NA CESTÁCH Paríž - mon amour

22.11.2010 |   |    | 

FRANCÚZSKO/ video - Paríž je ako vášnivá láska. Niekedy ho nekonečne zbožňujete, niekedy nenávidíte. Jeho rôznorodosť dokáže odpovedať na všetky nálady ľudskej duše, dokáže ukľudniť, excitovať, rozosmiať, naladiť na nostalgickú strunu.



Paríž je čarovný stále, za dažďa príjemne nostalgický, za horúca príjemne spomalený rytmus, za mrazu príjemne drsný, jednými z najobľúbenejších miest sú nábrežia popri Seine, jesenné víkendové rána, keď ešte Parížania spia a venujú sa svojmu raňajkovému rituálu, keď kráčate v slnku, šúchate nohami medzi popadaným lístím, pozeráte na sivú pochmúrnu vodu Seiny, prechádzate popri kovových stánkoch, ktoré starožitníci, umelci a rôzni čudáci neskôr otvoria a predávajú staré knihy, pohľadnice a obrazové reprodukcie.

Zadumane hľadiac na majestátnu budovu Conciergerie (starej väznice, ktorá je teraz súčasťou justičného paláca), historickú budovu hlavnej parížskej radnice, Louvre.

Kde-tu ešte nie celkom zobudený Parížan, častokrát s rozstrapatenými vlasmi rýchlou chôdzou sa šinie nesúc pod pazuchou bagetu a v ruke noviny. Dovolenkoví turisti už mesto opustili, mesto sa opäť ocitá vo svojej všedno-výnimočnej rutine...

 

Kaviarne

Paríž je jedno z miest, kde vám vonkoncom nevadí, že sedíte v kaviarni sám, že hľadíte do prázdna, že pri jednej malej káve sedíte tri hodiny čítajúc noviny, že stoly sú pri sebe tak nahusto naukladané, že keď čo i len trošku obrátite pohľad, už pozeráte na susedný stôl, napriek tomu, že všetci rozprávajú rovnako hlasno a kolenami a lakťami sa takmer navzájom dotýkajú, každý je uzavretý vo svojom svete, rozoberá tie najintímnejšie a najchúlostivejšie detaily zo svojho života a nemusí sa báť, že pri susednom stole si ich vypočujú.

Francúzi sú postavou menší, parížske dievčatá sú známe svojou útlosťou. Terasy kaviarní sú vlastne na chodníkoch, v letných mesiacoch vám okoloidúci doslova narážajú o stôl, v zimných mesiacoch terasy zostávajú na svojom mieste, akurát sú po okrajoch kryté sklom, akoby zimné záhrady alebo dokonca len prikryté šiatrami a medzi stolmi sú umiestnené plynové ohrievače vzduchu, čiže aj za sychravého počasia môžte sedieť vonku a nostalgicky vychutnávať okolitý ruch, byť súčasťou ulice.

Známa nevrlosť čašníkov, ak sa ocitnete v hociktorej z kaviarní na Champs Elysées, tak určite vás bude obsluhovať okolo 50 ročný čašník, ktorý neuveriteľne šetrí slovami, obsluha je rýchla, neosobná, strohá, tu má človek skutočne pocit, že je len malou súčasťou bežiaceho pásu ziskov, ktorý sa musí nezadržateľne rýchlo krútiť.

Pri platení čašník urobí aj nemožné, aby vám vydal v drobných, čím vám dá jasne najavo, že čaká, že mu časť z tých drobných necháte prepitné. Vzťah obsluhujúci – zákazník je zvláštny (okrem Champs Elysées) neosobne družný, na očiach čašníka vidno, že jediným jeho želaním je, aby to frčalo, aby ste si rýchlo objednali, aby ste moc neváhali, aby ste sa nesťažovali a neboli dotieraví, ale na druhej strane ako odplatu dostanete príjemný úsmev, vtipnú poznámku, rýchlu dôvtipnú konverzačnú výmenu a pri odchode osobné poďakovanie a popriatie príjemného zvyšku dňa.

Výzdobám interiérov a realizácii vkusu majiteľa sa medze nekladú: každá má svoj umelecký šarm, nádych kultúr rôznych národností, osobitosť v ponúkaných špecialitách.

Napriek mylnej predstave, že najtypickejšie a najšarmantnejšie parížske kaviarne nájdete na Champs Elysées, pri Eiffelovke či na Montmartri, oplatí sa zatúlať do zabudnutých uličiek, napríklad v starej štvrti Marais (kaviarne v pasážach).

 

Parížania

Spýtajte sa Francúza „Aký je Paríž?“ a dostanete odpoveď „Krásny, len keby v ňom neboli Parížania“ – a tým myslí všetkých arogantných, nervóznych, príliš sebavedomých až namyslených egoistických ľudí.

Súčasťou Paríža sa stáva každý, kto za kratšiu či dlhšiu dobu vstrebe dynamiku tohto mesta, prispôsobí sa mu a splynie s ním, vidí, cíti a prežíva jeho každodennú výnimočnosť.

Akonáhle prestanete kritizovať obyvateľov tohto mesta, stávate sa jedným z nich, stávate sa ohnivkom v neskutočne komplikovanej reťazi protikladov a extrémov.

Nepredvídateľná spontánnosť tu funguje ruka v ruke so škrobenosťou a presne očakávateľnými reakciami. Neporiadok a chaos vládnu spolu s perfekcionizmom a prísne hierarchickým systémom fungovania spoločnosti.

