NA CESTÁCH Deportovaná

A kedze pre pravych Londyncanov sme len dievcata z vychodnej Europy - v ich slovniku to znamena bud lahsie alebo chudobne dievcata, co si chcu ulovit nejakeho praveho Anglicana. Bohuzial si neuvedomuju alebo ani nevedia, kde sa Slovensko nachadza a v akych podmienkach zijeme. S Anglicanmi sa teda v Londyne velmi nezabavite, skor s inymi narodnostami naco som aj ja dost doplatila.

Zacala som tam v roku 2001 ako aupairka. Vtedy sme este potrebovali viza a nebolo ich velmi lahke ziskat. Podarilo sa mi to az na tretikrat, ked som si vystala radu v Bratislave na ulici v mraze -5 stupnov pred anglickou Ambasadou od piatej rano do jednej poobede ked nas boli ochotni prijat. A tak nic slavne. Nakoniec som tie viza ziskala, na dva roky.

A tak mi uz len zostavalo tam ist a preskumat, preco ten Londyn je taky ospevovany. Po anglicky som nevedela ani slovo. Nevedela som dokonca ani ako sa splachuje zachod a co bolo horsie ani som sa nevedela na to opytat...

Zacala som ako aupairka v cernosskej rodine ktora pochadzala z Nigerie a kazdy den jedli baraninu. Baraninu s ryzou, baraninu so zemiakmi, baraninu s cestovinami a takto dookola. Vyvarali baranie chlpate kolena, uprazili banany a jedli. Ja som zo zaciatku nevedela co to je, len mi to velmi smrdelo, potom mi napadlo, ze to smrdi ako tie morske prasce co chovaju v zahrade...

Az potom so slovnikom v ruke som sa dozvedela, ze to je baranina. No ja som to teda nezjedla. Jedavala som den za dnom salaty, ovocie, syr, vsetko co som nasla v chladnicke. Raz sa matka deti vratila domov a opytala sa ma, kolko jablk som dnes zjedla a kto jej otvoril sacok so salatom. Previnilo som povedala, ze ja a ona na to, ze kazdy den mam dovolene jedno jablko a salatu sa jej nemam dotykat. Kupila mi kazdy tyzden kilo mrkvy. Schudla som desat kilo a po piatich mesiacoch usla.

Do druhej rodiny

Tato uz bola prava anglicka, rodicia deti boli velmi decentni a mili, ale deti velmi problematicke. Vydrzala som pol roka a s par tazko nasetrenymi librami som si prenajala izbu v skoro najhorsej londynskej stvrti, kde som bola asi jedinna biela. Lenze peniaze mi vydrzali asi iba dva tyzdne a uz som nemala z coho platit najomne.

Prestahovala som sa teda ku svojmu priatelovi (Tunisanovi), co tiez nebola vyhra. Vtedy som si myslela, ze je to laska a vobec som nevedela o Araboch, o ich zvykoch a viere, vsetko mi pripadalo take krasne a romanticke. Doslo mi, az ked bolo neskoro, ze oni su ini. Skratka, som tam byvala a nemala ziadne peniaze. Nemala som na jedlo, na oblecenie a prace nikde.

Zacala som chodit hore-dole po Londyne, pytat sa na pracu, az som nasla agenturu co ma bola ochotna zobrat, s tym, ze kazde rano pridem o siestej a budem tu cakat s dalsimi (asi 50timi) co su v podobnej situacii ako ja, kym nejaky hotel nezavola, ze im vypadli upratovacky.

Niekedy som teda pracu dostala, niekedy nie. Den co den som sedavala v spinavej agenture s kopou cernochov a dufala, ze dnes dostanem pracu upratovacky. Nikomu som o tom nepovedala, hambila som sa ako pes. Upratovala spinave hotely za smiesne peniaze, aby som prezila. Raz rano som sa na tu pracu vykaslala, isla na kavu a sedela pri nej asi dve hodiny, rozmyslajuc co dalej...

