V Južnej Amerike je ešte stále možné nájsť neprebádané a veľmi zriedkavo navštevované oblasti. Tentoraz sme sa rozhodli navštíviť Bolíviu - naším cieľom je pohorie Cordillera Ocidental, národný park Sajama a Cordillera Apalobamba.
Narodný Park Sajama
Par dni sme si este uzili civilizaciu v La Paze ale nastal konecne cas vybrat sa blizsie k vysnivanym horam. U nasho priatela Huga v La Paze si nechavame nepotrebne veci a 15.5. v natrepanom minibuse (viac nez po strechu nalozeny) vyrazame do dedinky Sajama, ktora sa nachadza 270 km juhovychodne, nedaleko hranice s Chile.
Sajamu sme navstivili v roku 2004, kedy sme vystupili a zlyzovali Pomerape a tentokrat sa pokusime o Parinacotu, vyssiu z "dvojiciek" vulkanov v narodnom parku. Potom sa tiez pokusime zlyzovat severozapadny svah Sajamy, najvyssej hory Bolivie.
Pri horucich pramenoch vo vyske 4300 m.n.m. pokracujeme aklimatizaciu hned po prichode z La Pazu. Uzivame si teplu vodu v prirodne vytvorenych bazenoch az do noci. Mozme sa kupat v adamovom ruchu vo vyse 40 stupnovej vode aj ked vonku sme rano namerali minus 10. Kulisa ktora nas obklopuje je nepopisatelna. Prikladame par fotiek aby ste si to vedeli aspon trochu predstavit a zavidiet.:) Sem sa urcite vratime zotavit po narocnych vystupoch...
Narodny Park Sajama je pre nas rajom na Zemi. Altiplano obklopene sesttisicovymi vulkanmi so zaladnenymi klobucikmi spasaju tisice lam, alpak a vikun. Miestni obyvatelia tu ziju velmi jednoduchym zivotom. Su pritom odkazani na prirodu. Ich stado im poskytuje maso a vlnu, s ktorym mozu obchodovat a kupit si dolezite suroviny a potraviny na prezitie v tomto drsnom kraji.
Voda je tu otazkou zivota a smrti. Kedze voda prichadza potocikmi z ladovcov, niet divu ze hory hraju v ich kulture klucovu ulohu. Na kazdom vrchole podla nich sidli duch danej hory, ktory ma obrovsku moc, rovnako ako ostatne bozstva starych kultur Aymarov, ktori obyvali oblast Sajamy. Preto podla miestnej tradicie aj my pred pokusmy o vystup na vrcholy Parinacoty a Sajamy poprosime duchov tychto hor o priaznive prijatie a prinesieme im dary v podobe listov posvatnej koky, tabaku a zo Slovenska dovezenej hruskovice o ktoru sa sice iba velmi neradi delime, ale pri ucteni si hor nesetrime nicim.
V dedine kompletizujeme este zasoby jedla a vyrazame do zakladneho taboru Parinacoty. Dufame ze vystup na nas prvy vrchol dopadne uspesne a bez omrznutych usi...
Las Payachatas - dvojičky s ohnivym vnútrom
A je to tu...
Po noci pri horucich pramenoch a kupani sa pod hvieznym nebom vo vyske 4300 m vo vode s teplotou 38 stupnov balime svestky, cosi z vystroje a jedla nechavame v dedinke Sajama a dzipom sa vezieme za prvym z cielov nasich lyzovaniachtivych pohnutok, 6324 m. vysokym vulkanom Parinacota.
Je to perfektny konicky vulkan s velikanskym kraterom a uz z dialky laka svojou snehovou ciapkou. Hned oproti nemu je jeho vulkanicke dvojca, o ktoreho juznu stenu sme zavadili v roku 2004 s Mirom, ked sme tu spravili prvozjazd. Z dialky tieto dva krtince vyzeraju ako mohutne prsia maticky zeme, alebo aspon tak sa nam to zda... ale mozno sme len pridlho na horach :-)
Po pravde sme cakali v tomto obdobi viac snehu no ked neprsi, aspon kvapka a tak sa tesime na sneh od vysky cca 5200m.
