Svetové letiská v poslednej dobe usporadúvajú hon na všetko, čo tečie. Parfum, zubná pasta alebo riasenka z vás síce ešte neurobia potenciálneho teroristu, na miestach poslednej kontroly im však môžete dať posledné zbohom. Podľa niektorých krok do krajnosti, podľa druhých zasa nutná ochrana pred teroristickým zlom. Pre obyčajných cestujúcich, vrátane mňa, občas nepríjemné prekvapenie.
Kde sa to všetko začalo
Za všetko môžu udalosti z augusta 2006. Skupina teroristov sa pokúsila o ďalší útok na verejné dopravné lietadlo pomocou tekutých výbušných zmesí. Všetko sa odohralo v Londýne, bezpečnostné opatrenia sa tak najprv týkali tohto dopravného uzla. Od 6. 11. 2006 si ale príslušné zložky posvietili na všetky letiská v Európe. Rozhodovala Európska komisia, nasledovala informačná kampaň. Napriek nej sa však plastikové kontajnery pri kontrolných pultoch určených pre príručnú batožinu plnia po okraj.
(Ne)dostatočná informačná kampaň
Je ráno 6. 11. Ako sa ukáže neskôr, iba zlomok cestujúcich prúdiacich obrovskou halou Ruzyňského letiska zaregistrovali hlásenie o sprísnených kontrolách. Ani ku mne sa novina nedostala. Ospravedlniť ma môže, že ako obyvateľka študentského internátu nemám prístup k televíznemu vysielaniu jednoduchý a teda aj obsah správ v hlavnom vysielacom čase mi občas uniká.
Zástup ľudí čakajúcich na odbavenie batožiny sa kľukatí niekoľko metrov. Mám dosť času sledovať donekonečna sa opakujúce video na obrazovkách nad hlavami odbavujúcich pracovníkov. Je to sled záberov s rôznymi fľašami, nádobami a tubami. Nechýba opakujúca sa scéna s vkladaním týchto vecí do vrecúška. Až neskôr si všimnem, že pri vchode do odletovej haly stojí niekoľko pracovníkov letiska. Rozdávajú prichádzajúcim letáky, ktoré upozorňujú na zmeny pri kontrole. Nie ku všetkým sa však leták dostane a ja nie som výnimkou.
Vnímaj, kto môžeš
Kto má dosť času, aby si všímal, čo sa okolo neho deje, presúva všetko tekuté z príručnej batožiny do tej určenej na odbavenie. Samozrejme, je sa tu kopa oneskorencov, ktorí dobiehajú na poslednú chvíľu. Bezmyšlienkovito podstupujú rutinný sled povinností pred nástupom do lietadla. S mobilom pri uchu a pohľadom preskakujúcim z hodiniek na dlhánsky rad vpredu si len ťažko všimnú videa na obrazovkách. A ak ho aj zaregistrujú, pravdepodobne ho považujú za nejaký zbytočný klip pre cestovateľov – začiatočníkov.
Skupina neskúsených výletníkov sa podľa mňa spomenutým informačným videom tiež nezaoberá. Títo ľudia sú isto radi, že vôbec našli príslušný check – in a v taške letenku i pas. A práve tento moment je jedným z dvoch, ktoré potrebujete na záchranu obľúbeného vlasového gélu alebo fľaše drahého vína. Ten druhý je za následnou pasovou kontrolou. Po nej prebieham turniketom a ocitám sa na mieste určenom na prehliadku príručnej batožiny, privítajú ma všadeprítomné vlniace sa rady. Neštandardne sa tu nachádza veľký stôl, pri ňom postáva zamestnanec letiska.
