BULHARSKO - Uskutočnili sme vysokohorskú túru do najvyššieho bulharského pohoria Rila, dvaja s manželkou Justinkou a spôsobom, ktorý je menej obvyklý pre väčšie túry; dvaja turisti a dva batohy na chrbát.
Aj naša cesta mala dve časti, Čierne more a pohorie Rila. Z Košíc sme cestovali vlakom do Budapešti. Nastúpili sme do expresa. Maďarsko, Juhoslávia; v noci vlak zastal na osvetlenej stanici v Belehrade, ráno sme vystúpili v Sofii. Deň sme venovali prehliadke mesta. Dostali sme sa až do predmestia Bojana. Prehliadli sme si známy románsky kostolík s freskami. Veľkomesto a veľhory.
Miliónová Sofia leží na okraji národného parku a pohoria Vitoša, ktorého štíty presahujú 2200 metrov. Bojana leží už na úpätí Vitoše; z nej vychádza jedna z ciest do pohoria. Lanovkami sa dostanete až do výšky 2191 m a odtiaľ peši, už len krátkou hrebeňovkou na najvyššiu horu pohoria Čierny Vrch 2290 m.
Keď som bol v inej dobe a pracovne v Sofii, vídal som Vitošu denne z okna. Bol som na študijnom pobyte na Technickej univerzite Sofia. Ubytovali ma v hosťovskom apartmáne vysokoškolského internátu, vo vežiaku na jednom z najvyšších poschodí. Okná boli obrátené na juh. Internát sa nachádzal v študentskej obščine (komplexe) na okraji štvrti Drvenica. Z centra mesta sem viedla stará električka s malým rozchodom koľajníc, ktorá sa krútila serpentínami s veľkým stúpaním do výšky nad centrum.
Pod našim internátom mala konečnú. Ráno som počúval zvonenie a škripot prvých električiek, keď sa otáčali na slučke. Zo severnej strany driemalo v údolí veľkomesto z južnej strany sa vypínali hory. Tu sa končilo mesto a začínali lúky a lesy. Večer som sa chodieval prechádzať na lúky smerom k Vitoši.
Podvečer sme nasadli do rýchlika, ktorý bol označený na cestu do Burgasu. Asi okolo polnoci nás zobudil sprievodca a oznámil, že vlak stojí v stanici Popovica, ktorá je poslednou zastávkou v Bulharsku a vlak smeruje do Istanbulu. Rýchlik bol v Sofii zle označený a my, podobne ako ďalší postihnutí cestujúci sme vystúpili. Nocou sme sa vrátili do Sofie. Ráno sme už nastúpili na správny vlak; vystúpili sme v Burgase, už pri mori. Pozreli sme si mesto. Okolo mesta sa dalo vidieť, ako sa získava soľ odparovaním morskej vody (bazény a hromady bielej soli).
Boli sme na pláži a úzkou hrádzou prešli na poloostrov Nesebar. Nachádza sa na ňom mnoho pamiatok z rôznych období. V okolí Burgasu je Nesebar najväčšia atrakcia. Rozhodovali sme sa, v ktorom prímorskom stredisku by sme sa utáborili. Nasadli sme na autobus, ktorý smeroval na juh pozdĺž pobrežia. Vystúpili sme v Sozopole, najstaršom meste na bulharskom pobreží. Na pláži sme postavili stan a hneď sme sa okúpali. Hoci bola plná letná sezóna a krásne počasie, nebolo tu mnoho ľudí. Mestečko je postavené na bralách nad morom. Architektúra domov je tu typická pre východ Bulharska – kašty; jednoposchodové domy v tureckom štýle, prízemie z kameňa alebo z dreva, poschodie z dreva vysunuté nad prízemie.
