Bývalé krajiny Sovietskeho zväzu – to je prvá asociácia, ktorá napadne každého Slováka či Čecha, keď sa povie Litva, Lotyšsko a Estónsko. Pobaltie sa však už dávno zbavilo ruskej nadvlády nielen politicky, ale aj psychologicky, spamätalo sa z takmer 50-ročného komunistického útlaku a zdôraznením vlastného koloritu sa emancipovalo do pozície hrdej súčasti otvárajúcej sa Európy.
Našu odyseu sme začali uprostred letných horúčav v Škode 105, so zásobami základných potravín, dvoma stanmi, spacákmi a varičom na pevný lieh. Veľký autoatlas Európy nám robil každodenného spoločníka, za jeho pomoci a spolu s materiálmi z turistických informácií sme priebežne vytvárali trasu.
Prechod cez ktorékoľvek hranice sme absolvovali bez väčšej újmy na zdraví, čase či finančných alebo iných zásobách. Naše obavy nutnosti podplácania pivovými plechovkami sa rozplynuli hneď na prvom prechode. Aj keď práve litevské hranice boli zo všetkých tie najzložitejšie - na vybavenie sme čakali 2 a pol hodiny a ďalšiu polhodinku sme strávili absolvovaním náročného procesu kontroly.
Litva pravdepodobne nepostráda prostriedky na platenie pracovníkov štátnych služieb - colníkov bolo totiž na hraniciach takmer viac než cestujúcich prekračujúcich hranice. Na každom z piatich stanovíšť cezhraničného "behu" postávalo a ponuďovalo sa päť až desať uniformovaných strážnikov. Na prvom stanovišti jeden z colníkov napísal na lístok ŠPZ auta a počet osôb v ňom.
Pri druhej búdke ďalší z pánov pridal na lístok pečiatku, v tretej sme lístok odovzdali, aby ho tam napichli na špendlík, štvrté stanovište bolo konečne pasovou kontrolou no a pri piatej búdke colný proces vyvrcholil kontrolovaním údajov auta. Popri porovnávaní čísla karosérie a hľadaní čísla motoru si jeden z colníkov neodpustil otázku: "Što eto za mašina?". Ani sme sa nedivili, keď nechcel upustiť od svojej teórie: "Eto Zaporožec!". Škodovka bola naozaj v pobaltských krajinách raritou, za celé dva týždne cestovania sme stretli presne len tri.
Pre nás nepriechodnými však boli rusko - litevské hranice. No nie tie východné, ale hranice s ruskou enklávou Kaliningrad, ktorá sa nachádza na západe medzi Litvou a Poľskom. Podľa slov domácich, sa na litevskej strane týchto hraníc čaká často až 12 hodín, pretože benzín za 5 rubľov je príliš veľkým lákadlom. Pre nás bol však čakací čas a 10 kilometrová kolóna áut naopak účinným odpudzovadlom.
Východ vs.Západ
Na východnej strane pobaltských štátov žije prevažne ruské obyvateľstvo. Dedinky charakteristické typickými malými drevenými domčekmi, prašnými cestami a chudobnými obyvateľmi. Manželka Fína, ktorý nás ubytoval na noc, rozpráva o neutešenej sociálnej situácii týchto ľudí. "Kedysi predávali v Rusku cibuľu, tá je však už lacná, takže tento obchod ich neuživí.
Prácu tu v Estónsku si hľadajú ťažko, pretože väčšinou neovládajú jazyk - vedia len po rusky. Je tu veľmi vysoká nezamestnanosť. A tak len... rybárčia a pijú." Skutočne. Hneď ráno, keď sme sa vydali na cestu a lúčili sa so štýlovou ruskou dedinkou, prvý človek, ktorého sme na ulici videli, bol starší muž v špinavom oblečení , tackajúci sa popri dome s fľašou vodky v ruke.
Zhovorčivý Fín nám pri plechovke Budweissera (čo je v Estónsku, mimochodom, jedno z najdrahších pív), rozpráva o turizme v Estónsku (Fíni vraj, po osamostatnení, objavili tento štát z turistického hľadiska, ako prví ). Dozvedáme sa aj zaujímavosti o hlavnom meste. Tallin znamená v dánštine "dánske mesto" , kedysi totiž patrilo práve Dánom. Dnes v ňom okrem domáceho, estónskeho obyvateľstva, môžete stále stretnúť najmä fínskych a nemeckých turistov.
Nesympatie, až priam averzia voči Rusom, je cítiť všade. Zastavujeme na ulici pani v stredných rokoch, u ktorej automaticky predpokladáme znalosť ruštiny ešte zo školy, ale na naše prekvapenie nám na otázku: "Gavarite pa rusky?", bez slova, záporne pokrúti hlavou. Lámavou a dosť nezrozumiteľnou angličtinou nás naviguje k centru mesta. Dobrou znalosťou anglického jazyka tu neoplývajú ani mladí ľudia. Komunikácia sa však dá v každej situácii zvládnuť a akousi skomoleninou angličtiny, ruštiny a češtiny sa vždy dohovoríme.
Kde končia prašné cesty
S úsmevom spomíname na prvé problémy s benzínom, keď sme sa márne snažili dozvedieť, ktoré to palivo máme natankovať do našej Škody bez katalyzátora, keďže všetky benzíny sú bezolovnaté - a to sme slovo bezolovnatý vedeli aspoň v šiestich jazykoch! Nakoniec našu dosť zúfalú situáciu vyriešila jednoduchá otázka: "Što do žigulika?"