Hned prvy den vystupujeme do tabora v okolo 4800m a poriadne zadychani este vlecieme lyze a dalsi skialpinisticky matros do sedla medzi Pomerape a Parinacotou. To uz ale nasho Rastika poriadne kucka a kedze ani teply cajik nepomaha, zostupuje na dalsi den spolu s Christianom, ktory zas ma problemy s vyskou dolu do Sajamy a my sa ako hladni vlci hrnieme postavit vyskovy tabor v 5280m a cely den staviame sustavu vodnych diel, pomocou ktorych a la Mac Giver ziskavame asi 20 litrov vody:-)
Vecer chalanov ucime ritual Pagos a los Apus - obetovania darom duchom hor. Apu Parinacota (ducha hory Parinacota) uplacame davkou hruskovice a kokovymi listami takze na dalsi den je uspech takmer zaruceny:).
Budik zvoni o 2hej... zo sna o sporo odetych damach a bryndzovych haluskach sa zle vstava nehovoriac o tom, ze teplota klesla pod minus 20 a mrzne ako na pole... o 3tej vyrazame hore v poriadnej fujavici, ktora na teplotnom komforte nepridava:) Zaprisahany odteraz travit dovolenky vyvaleny na plazi ako tucniak stupam hore, okolo 6:30 sa briezdi, farby su neskutocne. Cestou nas sprevadza Pomerape a Sajama a poriadne funenie v riedkom vzduchu (poculi ste uz pariacich sa jezkov?)
Na vrchol vo vyske 6324 m. dorazame 18.5.2006 s Herwigom okolo 9:45, potom prichadza Miso, Miro a napokon poriadne dobojovany aj Durco, ktory si za zatatost zasluzi poriadnu pochvalu. Krater sopky je hlboky okolo 200 m a kedze sa neda zlyzovat, aspon donho curam v dobrom odhodlani zahasit pripadnu bliziacu sa sopecnu erupciu.
Statocne dobojovani po par obligatornych fotkach a frazach typu "poslednych 400 metrov som siel v rezime polodebil" v podani Durca zapiname lyze a vo fantastickej scenerii obluk po obluku funiac klesame k vyprahnutemu altiplanu... Tu uz sa pribeh takmer konci, az na to ze na dalsi den treba do dediny zniest aj Rastikove a Christianove veci a tak nalozeni ako somariky zostupujeme v makuckom vulkanickom piesku smerom dolu... zasluzene pivko je naozaj zasluzene a prvy kopec tiez.
Horuce pramene budu za odmenu a dalej uz si vychutname Sajamu - najvyssiu horu Bolivie. To uz bude ale ina rozpravka... Stay tuned!
Deti slnka, prachu a vetra...
S kurami sa chodi spat, s kurami sa vstava... ale len u nas. Tu vysoko na altiplane sa chodi spavat aj vstava s lamami. A Lamy vstavaju a zaspavaju spolu s nim - uctievanym, ziarivym, horucim, zivotodarnym a zabijajucim, opalujucim a pecucim nase biele nosy, hrejucim a vysoko na kopci prineskoro vychadzajucim cudom, ktoremu sa v tychto koncinach klanali cele generacie indianskych kultur...
Jeho kolobehom tu pulzuje zivot, podla jeho tienov v urcitych dnoch bola astronomiou ovplyvnena architektura niektorych z najfantastickejsich stavieb sveta...
Posvatny Inti - Slnko
Chrumka medzi zubami ked vecer preglgam slinku stekajucu po lici... rano je v esuse a budi mylnu iluziu, ze uz mame navarene... Stekli v trenkach, potuluje sa hore dole nasimi topankami, je makucky ako sniezik a ma tisice podob... Jeho zrniecka su tmave, svetle, matne ci trblietave, male ci vacsie a su vsade... krasne sa na nom zaspava...
Nas vulkanicky prach
Na mysel mi prisiel jeden vtip: Slecna, vadi Vam vietor? Nie. Tak Vam ho tam fuknem...:) Tu na nahornej plosine Altiplano je vietor takmer vsadepritomny... Na nebi ani mracka no sem tam si fukne a to poriadne...:)
Viri vulkanicky prach, vytvara male tornada, cez den ked pecie slnko prijemne chladi a v noci taha ortut este hlbsie. Na snehu vytvara zaujmave ukazy, eroduje skaly a ladovec, kondory sa na nom vezu vysoko do vysin... a niekde tam vynasa aj nase prosby o dobre pocasie, stastny vystup a navrat do dolin a dary duchom hor v podobe okruhlych zelenych listkov koky...
Mocny carodej vietor...