Bolo možné sa v nich ubytovať. Pri nich sú malé záhradky a úzke uličky. Večerom sedávali obyvatelia a ich hostia pod stromami v osvetlených záhradkách, na pozadí tmavej noci a čierneho Čierneho mora, len v diaľke svietil maják. Na kraji mestečka je malý rybársky prístav. Kotvili tu rybárske lode a jachty. Jedna z jácht z tmavého dreva osobitne pútala pozornosť. Večer sme sa chodili prechádzať do prístavu. Cez deň sme zblízka videli, ako z lode pri pobreží lovia z morského dna ustrice, žeriavom s drapákovou lyžicou. Okolo Sozopolu sú ďalšie strediská a zaujímavé miesta. Navštívili sme prímorské stredisko Kiten, boli sme blízko ústia rieky Ropotamo do mora. Rieka si udržuje niekoľko kilometrov výšku hladiny mora; vteká do mora, ale je na pohľad nehybná, ako by sa nepohybovala.
Hubári, rybári a poľovníci majú svoju Latinu. Znamená to, že neprimerane preháňajú svoje úlovky. V Sozopole sme zistili, že môže existovať aj ustricová Latina. Jedného dňa keď sme sa kúpali a na pláži, prišli veľké vlny. Po chvíli začalo more vyhadzovať na breh veľké množstvo ustríc. Naraz sa pláž naplnila a miestni ich začali zbierať. Na našu otázku čo s tým odpovedali, že je to na jedenie. Začali sme ich aj my zbierať; za chvíľu sme mali veľkú hromadu na nafukovacom matraci.
Ustrice je potrebné hneď spracovať, skladovať sa dajú len na ľade. Ten sme nemali a preto sme zbierali len toľko, koľko sa dalo v ten deň spotrebovať. Nožom sme otvárali mušle, prstom vytreli ustricu do horúcej vody a uvarili. Podobne ako sa pripravujú huby s vajcom urobili sme ustrice s vajcom. Boli chutné. Labužníci hovoria že sa ustrice jedia čerstvé surové. Skúsili sme aj to ale poviem za seba, lepšie boli tie s vajcom. Prečo ustricová Latina? Tých ustríc bolo naozaj mnoho a to napriek tomu, že ich prišli na pláž zbierať aj ľudia z mestečka. Boli sme pri Čiernom mori aj inokedy a na dlhšiu dobu, ale už nikdy sme nezažili ustricový príboj ani len jeho náznak.
Pri inej príležitosti (nie počas tohto pobytu) sme v Čiernom mori zažili invázie medúz, čo už nie je taký príjemný zážitok; keď plávate a každú chvíľu sa vás dotkne medúza. Najväčšie mali priemer asi 30 cm. Boli sme na bralách na myse Kaliakra. Pod nami v zálive bolo more plné medúz – akoby posypané makom.
Prišiel posledný deň pobytu pri mori. Autobus nás priviezol do Burgasu a nasadli do rýchlika. Večer sme prišli do Sofie. Jeden z cestujúcich s ktorým sme sa zoznámili, ponúkol nám nocľah, bolo to pekné gesto. Býval v Sofii na ulici Stanka Parvanova.
Začala sa druhá časť cesty. Ráno sme odcestovali autobusom do Samokova, mesta pod Rilou. Odtiaľ sme cestovali do Borovca, horského strediska na úpätí Rily. Turistickú mapu pohoria sme mali so sebou. Ešte v ten deň započala túra po trase Borovec, Jastrebec, išli sme okolo skupiny plies Musalenska ezera a popoludní sme prišli na chatu Musala (chyža Musala). Bol to pomerne slušný výkon. Ráno sme boli v Sofii vzdialenej asi 70 km, popoludní sme dokončili výstup ku chate do výšky 2389 metrov s plnou poľnou na chrbtoch.
Chata je jednoposchodová kamenná. V turistickej mape sa uvádzalo, že je pre „200 duší“. Na to sa nám zdala malá. Až keď sme sa ubytovali, porozumeli sme tomuto údaju. Pod štítom strechy boli poschodia, akési police a rebríky, kde si turisti ľahnú vedľa seba a niekoľko radov nad sebou a sú uložení ako v regáloch. V tento deň tu nebolo mnoho ľudí. Je samozrejmé, že takáto „ubytovacia kapacita“ je nevyhnutná, veď chata leží na trase výstupu na najvyššiu horu Bulharska a v prípade nepriaznivého počasia musí byť schopná mnohým poskytnúť bezpečný útulok.
