SLOVENSKO - Sklamem všetkých, čo čakajú článok o duchárskych zázrakoch typu: „Ty raz vstaneš a budeš chodiť a lietať“ – ako mi to chceli vsugerovať prednedávnom dve jehovistky. V čase blížiacich sa dovoleniek som sa rozhodol podeliť sa s vami o zážitky z cestovania, ako ináč - na invalidnom vozíku.
Máloktorý z nás handicapovaných sa odváži cestovať, ak nemusí. Ak i chce, tiež nemusí mať také šťastie ako ja a mať takých skvelých a dobrodružstva chtivých priateľov, ktorí idú s ním, a pomôžu mu. Pochopiteľne, veď hovorím o Slovensku. Mestská hromadná doprava, vlaková doprava, či iná doprava je scénou z hororového filmu pre niekoho, kto miesto nôh musí použiť kolesá a nedajbože miesto rúk asistenta, ktorý ho tlačí.
Ozaj, vedeli ste, že ak chcete na vozíku cestovať vlakom, musíte sa objednať dva týždne dopredu? A to všetko bez garancie, že tam, kde vás dovezú, vás bude mať kto z toho vlaku vyložiť – presnejšie zvládnuť ako. Že si sprievodca vypýta plus 20.- Sk za vozík?. Ešte stále máte chuť cestovať? To na tomto fóre nájdete zopár takýchto „úsmevných“ príbehov priamo od zdroja.
Spomínam si na dvoch poslancov, ktorí sa, neviem prečo, posadili na kolieskové kreslo (neznášam tento výraz), a zisťovali ako zvládnu na ňom prežiť deň. Samozrejme, v správach sa nezabudli poriadne zviditeľniť a oznámiť nám, aké je to ťažké a krútiť súcitne hlavou, ako vôbec môžeme existovať. V konečnom dôsledku sa pre nás ale zmenilo opäť ...nič.
Cestovať za hranice je už iné kakao. Samozrejme, je treba vedieť kde, a ako. Stavil som na krídla a spravil som dobre. Až na malé nedorozumenia s parkovaním na letisku, čo je celoslovenský problém a malé nedorozumenie pri check-in, že berieme vozík. Ten treba nahlásiť, pochopiteľne vopred. Stalo sa mi ale iba raz, že o tomto fakte nikto nič, napriek môjmu oznámeniu, nevedel. Inokedy, na ceste späť, som zažil po pristátí na Slovensku iné faux pas.
Napriek bezproblémovému odletu pred týždňom, už nikto nečakal, že prídem opäť na vozíku. Hmmm, ktovie, či neverili náhodou na tuniské medicínske pokroky, ale faktom bolo, že sa nič nezmenilo. Po panike medzi letuškami ma po chvíli prišli vyzdvihnúť dvaja „silní saniťáci“. Naložili ma do kresla, zapli bezpečnostné pásy a zniesli dole po schodoch. Keď mi neodpovedali na otázku „kde majú zvieraciu kazajku“, zavetril som atmosféru, v ktorej by nedovolili odletieť žiadnemu lietadlu. Ja som sa však bavil dobre. Na margo však musím podotknúť, že vo väčšine prípadov bola spokojnosť nadmieru.
Na slovenskom letisku sa ma vždy opýtajú, či chcem asistenciu pri nastupovaní do lietadla, no keďže patrím k tým, ktorí vyjdú i po schodoch, zoberú ma aj s mojím asistentom vždy prvých a prednostne, aby nenastali komplikácie. To sa mi samozrejme páči. V opačnom poradí vystupujeme – teda ako poslední. (To sa mi už nepáči ;))
V takom Tunise ma po pristátí čakalo vlastné zdvíhacie vozidlo, ktoré ma odviezlo do budovy letiska. Tam ma vytrhol zamestnanec letiska z rúk asistenta a v dobrom úmysle a svižným krokom viezol prednostne ku kontrole kovov a dokladov. Škoda len, že všetky doklady (a nielen nás dvoch, ale i ostatných členov) mal spomínaný nestíhajúci môj asistent, stále sa vzďaľujúci v útrobách letiska. „Maj pásport is dér“ a ukázal som do diaľav, čo však zjavne nevadilo, lebo aj napriek tomu som odbavený počkal na ostatných. Rovnako, ako by som šiel s nimi. Ale cudzie reči, sa vyplatia!
Na poslednej dovolenke, z ktorej som sa vrátil tento týždeň, sa situácia zopakovala. Tentoraz sme si však dali pozor a celá partia sa ma krvopotne držala. Odbavili nás prednostne, ukážkovo a profesionálne. Chcem sa ešte zmieniť, milí cestovatelia, o tom, kde nájdete svoj vozík po pristátí. Nuž, niekedy čaká už pri schodoch, no niekedy (zatiaľ vždy na Slovensku a jeden raz v Tunise) vám príde s batožinou - klasika: posledný. Vždy je to tak trocha Ruská ruleta. Pokiaľ však máte vážnejší handicap, upozornite pri odbavovaní, ako a kde si predstavujete invalidný vozík zabezpečiť. Neváhajte požiadať o asistenciu. Zopakujte to aj stokrát!
V Holandsku a Dánsku je iný svet. Tak ako „my“, tak i ostatní vychádzajú z lietadla do pripravenej bezbariérovej chodby – do rukáva. Takže hoci vonku leje, my sme stále v suchu, vozík ma pekne čakal pri dverách z lietadla. Tiež sa pýtajú na asistenciu. Spomenul by som len, že treba upozorniť pri odlete z podobných krajín, že vaše pomôcky sú privátne a nie letiskové. Je to preto, že už na letisku sú pristavené vozíky (dokonca i motorové) na požičanie. Taktiež fungoval prevoz po letisku špeciálnymi vozidlami, pomáhajúci nielen handicapovaným, ale i starším ľuďom. Tu už môžete bez problémov i na vécko, čo u nás nie.
Na záver nebudem hovoriť, že nevytiahnuc nos z budovy, sme mali rovno k dispozícií bezbariérový vlak, autobus a vlastne... bezbariérové mesto. Vtedy zas začínam skutočne žiť.
Zdroj/autor: blog.sme, I.Páleník ml.
