NA CESTÁCH Pozor, grizly

Pri každom zapraskaní vetvičky to so mnou trhne, a tak sa zvuky lesa snažím prehlušiť dupaním a čo najhlasnejšou vravou s ďalšími kamarátmi fotografmi. Rámus, ktorým o sebe zámerne dávame vedieť, má svoj dôvod. Tu neplatia nijaké tiché zásady „priateľ zeleného údolia“. Sme v aljašskom národnom parku Katmai, zvrchovanom kráľovstve medveďov grizly, a nečakaná zrážka s tunajšími vládcami by mohla mať osudové následky.

Medvede grizly patria k Aljaške podobne ako napríklad levy k subsaharskej Afrike. Žije tu približne deväťdesiatosem percent všetkých medveďov hnedých, ktoré sa vyskytujú na území USA. V rámci celej Severnej Ameriky vrátane Kanady predstavujú aljašské medvede hnedé celých sedemdesiat percent medvedej populácie, ktorá sa vyskytuje na kontinente. Na medvede môžete na Aljaške natrafiť na mnohých miestach, ale hustota ich výskytu sa líši na každom mieste. Kolíše od jedného medveďa na tristo štvorcových míľ až po miesta, kde dokonca pripadá jeden medveď na štvorcovú míľu. Práve takým miestom je aljašský národný park Katmai, ktorý sa pýši najväčšou hustotou medveďov hnedých na svete!

Medvede sú samotárske zvieratá, ktoré si väčšinou nepotrpia na spoločnosť ostatných. Len málokedy sa tak vo voľnej prírode podarí pozorovať viac medveďov naraz. Ťah lososov v rieke Brooks je však udalosťou, ktorá v určitej časti roku priťahuje tieto šelmy z celého parku Katmai. Keď som k Brooks River prišiel po prvý raz, ohromilo ma viac ako dvadsať medveďov, ktoré sa v jednej chvíli pohybovali na malom úseku rieky. Radosť mi neskazil ani strážca parku, s ktorým som o tom neskôr hovoril a ktorý toto číslo považoval za priemerné, pretože miestny rekord zaznamenaný na rovnakom mieste hovorí dokonca o vyše šesťdesiatich chlpáčoch.

Veď ani rieka Brooks, kde sa medvede zhromažďujú, nie je nijakým veľtokom. Na dĺžku meria iba trošku viac ako dva kilometre a spája rovnomenné jazero s druhou najväčšou aljašskou sladkovodnou plochou – jazerom Naknek. Medvedia prítomnosť tu prebieha v dvoch etapách. Na začiatku ťahu lososov, koncom júna a júla, sem prichádzajú medvede, ktoré zimný spánok pripravil o všetky zásoby tuku. Pre schudnuté zvieratá, ktoré až doteraz nemali k dispozícii energeticky hodnotnejšiu potravu, je ťah lososov dôležitou príležitosťou, ako tento deficit rýchle dohnať.

Hladné medvede, bojujúce o čo najlepšie lovecké pozície, poskytujú kopu akčných výjavov. Počas augusta sa situácia trochu upokojí a lov vo veľkom opäť prepukne začiatkom septembra, keď treba znovu doplniť tukové zásoby pred nadchádzajúcou krutou zimou. V tom období majú šancu aj menej zdatní lovci, pretože lososy, ktoré medzitým splnili svoju reprodukčnú povinnosť, začínajú vo veľkom hynúť, a tak sa mnohé medvede uspokoja aj s mrcinami. Aljašské leto je krátke a pominuteľné čaro septembra ponúka pohľad na medvede v plnej sile a na rieku dočervena sfarbenú telami oplodnených lososov.

Pristátie

K rieke Brooks sa možno dostať iba hydroplánom, pričom už iba pristátie na jazere Naknek je veľkým zážitkom. Neuveriteľne modrá vodná plocha je orámovaná okolitými hustými lesmi, ktoré začiatkom septembra hrajú všetkými farbami jesene. Keď lietadlo konečne dosadlo na hladinu a zarolovalo k brehu, začali sme sa nedočkavo hrnúť k východu. Naše nadšenie však okamžite schladil pilot, ktorý nám zakázal vystúpiť. Až potom sme z okienka zbadali dva medvede, ktoré si to vykračovali po úzkej pláži priamo k lietadlu. Bola to prvá názorná lekcia toho, ako to v národnom parku Katmai chodí. Medvediemu tempu a potrebám je tu podriadené všetko vrátane letového poriadku.