Na chate sme sa zoznámili so sympatickou dvojicou mužov Ivanom a Ivajlom, ktorí sa tiež chystali na Musalu. Ráno sme začali výstup, čakalo nás vyše 500 výškových metrov výstupu (asi dve hodiny) a potom ďalšia cesta po hrebeni. Cesta viedla okolo plesa Ledeno ezero.
Vystúpili sme na Musalu (2925 m). Ivan a Ivajlo s nami. Na vrchole stojí malá kamenná stavba meteorologickej stanice, celá obtiahnutá drôteným pletivom (Faradayova klietka). Z vrcholu bol prekrásny výhľad na okolité štíty, údolia a plesá. Hlboko pod nami sme videli priehradu na rieke Biely Iskar. Povinné fotografovanie na vrchole, batohy na chrbát a pobrali sme sa ďalej.
Ivan s Ivajlom sa vrátili a my sme pokračovali po rilskej hrebeňovke. Dorazili sme na chatu Boris Sotirov (2187 m). V blízkosti chaty bola veľká lúka, na ktorej sa páslo stádo koní. Trvalo pekné počasie. Rozhodli sme sa prenocovať v týchto výškach v stane. Večer sme si ľahli; počas noci bolo počuť dupot koní v bezprostrednej blízkosti stanu. Len sme dúfali, že nám nejaký dobrý koník nestúpi na hlavu.
Ďalší deň sme pokračovali po hrebeňovke. Zo západnej strany sme obchádzali skalnatý vrchol Kovač (2634 m). Išli sme približne na západ a začali zostupovať. Po ceste nás dohonil ošetrovateľ na koni, mal tašku s červeným krížom. Ďalej sme išli spolu a rozprávali sa. Mali sme rovnakú cestu do Rilského Monastýra (kláštora). Napokon saniťák gavaliersky zostúpil z koňa a ponúkol ho Justínke. Na koňa sme prehodili aj naše batohy. Zostup bol najprv mierny, potom čoraz viac strmší a kamenistý.
Justínka na koni zostupovala po veľkých balvanoch. Bola to pre ňu nová skúsenosť, jazda na koni vo veľhorách; nikdy predtým nesedela na koni. Koník cestu poznal a zvládal ju bez problémov. Prišli sme do Partizánskej Poljany. Tu sa chodník končil, ďalej už viedla cesta hlbokou dolinou. Vysoko nad ňou sa týčili končiare. Ešte pred niekoľkými hodinami sme boli vo výškach. Pri ceste šumela horská riečka Rilska Reka. Prišli sme do Rilského Kláštora. Tu sa s nami ošetrovateľ rozlúčil. Ubytovali sme sa v kláštore, ktorý mal aj izby pre turistov a ostali aj ďalší deň. Náš vlhký stan bolo potrebné usušiť.
Rilský Monastýr je pamätník bulharského písomníctva. Náš pobyt v horách skončil, nasadli sme na autobus do Sofie. Cesta bola pomerne komplikovaná. Hoci nebola až tak dlhá, trvala niekoľko hodín. Stáli sme v meste Stanke Dimitrov, pozreli sme si mesto a čakali na autobus do Sofie. Zo Sofie nás už čakala cesta domov. Večer sme nastúpili do rýchlika a ráno sme vystúpili v Belehrade. Mali sme tu ešte jednu zastávku. Prešli sme centrum mesta s hlavnou ulicou Terazje a pokračovali na Kalemegdan, čo je časť belehradskej pevnosti nad sútokom Dunaja a Sávy.
Táto pevnosť zohrala významnú úlohu, ako bašta na zastavenie tureckých výbojov do Európy. Sú tu pamätníky na odboj, ale aj na tureckú okupáciu z minulých storočí. Večer sme nastúpili do rýchlika na cestu domov...
Autor: Peter Cengel
Príspevok je uverejnený v rámci súťaže Sprievodca Dromedara bližšie informácie o súťaži nájdete TU. Text neprešiel textovou a jazykovou korektúrou.