Prisla ku mne casnicka a opytala sa ma zkadial som. Bola to Slovenka a hned sa opytala sefa, ci by ma nezobral. Zobral. Mohla som dopit kavu a zacat. Tak som sa postavila za pult a pracovala. Ostala som tam robit 4 mesiace. Bolo to lepsie ako upratovat spinave hotely, male tringelty sa tiez na konci tyzdna nazbierali a s mladymi ludmi sa pracovalo dobre. Stretla som vela novych ludi, nove ponuky prace. A tak som jednu vyskusala.

Bola to tiez praca za pultom v albanskej restauracii. Nadsena som ju zobrala, prestahovala som sa do tej stvrte, pracovala 60 hodin tyzdenne. Mala som jeden den v tyzdni volny. Ubolene nohy a noveho priatela na ucte. Nebola to vyhra, znovu bol pokutnej narodnosti - Albanec. A tak z blata do kaluze...

Tento bol ziarlivy, nemohla som sa na zakaznikov ani len usmiat, sedel tam kazdy vecer a sledoval, opijal sa a krical na mna po praci, ze s kym som to flirtovala. A tak som sa rozhodla znovu zmenit pracu. Bola to mala vinarnicka ale tiez patrila Albancom a Turkom. Pacilo sa mi sice viac, bolo viac tringeltov aj vyplaty ale zakaznici rovnaki. Pokutna stvrt, vela neprijemnosti, hocikedy razie, strelba na uliciach, hladane osoby ktorim som este vcera nalievala. Vedela som, ze tam boli drogy a zakaznici vychadzali z toaliet kychajuc a pytajuc si vreckovky ci cisty tanierik, ktory koloval z ruky do ruky.

Mna sa to netykalo a tak som pracovala dalej

Raz v noci som zatvorila az o tretej rano, isla domov (ak tak mozem nazvat jedinu izbicku s postelou, skrinou a umyvadlom) co som si prenajimala. Rano o siedmej ma vytrhol zo spanku buchot na vchodove dvere. V polospanku som pocula len hlasy, slova, utrzky rozhovoru. Policia, emigracny urad, kontrola...

Kedze moje dvojrocne viza sa skoncili pred 19timi dnami, vedela som, ze to daleko s mojim pasom nedotiahnem. Pocula som kroky, buchot na moje dvere. Krik, znovu buchot. Policia, emigracny urad, otvorte! Tak som sa s roztrasenymi rukami vydriapala z postele a otvorila. 5 ozbrojenych policajtov a dve zeny z emigracneho ma ziadali o pas. Dala som im ho s tym, ze som nevedela co bude so mnou.

A tak som tam stala o siedmej rano v otvorenych dverach, v pyzame, neumytymi zubamy a strapatymi vlasmi, ruky roztrasene, ze by som v nich neudrzala ani salku caju. Policia pozrela pas a nariadila - Ideme! Ideme, kde? Ako? Co si mam zobrat? V pyzame? Moja izba sa zaplnila ozbrojenymi policajtami a emigracnym uradom. Ako som sa mala prezliect? A tak som si na hole telo natiahla rifle, tricko, mikinu a riflovku, zobrala 20 libier a malu kabelku, zamkla dvere a v tej chvili som ani len netusila, ze uz ich nikdy viac neotvorim...

Nalozili ma do velkeho policajneho auta, islo sa rovno na policiu. Neodpovedali na moje otazky, nevedela som co so mnou bude. Nemala som na sebe dokonca ani len spodne pradlo.Dali mi vyplnit nejake formulare, zobrali mi kabelku, nechali mi cigarety ale zapalovac nie.... urobili fotky, zobrali otlacky prstov (ako keby som niekoho zabila), vypocivanie, nahravanie na diktafon...

Toto vsetko mi pripadalo ako zly sen. Rozhodli. Budem deportovana. OK, no co narobim, ved svet sa nezruti. Ale zrutil sa. A to vtedy ked som sa dozvedela ze budem deportovana az potom, co si odsedim na zachytke 48 hodin, kym nepojde prve lietadlo. Bez veci, bez veci co som si nahromadila za posledne dva roky tazkej prace. Bez veci ktore boli zamknute v mojej izbe a kluc som mala len ja. Bez veci, ktore mi boli vsetkym, knihy, oblecenie, kozmetika, topanky, kabaty, okolo 900 nasetrenych libier. To vsetko ostavalo zamknute.