Benzínové pumpy sú ešte grotesknejšie ako schopnosť ich pracovníkov podávať informácie. Častokrát len cisterna a malá maringotka tvoria celé vybavenie čerpacej stanice. Naše sklamanie v očakávaní "civilizovaných" púmp s krásnym kioskom, WC a sprchou vykompenzovali až tie na západnej strane, ktoré už za európskym štandardom v ničom nezaostávajú.
Ani na cestné komunikácie ani na ich značenie si sťažovať nemôžeme. Len na prašných cestách, ktoré nie sú práve zriedkavé, sa obávame o naše nápravy a bavíme sa pri zistení, že koľko odbočiek môže mať taká vedľajšia cesta. Každopádne, starý dobrý ruský Moskvič je tu kráľom a bez problémov nás predbieha minimálne stokilometrovou rýchlosťou.
Západná časť Pobaltia by sa mohla nazvať západom nielen v geografickom zmysle. Predovšetkým Estónsko sa môže pýšiť upravenými čistými mestami, udržiavanými historickými pamiatkami a vybavenými plážami pripomínajúcimi južné turistické oblasti. Prímorské letoviská, najviac známe estónske Pärnu alebo Palanga v Litve, sú plné stánkov s najrôznejšími suvenírmi, atrakciami, podujatiami pre turistov a takmer všade prítomnými príťažlivými blondýnkami akoby vystrihnutými z modelingových časopisov.
Na druhej strane cigarety tu už dávno nestoja 6 korún, akoby niekto mohol nostalgicky očakávať, ale život tu je približne rovnako drahý, ako na Slovensku alebo v Čechách. Turistické strediská najmä v Estónsku, majú vysoké ceny služieb a jedlo v reštaurácii za 200 korún nie je nijakou neobvyklosťou. Na druhej strane, cenová úroveň McDonalda je, ako vo väčšine vyspelých zemí, nižšia než ceny v reštauráciách. Takže dobrým "fastfúdom", ani tu nič nepokazíte.
Nezabudnutá minulosť
Priamo v hlavnom meste Litvy Vilniuse sa nachádza Múzeum KGB. V jeho budove sú sprístupnené priestory kancelárií strážnikov a úradníkov, cely v ktorých boli uväznení a mučení politickí väzni komunistického režimu. Dve miestnosti, nazývané izolačky, majú rozmery 0,6 x 1 m, nie sú vybavené kúrením, ani v nich nie je okno ani nábytok. Do takto upravených ciel, boli väzni zamykaní na štyridsaťosem hodín.
Za Stalinovho režimu (1929 - 1953), neboli vo väzení povolené návštevy, v 60-tych rokoch zakázali aj posielanie balíčkov a darčekov. V jednej miestnosti bolo "ubytovaných" desať až dvadsať osôb. Svetlo bolo rozsvietené dvadsaťštyri hodín a väzni mali povolený maximálne päťhodinový spánok. Denná strava sa skladala z 300g chleba a pol litra teplej vody. Nebol povolený žiaden pohyb, či fyzická aktivita, no za Stalina, bolo každý deň vyhradených pätnásť minút na "prechádzku" po oplotenom dvore, bez možnosti komunikácie. Hygienické podmienky boli tiež úbohé - vedrá slúžili ako WC a sprchu mohli väzni použiť raz za mesiac.
Po páde komunistického režimu boli zničené dokumenty z archívu väznice, zachovalo sa však množstvo fotografií svedčiacich o neľudských spôsoboch mučenia a zaobchádzania s väzňami. O účinnosti tohto boja proti odboju svedčí aj fakt, že väčšina partizánov zomrela vo veku nižšom než dvadsaťjedna rokov. Psychickému a fyzickému nátlaku priamo vo väzení zodpovedajú aj niektoré cely. Miestnosť s dverami bez kľučky a s vystlanými stenami, alebo s vyhĺbeným dnom s horúcou alebo ľadovou vodou určenou na mnohohodinové státie v pozore.
Ryby, lode a kríže
V Litve nemôžeme obísť ešte najmenej tri miesta. V Kleipede sa nachádza morské akvamúzeum. Keďže leží na výbežku pevniny tvoriacej záliv zasahujúci mimo litevského územia, na druhú stranu zálivu vás prevezie parník. Prvou atrakciou, hlavne pre nás vnútrozemcov, sú námorné lode z obdobia minulého storočia. V podpalubí každej z nich sú nákresy a modely lodí, fotografie z výprav alebo obrázky postupu prác pri ich výrobe.
Druhým krásnym miestom je rybárska dedinka zo začiatku nášho storočia, kde okrem typických drevených domčekov nájdete aj drevené rybárske nástroje, zariadenia na prípravu rýb či tkanie sietí, vzorky miestnej fauny a flóry a v neďalekom areáli, akváriá so sladkovodnými a morskými rybami z pobaltskej oblasti.
Mestečko Šiauliai, je známe predovšetkým svojim Vrchom krížov. Kopec aj lúka ktorá sa rozprestiera okolo neho sú preplnené krížmi najrôznejšej veľkosti, z dreva, kovu alebo umelej hmoty, s nápismi mien osôb alebo krajín. Najvačší kríž v popredí je drevený a výnimočný nielen množstvom kvetov, ktoré sú okolo neho, ale hlavne nápisom od človeka, ktorý ho na toto miesto dal. Pápež Ján Pavol II. sa poďakoval Litve za Vrch krížov, ktorý preňho reprezentuje vieru ich národa.
4400 km je za nami. Litva, Lotyšsko a Estónsko nám poskytli nový pohľad na krajiny s ktorými nás spája nelichotivá minulosť. Z upravených miest, malebných dediniek, rôznorodej prírody a ľudí, priam vyžaruje energia znovu nadobudnutej slobody a pocitu spolupatričnosti.
Zdroj/autor: -ajkasl-