Sajamský draft
22.5.06
V pondelok rano si davame prazenicku ked do krcmicky vojde chlap: "somariky su uz tu". Skrehnutimi rukami vkladame do ust posledne susta. Zo vcera ostal na stole pohar s vodou. Zamrzla. Aj sa tesime von na slnko, ze sa zohrejeme, len akosi fuci. Ako vzdy. Vonku chlapi popripevnuju batozinu na oslikov a jedneho mula, rozlucime sa s Kristianom, ktory sa rozhodol stiahnut do La Paz pre zdravotne problemi (vyskova choroba, srajdicka, ...) a hltajuc prach nasledujeme somariky. Na pol ceste si mul zmyslel ze nie. Ze uz nejde niest. Ale keby dako slusne? Hovado. Zacal vyskakovat, zhadzovat batozinu, dupat po nej, .. Lyze to vydrzali, stan uz menej. Trosicku ho ponapraval.
Nuz a zmenilo sa aj zlozenie nasej "paravypravy". Boli sme siesti. Rasto s nedoliecenou bronchitidou, chrchlajuci Durco, Mato s prestavajucou srajdou, Miro so spalenym nosom, ja a Herwig vysraty z podoby ledva prepletajuc nohy, dehydrovany hnackou, suchym vzduchom, nechutou pit a jest ( co je v tejto vyske bezne) a neustalim dychcanim lapajuc po molekulach kyslika.
No ale Herwig nesplnal podmienky na presun do TB timu Rasto Durco. Nastastie dostal sinusitidu. A tak ho chapci vzali medzi seba. Do stanu.
4800 m.n.m., base camp, podaktori ( ja) sme sa uz len dosuchtali. Fuci. Prach je vsade. Uplne vsade. Zapada slnko. V jeho cerveni sa pasu hunate koniky. A okolo stanu nockou hika rujna oslica, ktora tu vraj ostala (podla domacich) lebo zacitila somare. Hadam by sa nam aj patrilo urazit.
23.5.06
Vyliezame z brlohu. Citime sa lepsie. Len Herwigovi sa pohorsilo. Presun na hranicu snehu 5400 m.n.m. Rastovi a Durcovi popravenym chorobou pomohli s haraburdim miestni nosici, my sme si nechali vyniest aspon vodu. Aj bez nej mali batohy zo 30 kg, a vo vyske s polovycnou koncentraciou kyslika bolo co robit aj s tym. A pred nami bol stale vrchol Sajamy. Na hranici snehu sme si vyhrabali v suti plosinky na stany, poprosili horu aby nas prijala a zalahli.
24.5.06
Vyrazili sme az o 5-tej. Bola hrozna kosa, fucalo a tma. Prestupujeme z macky na macku, dychame raz na 4-5 krokou. Uz je to daco lepsie ako na Parinakote. Aj ked s postupnou vyskou sa dusnost zvysuje. Daktory koncia na pomere jeden krok, dva dychy. Rezim polodebil menime na rezim debil. Zima zachadza vsade. Cakame na slnko ako na spasu. Uz vieme, preco ho deti slnka tak uctievali.
Este jeden vysvih na hrotoch maciek a sme na slnku. 6000 m.n.m, male sedielko. A potom uz len nekonecne stupanie, neutichajuci vietor, ubudajuce sili, a zakazdym hangom ocakavajuci vrchol. Vrcholove plato nema konca kraja. "Chlapi uz som hore, vyssie sa uz neda" Vrchol dosahujeme postupne . Jeden po druhom. 6542 m.n.m. Sajama. Je nasa. Vrcholove foto a "palime" dole. 10 oblukou a 1 min vydych. Bolo tvrdo. Ladovy zlab konciaci skalnym prahom schadzame na peso.
Nohy uz pocuvaju pomenej, a tak davame na istotu. Ale ladovcove kotvy a lano sa nikomu vyberat nechce. Este kusok pomedzi 40 cm vysoke zmrznute ! firnove stalagmity-penitentes napeso a poptom znovu lyze.. Zlyzovavame az ku stanom. Su 3 hodiny, treba sa nam pobalit a do dediny mame este 6 hodin chodze. Durco: "ja vas..., nikan uz nejdem". Potom chytil druhy dych.
S vecami nam pomahaju nosici. Po tme prichadzame do dediny. Po 15 hodinach chodze bez jedla v nadmorskej vyske medzi 4300 a 6500 prichadzame do dediny. Rasto zaspava na stolicke.
Dakujeme Apu Sajama.
Zdroj/autor: ski Cordillera
