NA CESTÁCH V Biškeku

Priamo v meste nie je okrem panelákov a malých domčekov, kde chovajú takmer všetky možné domáce zvieratá, teda okrem ošípaných – (Kirgizi sú moslimovia) nič. Potvrdzujú to aj samotní obyvatelia.

Biškek bol postavený len nedávno, pretože Kirgizi tradične žili a možno aj žijú v jurtách. Ich  menšie verzie sa dajú kúpiť vo všetkých troch obchodoch so suvenírmi, ktoré som zatiaľ objavila.

Stred mesta svojou architektúrou zo sovietskych čias pripomína päťdesiate roky. Sú tu široké cesty, budovy postavené v štýle socialistického realizmu. Medzi jedinečné stavby patria múzeum V. I. Lenina (dnes rozdelené na múzeum vodcu proletariátu a múzeum mesta) a múzeum Frundze, postavené nad rodným domom národného hrdinu, ktorý bojoval v občianskej vojne v 20.tych rokoch a stál na správnej strane. Donedávna bolo mesto pomenované priamo po ňom.

Biškek sa podobá slovenským mestám so štvrťami postavenými v päťdesiatych rokoch, akurát, že nič nové tu postavené nebolo. Miestna doprava je limitovaná na niekoľko liniek trolejbusov a maršutky. Inak skoro všetci jazdia autom. Maršutiek je veľa, stretnete ich na každom kroku a zastavujú na jednoduché zamávanie. 

V meste jazdí veľa taxíkov, najlepšie ich je objednávať cez telefón, alebo poprosiť personál v reštaurácii, aby nejaký zavolal. Domáci sú veľmi ochotní, radi poradia a pomôžu. Musíte ale oprášiť ruštinu, používajú ju tu úplne všetci.

S angličtinou to ďaleko nedotiahnete. Kirgizský jazyk sa vraj používa tiež, ale tu v Biškeku jasne dominuje ruština. Podľa miestnych, sa ruština pomaly vytráca z regiónov. Príčinou je odchod ruského obyvateľstva, buď do Biškeku alebo do starej vlasti.

Pred cestou som čítala, že na uliciach si treba dávať špeciálny pozor, hlavne po zotmení. V okolí barov vraj číhajú skupiny zlodejov, bez problémov olúpia hlavne cudzincov. Údajne je lepšie bezpodmienečne si vziať taxík aj na vzdialenosť sto metrov.

Priamo na mieste, sa mi to až také paranoidné nezdá, potvrdili to aj domáci, a niekoľkokrát zdôraznili, aby som neskoro nechodila veľmi ďaleko a že bude lepšie, ak sa budem držať len ulice Čuj, kde bývam. Tá je skutočne bezpečná, len ak nebudem skúšať prejsť na druhú stranu podchodom (čo vraj nemám robiť ani cez deň).

Panelák, kde mám prenajatý byt je vraj veľmi bezpečný, aj keď si myslím že človeka, zvyknutého na slovenské pomery, by do tohto vchodu nedostali ani párom volov. Vchádza sa sem dverami s bezpečnostným kódom, ktorý sa volí na malých gombíčkoch v strede dverí. Potom sa vyveziem na dosť hrkotajúcom, starom výťahu na sedmoj etaž, kde ma čakajú iné plechové dvere, tentoraz s okienkom z elegantného pletiva.

Okienko je veľmi praktické, zámka na dverách totiž slúži len na oklamanie nepriateľa. Samotné dvere sa otvárajú na haspru, vy čo ste mali starých rodičov na dedine si ju môžete pamätať z dverí králikární, chlievov a podobných stavieb. Takže, prestrčím ruku pletivom, otvorím si haspru, vojdem, zahasprujem, odomknem jedny z dvoch dverí a som doma!

Plechové dvere robia samozrejme taký hluk, že by zobudili polovicu cintorína. Raz, keď som sa ich jeden večer dosť dlho snažila zavrieť, po chvíli vyliezla milá suseda, ktorá mi ukázala grif, ako ich zavrieť, popriala príjemny večer a nezabudla zdôrazniť, že kagda je zakryto nik nas neukradet.

No nechcem len krivdiť, samotný byt je celkom v pohode. Prerobený, s klimatizáciou, dokonca má aj plastové okná (síce celkom nepriliehajú, ale dá sa to vydržať). Je tu mikrovlnka, práčka, televízor s asi 50-timi programami. Štyri sú v angličtine, jeden v čínštine a zvyšok (vrátane MTV) v ruštine. 

Celkovo sa dá povedať, že Biškek je niekde na prelome 80.tych a 90.tych rokov. Na každom kroku tu sú malé obchodíky, herne (vraj sa sem presťahovali z Kazachstanu po tom, ako ich tam zakázali), v potravinách je celkom slušný výber potravín a domáci s hrdosťou hovoria, že sú jedinou demokratickou krajinou v regióne.

Časť obchodov patrí Turkom, ako napríklad supermarket Beta na Čuj avenue. Strávila som tam asi pol hodinu krúžením po celom obchode, hľadala som pivo, no v celých potravinách nemali ani kvapku alkoholu. Oproti tomu nonstop potraviny na rohu ulíc Čuj a Manas určite patria nejakému Rusovi. Majú tam slušný výber piva, vrátane plzenského Prazdroja, ktorý tu stojí rovnako, ako v bratislavskom Tescu.  

Všeobecne sú ceny trošku nižšie ako na Slovensku, no myslím si, že hlavne dôchodcovia, učitelia a podobné profesie musia mesačne dosť čarovať. Reštaurácie, alebo kaviarne sú na každom rohu, dá sa tu najesť za 2-3 doláre. Rozdiel medzi nimi som osobne nepochopila, ale niekoľkokrát ma opravili, keď som Café označila slovom restaurant. 

Kirgizským národným jedlom je lagman (makaróny s mäsom a paprikou), medzi lepšie patria kafé Faiza na Manas avenue a Doka na Kyjevskej ulici, luxusnejším podnikom je Veranda. Príjemné je hlavne okolie mesta, ktoré tvoria kopce vysoké až 4000 m.n.m. Dá sa k nim dostať za pol hodiny. Ja sa tam nedostanem, ale vraj je tam veľa lyžiarskych stredísk...

Zdroj/autor: mirusch,drom

VIDEO V Biškeku (Bishkek)