Vďaka administratívnym kolosom a „nalinajkovanému mysleniu“ úradníkov za priehradkami v konečnom dôsledku všetko funguje a umožňuje spolunažívanie všetkých možných národností sveta.

Každý už len z princípu všetko kritizuje, ľudia sa veľmi ľahko rozčúlia, v metre v pracovnej špičke sa bežne stáva, že distingvovane vyzerajúci muž či žena sa správajú agresívne a svoje okolie častujú tými najvyberanejšími nadávkami, tehotná žena už ani nedúfa, že jej niekto uvoľní miesto v transporte a ak ho náhodou aj niekto uvoľní, určite to nie je muž, ale žena.

Avšak s ľudskou koncentráciou dobra a zla v Paríži je to ako so šťastím, ak je človek stále šťastný, ak mu nič nechýba, tak to šťastie akoby strácalo na kvalite. V živote musia nevyhnutne prísť aj ťažšie chvíle, aby sa potom pohoda, ešte viac posilnená, mohla prinavrátiť.

A preto snáď tu, v tejto koncentrácii nedbanlivosti a egoistického správania ľudí, vyniká a milo prekvapuje ľudské teplo výraznejšie ako na slovenskom vidieku, kde každý pozná každého a každý je ku každému milý.

To, čo je v menších mestách a na vidieku úplne prirodzené, v Paríži udivuje a dojíma – pohľad na malého školáka, ktorý sa stratil v metre a manažéra, predtým nervózne pozerajúceho na hodinky, ktorý odrazu na svoju prioritu zabudne, suší chlapcove slzy a pomáha mu sa zorientovať a nasmerovať ho na správnu linku.

Napriek tisícom ľudí, ktorí prejdú pred očami predavačiek pri pokladniach, každému jednému sa prihovoria pozdravom a po zaplatení každému povedia „Dovidenia“, prípadne dodajú „Príjemný zvyšok dňa“. Pri kúpe bonboniéry vás milo prekvapí, že si môžete vybrať zadarmo čokoládový bonbón.

V metre do seba zahľadené tváre ľudí zahaľujú častokrát tie najsmutnejšie, najčudnejšie ľudské príbehy, ktoré sa snažia zaniknúť a stratiť sa v nekonečne vriacom kotly osudov. Do tejto atmosféry padne ako svieža zmrzlina v letnej horúčave hlas vodiča metra, ktorý do prosby cestujúcich o chvíľku trpezlivosti vsunie žartovnú poznámku.

Odrazu sa všetci v metre pomrvia a napriek niekoľkominútovému čakaniu sa na všetkých tvárach preženie úsmev. Príjemný ťahavý zvuk harmoniky a Ruska spievajúca z minulosti nám „z východu“ tak známu pieseň „Kaťuša“ tiež vyvolá určitú nostalgiu a zmenu nálady u cestujúcich.

 

Kto je typickým Parížanom

 

  • Napoly zobudený muž kupujúci si za skorého rána „Le Monde“ v novinovom stánku, v kabáte pod ktorým ešte vyčnieva pyžamo.
  • Muž kráčajúci s bagetou pod pazuchou, zahĺbene čítajúci noviny, odlamujúc si z konca chrumkavej bagety.
  • Skupinka mladých kričiacich na seba takmer nezrozumiteľným slangom.
  • Deti v šnurovaných topánkach a dlhých vlnených kabátikoch s kapucňami.
  • Extravagantne oblečená žena s perfektným mejkapom a účesom, ktorý vyzerá, akoby bol každodenne upravovaný kaderníkom.
  • Žobrák v metre opakujúci snáď 200 krát denne: „Mesdames, Messieurs, nehnevajte sa, že Vás vyrušujem počas jazdy a v čítaní, sám sa za to hanbím, ale nechcem kradnúť. Mám 42 rokov, stratil som zamestnanie, mám jedného syna...prosím, pomôžte obedným lístkom alebo mincou. Príjemný zvyšok dňa vám prajem.“
  • Predavačka v pekárni, ktorá s každým zákazníkom prehodí jednu-dve vety, stále sa usmieva a celý život vychutnáva vôňu a dotyk čerstvých bagiet.
  • Malý Číňan v svojej reštaurácii zdvorilo ponúkajúci kuracie špargle a kantonskú ryžu.
  • Tunisan so svojim obchodíkom s tými najrozmanitejšími nesmierne sladkými medovo-orechovými koláčmi.
  • Sebavedomo sa tváriaci študenti vysedávajúci dlhé hodiny v kaviarňach a rozoberajúci tie najfilozofickejšie témy.
  • Naškrobená vychudnutá stará pani ťahajúca pudlíka zabaleného v štrikovanom svetríku.

 

A ďalších dva milióny jedincov hemžiacich sa po uliciach Paríža ako mravce na mravenisku.

V Paríži, aj keď je človek chudobný, prechádzajúc sa večer popri Seine a obdivujúc osvetlené mosty, budovu Conciergerie a Notre-Dame, má pocit nesmierneho vnútorného bohatstva. Je bohatý, pretože videl, počul, cítil a uveril.

Uveril v krásu, nezlomnosť histórie a neprekonateľnosť ľudských schopností. Parížanom je každý, kto sa ním cíti, každý kto aspoň raz v živote mal možnosť zacítiť pulz tohto mesta vo vlastných žilách, každý kto rád sníva a vychutnáva krásu...


 

Zdroj/autor: M.Dopjerová-Danthine, drom

VIDEO Paríž á la Amélie



Zdielať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
3.8/5 (6 hlasov)
Utorok, 15. október. 2019. Meniny má Terézia.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa