NA CESTÁCH Panika v múzeu

O nudu tu fakt nebola núdza. Ak ste tam náhodou v tom čase boli aj vy, určite ste si nás museli všimnúť. My sme boli tie, čo mali stále otvorené ústa od úžasu...

Ale poviem vám, stihnúť si prezrieť Londýn za dva týždne bola makačka. Fakt je čo pozerať. Nikdy som nejako neobľubovala múzeá, ale tieto boli totálne super. Bola tam zmes starovekého, moderného umenia, rôznych kultúr, od Japonska až po Aljašku. Jasné, že sme si nenechali ujsť ani múzeum Madame Tussauds. To bol naozajstný zážitok. Do smrti naň nezabudnem. (Aj keby som dostala sklerózu, tak na toto určite nie). A nielen kvôli Bradovi Pittovi či Beckhamovi.

Behali sme od jednej slávnej osobnosti k druhej. S Bradom nám to celkom pristalo. Len škoda, že ma nepozná... Postupne sme sa presunuli k časti so starovekými praktikami mučenia a rôznymi zakrvavenými vojakmi. Jedna časť bola prístupná len pre dospelých. Čakali sme v rade, keď odtiaľ vybehli tri dievčatá so slzami na krajíčku a smrťou v očiach. Kamoška prevracala očami, či sú normálne. Ona tam totiž bola asi tri roky dozadu a nejaké extra strašidelné sa jej to nezdalo. Hi-hi, to ešte netušila, že to trošku zmenili.

Konečne sme boli na rade.Vošli sme do tmavej úzkej chodby a na konci pri dverách stál odporný vojak, celý od krvi. No jednoducho bol odpudzujúci už len na pohľad. Išli sme po opačnej strane toho prechodu v domnení, že je to obyčajný voskový pandrláčik. Hmm, kiež by to tak bolo... Len čo sme ho prešli, on sa pohol a zareval za nami. V tom sme chytili šok a ziapali ešte viac ako on. Také vystresované sme chceli, čo najskôr utiecť, ale žiaľbohu sa nedalo. Pred nami totiž išli ľudia a jediná možnosť ako ich predbehnúť, bolo zašliapnuť ich. A tak sme len kričali a kričali, držali sa za ruky a zase kričali. V živote som sa tak nebála.

Bolo to ako v horore

Nevedeli ste, čo je umelé a čo živý človek. Čo na vás vyskočí a čo nás nechá na pokoji. Chodby boli úzke, takže obísť to nebola šanca. Odrazu začala za nami bežať nejaká biela bláznivá mátoha. Zobrali sme nohy na plecia a utekali kade ľahšie. Lenže tá biela zrúda bežala za nami a nie a nie nám dať pokoj. (Ostatné príšery sa na vás totiž po chvíľke vykašlali.) My sme utekali a kričali, ona utekala a kričala za nami. Odrazu sme nemali kam utekať. Pred sebou sme mali len nejaké mreže. Držali sme sa ich a ziapali, ako sme len vládali.

Pozrieme sa za mreže, a tam nejaký obesenec. No hrôza. Už na pokraji nervového zrútenia, sme prestali aj kričať a konečne sme začuli, čo od nás chcela tá biela potvora. „No photo!! No photo!!“ Tam sa totiž nesmelo fotiť. My sme síce nefotili, ale svietili nám svetielka na fotoaparátoch. Celé vytrasené sme ich teda vypli a utekali kade-ľahšie. Asi desať minút sme sa držali a ticho išli vedľa seba. No musel byť na nás úžasný pohľad J. A o chvíľu nám to došlo. To sme pre zmenu spustili taký hurónsky smiech, že sa za nami opäť všetci otáčali.

Poviem Vám, už chápem tých ľudí v hororoch, keď jačia od strachu a Vy sa na nich z gauča dívate, čoho sa asi tak boja J. Je to jednoducho pocit v tom momente. Teraz sa na tom dobre zabávame, ale vtedy nám to nebolo jedno. Myslela som, že nás tam tie príšery obesia a bohviečo s nami urobia. (asi by som mala prestať sledovať horory.)

PS: Ospravedlňujem sa všetkým, ktorí kvôli nám v ten deň skoro ohluchli.

Prežili ste aj vy niečo podobné? Napíšte nám... Radi zverejníme vaše zážitky, pocity, postrehy, rady či sťažnosti aj s fotografiami z vašich ciest po svete.

Zdroj/autor: matamata,drom