S vreckom v ruke
Až teraz mi dochádza, že ide do tuhého. Prezerám si cestujúcich naokolo. Väčšina drží neveľký mikroténový obal a v ňom akési predmety. Nemám pri sebe ani pitie, ani šampóny. Krémy sú tiež vo veľkom kufri na ceste niekde do útrob lietadla, chlácholím sa. Na poslednú chvíľu som tam predsa strčila aj parfum. Na kozmetiku som skoro nepomyslela, ale teraz vyťahujem celý svoj necesér plný leskov na pery, je tu aj nejaký ten make-up, korektor, špirály. Poctivo všetko predkladám pracovníkovi pri tom stole.
Ako sa neskôr dozviem, v cudzine ich pri podobných stoloch stojí viac a informačný tlak vyvíjaný na cestujúcich je omnoho intenzívnejší. Ich úlohou je zapečatiť všetky tekutinu obsahujúce predmety s objemom do 1 litra do špeciálnych vrecúšok. Tie smiete rozlepiť až na poslednom mieste, v prípade, že letíte s medzipristátím. Vidím že na stole je už naskladaná pomerne slušné množstvo vecí, od zaváraných uhoriek po fľaškové pivá. Tie sa asi do minisáčkov nevošli. „Ale hééj, to by mohlo prejsť,“ vraví mi ten pán na margo môjho vybavenia. Chcela by som sa mu poďakovať za to, že mi vzápätí jedna veľmi nepríjemná pani pri röntgenovej kontrole vyhadzuje z onoho neceséra úplne všetko vrátane očných tieňov.
Jeden tak, druhý onak
Nepomáha ani vysvetľovanie, že "ten pán" predsa vravel, že tieto veci nevadia. Nechápem takéto protirečenie dvoch ľudí, ktorí by mali byť v podobných situáciách kompetentní. Zúfalo sa obzerám dookola. Vidím, ako takmer všetci otvárajú svoje kufríky, batohy, kabelky a odovzdávajú posledné zvyšky svojho tekutého majetku. Niekto z nich možno rovnako ako ja na niečo v zhone zabudol. Niekto zasa nerozumel, čo sa pri tých kvantách cudzincov tu dá chápať. Niekto vôbec nič nepostrehol, niekto napríklad nepochopil.
Tak či onak, do košov pršia drahé krémy a parfumy, šampóny a zubné pasty, deodoranty i kvapky proti kašľu. Čo keby bol niekto alergik, ťažký astmatik alebo by mal kardiovaskulárnu chorobu, čo potom? Pravdepodobne by ho tá pani nechala odbehnúť späť a hodiť svoj liek do vrecúška. Ale mohol by ho potom v lietadle rozlepiť, keby dostal záchvat? Ako sa neskôr dozviem, je treba mať lekárske potvrdenie s vaším menom a názvom potrebného lieku. No, k lekárovi by som si ale v tej chvíli asi ťažko skočila. Naspäť pre vrecúško ísť nemôžem. Vraj by to chcel každý a na to predsa nie je čas. Som naštvaná, iba moja ujma by sa dala vyčísliť tak na tri tisícky, pocit nespravodlivosti nepočítajúc. Ja som sa predsa ešte aj poriadne pýtala!
Z blata do kaluže
Počas môjho spiatočného letu bola už informovanosť verejnosti vyššia. Myslím, že nikto nemal pri sebe ani kvapku, vrátane mňa. Počas medzipristátia mi čas stačil akurát na rýchly beh z príletovej do odletovej haly, pekných pár hodín som tak bola odsúdená len na pár mini pohárikov vody v lietadle. Už pri nástupe do toho druhého lietadla sa mi rozbúchalo srdce a obchádzali ma mrákoty, pravdepodobne dehydratácia. Je neuveriteľné, že i po zákaze vnášať tekutiny na palubu vám letuška neponúkla viac než o niečo väčší decák vody. Celý ten zhon bol skrátka nedomyslený a pre cestujúcich maximálne nepohodlný. Zakúsila som nepríjemné stránky súčasného cestovania lietadlom a skutočne nebolo o čo stáť...
Zdroj/autor: academica, M.Němcová, drom
