je to však víťazstvo na chválenie. "Niečo také malé nás prišlo tak draho! Akú cenu zaplatíme nabudúce?" povzdychne si Mustafa počas prehliadky rozbombardovanej pevnosti. Prišiel o viac ako 6000 mužov. Valette stratil asi 1500 vojakov, čo je vzhľadom na celkový počet kresťanov tiež veľa. Vďaka ich dlhému odporu však vzrástla nádej, že posily zo Sicílie dorazia včas.
Júl 1565: Štrbinka v blokáde
Obrovské problémy pri dobývaní St. Elma len vyostrili vzťahy medzi tureckými veliteľmi. Tí pritom svoju úlohu ešte ani zďaleka nesplnili. Musia dobyť Veľký prístav s oboma mestami, čo bude naozaj tvrdý oriešok! Mustafa najskôr prikáže obsadiť horšie chránenú Sengleu. Chce ju získať prekvapivým útokom z mora, výsadkom od už zaisteného polostrova Sciberras. Jeden z tureckých vojakov – rodený Grék, ktorý konvertoval na islam – však koncom júna prebehne do tábora kresťanov a celý plán im prezradí.
Navyše už v noci 3. júla prekĺznu štrbinkou v námornej blokáde ostrova štyri lode, vypravené sicílskym miestokrálom. Priviezli asi 50 rádových rytierov a 600 španielskych vojakov, ide o predvoj vyslobodzovacieho vojska, ktoré sa formuje na Sicílii. Vylodí sa na južnom pobreží a po rýchlom pochode vnútrozemím sa nepozorovane dostane až do Veľkého prístavu. Mustafa div nepukne zlosťou, keď sa to dozvie. Preklína Pijaliho za zlé stráženie pobrežných vôd. Posilnení obrancovia jeho plán na dobytie Sengley v polovici júla zmaria. Turci prídu o ďalších 3000 mužov bez toho, aby niečo dosiahli.
Júl – august 1565: Moment prekvapenia
Osmania útočia na Sengleu aj Birgu naraz. Nie je to dobrý nápad, na relatívne malom priestore nemôžu efektívne využiť svoju početnú prevahu. Obrancovia napriek tomu melú z posledného. Na 6. augusta Mustafa naplánuje snáď najväčší útok doterajšieho ťaženia. Na kresťanov sa vrhne vyše 12 000 nepriateľov! Zdá sa, že tentoraz už budú úspešní. Lenže v ich zadných radoch zrazu vypuká zmätok. Zatiaľ však ešte nejde o hlavné posily zo Sicílie.
Turecký tábor napadla asi stovka jazdcov, ktorých Valette predtým odvelil do Mdiny. Vďaka momentu prekvapenia zhatí Osmanom ich tak nádejný postup… Rozzúrený Pijali chce ťaženie ukončiť, pretože jeho lode potrebujú opravy. Mustafa ho však presvedčí, aby v obliehaní Veľkého prístavu pokračoval. Koniec koncov v prípade neúspechu obom hrozí, že ich sultán Sulejman pripraví o hlavu. Po 20. auguste Turci znova zaútočia. Opäť neúspešne, nepomôže im ani vysoká obliehacia veža, ktorú nasunú k hradbám Sengley. Zrúti sa k zemi, keď kresťania začnú páliť do jej základov.
September 1565: Bezhlavo utekajú
Výrazne sa ochladilo, vojaci v oboch táboroch čelia nedostatku jedla a rôznym chorobám. Turci napriek tomu útočia a útočia. Víťazstvo majú na dosah, napokon sa však dočkajú len potupnej porážky. V noci zo 6. na 7. septembra sa totiž na severovýchode Malty vylodí kresťanské vyslobodzovacie vojsko, ktorému velí sicílsky miestokráľ. Má asi 11 000 mužov a prichádza doslova na poslednú chvíľu. Mustafa stiahne svoje sily od Veľkého prístavu.
11. septembra sa pokúsi s Garcíou de Toledo zviesť bitku, lenže jeho vyčerpaní vojaci už majú bojovania plné zuby. Ich ústup sa rýchlo premení na bezhlavý útek k lodiam, kotviacim pri pobreží. Tie posledné odplávajú od ostrova toho istého dňa večer... Sulejman Maltu nedobyl a znovu sa o to už pokúšať nebude. Pri spackanom ťažení prišlo o život viac ako 25 000 osmanských vojakov, kresťania stratili asi 4000 mužov. Maltézski rytieri na ostrove zostanú. Zrekonštruujú, rozšíria a zmodernizujú jeho opevnenie. Vystavajú tiež úplne novú pevnosť – dnešnú maltskú metropolu –, ktorú na počesť svojho veľmajstra pomenujú Valletta.