Neostalo nám nič iné, iba nedočkavo posedávať na sedadlách a pozorovať chlpatých pôvodcov nášho uväznenia aspoň z okienka. Medvede došli až k lietadlu a vzápätí sa len niekoľko metrov od nás vybrali do vody, kde začali vyvádzať. Keď sa jedno zviera v zápale hry oprelo o jeden z plavákov, stŕpol som. Jeho dutý vnútrajšok totiž obsahoval všetku batožinu vrátane nášho fotografického výstroja a nebol som si istý, do akej miery jeho konštruktéri počítali s podobnými zábavkami. Dospelý samec môže vážiť až 680 kilogramov. V tomto prípade išlo síce o mladšieho medveďa, ale aj tak sa s plavákom pohrávalo zo štyristo kilogramov živej hmotnosti…

Von sme sa dostali až po dobrej hodine, keď medvede konečne prestala hra baviť. Ďalšou zastávkou, ktorou musí prejsť každý návštevník parku, je informačné stredisko, kde sme si od strážcov parku vypočuli povinnú bezpečnostnú inštruktáž. Po dlhej ceste som bol už v duchu pri fotografovaní, a tak sa priznám, že som radám, ako sa správne správať v prípade stretnutia s medveďom, spočiatku nevenoval takú pozornosť, akú by si zasluhovali. O to rýchlejšie ma do reality vrátil pohľad z okna, za ktorým sa náhle veľkou rýchlosťou mihlo čosi, čo pripomínalo rozbehnutú chlpatú stodolu. Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, že to bol naozaj medveď. S o to väčšou pozornosťou som potom počúval ďalšie pokyny, z ktorých som si, vďaka predošlej praktickej ukážke, zapamätal predovšetkým to, že pred medveďom rozhodne nemá zmysel utekať…

Brooks Lodge je (okrem neďalekého verejného táboriska) jediné miesto, kde sa možno ubytovať blízko rieky. Základňu tvorí niekoľko jednoduchých zrubov a ak sa sem chcete vybrať v „medvedej sezóne“, treba si ubytovanie rezervovať s veľkým predstihom. Zruby sú rozosiate okolo malej jedálne, ktorá je tiež jediným miestom, kde sa môžete najesť. Nie sú tu nijaké ploty alebo bezpečnostné ohrady, a tak sa všetky potraviny, ktoré by mohli prilákať nežiaducu medvediu pozornosť, držia v špeciálnych kontejneroch iba tu. Napriek tomu sú však stĺpiky, ktoré podopierajú terasy zrubov, viditeľne poznačené hlbokými ryhami, ktoré tu počas pravidelných návštev zanechali medvedie pazúry.

Ako sa plaší grizly

V okolí Brooks Lodge sú pri rieke vybudované vyhliadkové plošiny, odkiaľ možno dobre pozorovať loviace medvede. Zrejme najlepšie miesto v tomto smere predstavuje vyhliadková plošina pri vodopáde Brooks Falls, odkiaľ pochádza aj väčšina známych fotografií a dokumentárnych filmov o medveďoch v Katmai. Ide o najvzdialenejšiu vyhliadkovú plošinu, ku ktorej vedie iba úzky a nikým nestrážený chodník prechádzajúci hlbokým lesom.

Klamal by som, keby som tvrdil, že som sa pri jeho zdolávaní cítil príjemne a uvoľnene. Najhoršie, čo vás môže v Katmai postretnúť, je nečakané stretnutie s medveďom, ktorý o vás ani len netuší. Naľakané zviera totiž môže zareagovať veľmi nebezpečne. Veľa návštevníkov parku preto používa pri pohybe v lese špeciálne zvončeky, ktorých cengot upozorní šelmy na ľudskú prítomnosť už z diaľky. My sme také zvončeky nemali, takže sme o sebe dávali vedieť aspoň hlasným hovorom a dupaním. Ani zvončeky, ani hlučné správanie však neznamenajú, že sa neplánovanému stretnutiu s medveďom naozaj vyhnete.

Väčšinou sa síce chlpáč radšej sám odprace z cesty, ale neobvyklé nie je ani to, že sa vydá priamo k skupinke ľudí. V tej chvíli treba zostať stáť, a ak chlpáč v svojej ceste pokračuje napriek tomu, odporúčajú strážcovia parku zdvihnúť ruky vysoko nad hlavu a pokúsiť sa vydávať hlboké mručanie (fistula vraj medvede skôr podráždi), ktoré by medveďa malo varovať pred prípadným stretnutím. Niekedy sa nám stalo, že medveď aj napriek našej snahe nezmenil smer, a tak nám neostalo nič iné, iba začať pomaly cúvať. Boli dni, keď nám cesta k rieke trvala aj viac hodín, pretože sme pred medveďmi ustupovali aj niekoľko ráz za sebou.

Blízke stretnutia

Strážcovia parku plašia medvede špeciálnymi klaksónmi, ktoré však používajú iba na území základne, aby odohnali medvede, ktoré sa potulujú priamo medzi zrubmi. Mimo Lodge majú medvede totálnu prednosť. Presvedčili sme sa o tom hneď na začiatku nášho pobytu pri fotení na jednej z neďalekých vyhliadkových plošín. Keď sme sa v podvečer chystali k návratu, zatarasil nám jediný chodník späť chlpáč, ktorý sa priamo na ňom uvelebil k spánku. Neostávalo nič iné, iba čakať.

Bol síce s nami aj strážca parku, ale aj pre neho platilo, že medveďa nesmie v nijakom prípade vyrušiť. Asi po hodine sa medveď ráčil zdvihnúť, ale kým sme sa mohli bezpečne presunúť, zaujala jeho miesto medvedica s dvoma mláďatami, takže sa čakanie pretiahlo o ďalšie hodiny. Na základňu sme sa v ten deň dostali pomocou bateriek až neskoro v noci.

Núdzu o podobné stretnutia nemajú ani športoví rybári, ktorí prichádzajú v tomto období do Katmai preto, lebo práve tiahnu lososy. Raz som z diaľky pozoroval rybára, ktorý stál v plytkej vode a bol úplne pohrúžený do svojej činnosti. Zozadu sa k nemu pomaly približoval medveď, ktorého rybár zaregistroval až vtedy, keď už mu doslova fučal za chrbtom. Vôbec som sa potom nečudoval rýchlosti, s akou vydesený dvojnohý lovec prenechal medveďovi svoju pozíciu. Dôležité bolo, že prekvapenie nebolo obojstranné a skončilo iba zdeseným rybárom, pretože inak by takéto stretnutie mohlo mať nebezpečný priebeh. Takto vzal medveď rybárov ústup s úplnou samozrejmosťou. Dôkladne síce preskúmal miesto, ktoré mu jeho konkurent (určite rád) prenechal, ale už o chvíľu sa pokojne vydal iným smerom.

Inokedy nám zase medvede znemožnili urobiť snímku, na ktorej mala byť naša skupinka fotografov pri drevenom pútači, ktorý vítal návštevníkov národného parku Katmai. Keď sme totiž pre spoločnú fotografiu všetko pripravili a zoradili sa na správnom mieste, náhle sa objavilo obďaleč niekoľko medveďov. Stačili sme iba zachrániť pripravený fotografický výstroj a čo najrýchlejšie sme sa odtiaľ vzdialili.

Napriek početnosti podobných stretnutí, ktoré sú v Katmai na dennom poriadku, je tunajšia štatistika medvedích útokov na človeka prekvapujúco nízka. Za viac ako osemdesiatpäť rokov existencie parku tu došlo iba k jedinému fatálnemu útoku, ktorý však skončil smrťou až dvoch ľudí. Ide zrejme o najznámejšie tragické stretnutie s medveďom vôbec, ktorého obeťami sa stali: kontroverzný a samozvaný medvedí „bádateľ a ochranca“ Timothy Treadwell a jeho priateľka Amie Huguenard.

Medvedie zbohom

Napriek občasnému adrenalínu, ktorý sprevádzal pohyb v medveďom revíri, patrilo fotografovanie medveďov grizly loviacich lososy k tomu najlepšiemu, čo som zažil počas svojich výprav do divočiny. Blízko rieky vždy platí právo silnejšieho, a tak zatiaľ čo si veľké samce obsadili najlepšie pozície, samice s mláďatami radšej v bezpečnej vzdialenosti paberkovali uhynuté ryby. Taká opatrnosť bola celkom namieste, pretože medvieďatá sa často stávajú terčom útokov dospelých medveďov. Každý medveď má totiž inú loveckú metódu.

Jeden číhal na lososy priamo na okraji vodopádu, druhý zaujal pozíciu pod ním, kde v spenenej vode rezkým cvaknutím čeľustí lapal ryby, ktoré sa neopatrne vymrštili nad hladinu. Iný sa pokúšal o úspech mohutnými údermi láb a ďalší pripomínal chlpatú ponorku, keď nižšie po prúde, s hlavou celkom ponorenou pod vodou, prečesával dno. Zima už klopala na dvere a každý gram tuku, ktorý medvede získali, znamenal dôležitý jazýček na miske váh v boji o ich ďalšie prežitie.

Posledná rozlúčka s medveďmi sa odohrala opäť pri jazere Naknek, kde sme pred odletom z Katmai čakali, kým posádka naloží do lietadla našu batožinu. Statívy sme už mali zabalené, ale ešte sme chceli urobiť na pozadí hydroplánu našu poslednú spoločnú fotku. Práve sme dobudovali improvizovaný statív z vetiev, a pilot nás opäť nemilosrdne zahnal do lietadla. Keď sme sa odlepili od zeme, stačil som ešte uvidieť, ako sa naše dielo rúca pod úderom tlapy medveďa, ktorý sa znenazdania objavil na pláži. Pochopil som to ako odkaz, kto je v tejto krajine skutočným pánom.

 Zdroj/autor: Ľudia a zem (slov.vyd.) Olga Šilhová, Václav Šilha

VIDEO Katmai National Park a medvede