Mala som dva povolene telefonaty.  Prvy bol mojmu ockovi. Ocko ktory bol vzdy taky spolahlivy a vzdy vedel co ma urobit. Ako som mohla zavolat ockovi ze som vo vazeni? Ja? A co som urobila? Co mu mam povedat? A tak som vytacala a ked sa ozval tak som sa len opytala ci sedi? Ak nie, nech si sadne a spustila som. Pochopil a povedal mi, ze vsetko bude v poriadku a ze po mna pridu v Bratislave na letisko.

Druhy telefonat bol mojmu ziarlivemu priatelovi Albancovi. Slubil mi, ze sa mu nejako podari dostat do mojej izby a poslat mi vsetky moje veci na Slovensko. Mna potom zavreli s krabickou cigariet bez zapaliek do cely. Tazke kovove dvere s okienkom, pricna na stene a kovovy zachod, ktory nesplachoval. Ziadne okienko. A tak som nemala ponatia kolko je hodin, kolko casu odvtedy preslo, ci je svetlo alebo tma,co so mnou bude. Len som sedela na priecni a plakala. Plakala do bezvedomia.

Po nejakej dobe som zabuchala na dvere a otvorilo sa okienko. Poprosila som ich, ci by som si nemohla pofajcit, ze nemam ohen. Otvorili dvere, dali mi ohen a usadili ma na lavicu. A tak som lacne tahala z cigarety, z jednej strany sedela prostitutka a z druhej Jamajcan s dlhymi dredmi. Ja medzi nimi. Ani vo sne by mi nenapadlo ze sa niecoho takeho dozijem.

Naspat do cely

Najake jedlo v plastovych kelimkoch. Dali mi deku. Plakala som a nutila som sa spat. Zobudzala sa a znovu plakala. To bolo najhorsie co sa mi kedy prihodilo. A tak cas ubiehal neskutocne pomaly. Iba ja, cela a moje myslienky. Po dlhej dobe rozijmania sa dvere otvorili a vyviedli ma von. Nik mi nepovedal, co a ako, co so mnou bude ani kde ideme.

Nalozili ma do neprestrelneho policajneho auta s mrezami, kde uz sedelo jedno dievca. Bola to cernoska v hrubom svetry so skazenymi zubami. Tak som tam potichu sedela a plakala. Ona sa mi milo prihovorila ze preco placem. Tak som jej povedala co sa mi prihodilo. Ona na to, ze ju deportuju do Ghany, ze jej zobrali dieta a nema v Ghane nijaku rodinu. Nevie kde jej dietatko je a co bude robit v Ghane v hrubom svetry bez penazi a bez rodiny. Hned som prestala plakat, ved mna vyzdvihne maminka s ockom. A co ona? Co bude s nou?

A tak som si uvedomila, ze to nie je az take zle ako sa zda. Na letisku nas riadne poprezerali, cakali sme hodiny a hodiny so vsetkymi tymi vystahovalcami, az kym so mnou nepoleteli do Bratislavy dvaja anglicky policajti a neodovzdali ma slovenskym, so slovami - dufam, ze vas uz nikdy neuvidime! A tam za dverami ma cakala moja rodina...

Teraz zijem v Holandsku uz skoro pat rokov. Mam dobru pracu, vyborneho priatela a dobry zivot. Obcas si spomeniem na Anglicko, ale nie velmi casto. Je to mojou sucastou. Som rada ze som to zazila aspom mi to otvorilo oci a doviedlo ma to sem, kde som stastna.

• Prežili ste aj vy niečo podobné?  Napíšte nám... Radi zverejníme vaše zážitky, pocity, postrehy, rady či sťažnosti aj s fotografiami z vašich ciest po svete.

Zdroj/autor: Lucia, drom

(Text neprešiel jazykovou a textovou korektúrou.)