Desivá moc sopiek sa ľudskej rase predstavila už dávno. Ničila mestá, zabíjala ľudí, no tiež ich vábila a mámila. Lákala ich sila a kúzlo, ktoré sa okolo sopiek postupom času vytvorilo. Inak to nebolo ani v prípade sopky Kawah Ijen, no tu si sopka získala ešte viac obdivovateľov a to svojou jedinečnou farbou.
Kde tento „poklad" nájdeme?
Sopka Kawah Ijen sa nachádza na Východnej Jave v Indonézii. Patrí medzi stratovulkány a celý komplex Ijen tvorí hneď niekoľko aktívnych sopiek. V 20 kilometrov rozľahlej kaldere, prepadlisku spôsobenom zrútením sa stien veľkého vulkánu, ležia sopky vysoké aj 2800 metrov.
Kawah Ijen sa môže popýšiť aj ďalšou zaujímavosťou, a tou je rozľahlé jazero. S rozmermi približne 950 krát 600 metrov a hĺbkou v niektorých miestach aj 200 m sa celé zmestilo do obrovského kráteru. Je silne kyslé, jeho pH je 0,5, čo je spôsobené prítomnosťou síry v okolitom prostredí. Kto by doň padol ihneď by prišiel o život.
Keďže sa nachádza v kráteri sopky, patrí aj k najvyššie položeným sírnym jazerám sveta. Zostáva len dúfať, že sa sopka nezobudí, pretože keby sa voda z jazera dostala do zdrojov pitnej vody kontaminovali by ju.
Desivý ohňostroj pripomína skôr dielo mimozemšťanov
Čo však vedeckú, ale aj laickú pozornosť priviedlo do tejto oblasti nie je kyslé jazero, ani sopečný komplex. Dôvodom sú modro žiariace plamene, ktoré vidno len počas noci. Modré svetlo vychádza priamo zo zeme, a tak ho domáci pomenovali „modrý oheň.“
O oheň a ani lávu sa však nejedná. Odborníci zistili, že ide o výpary síry, ktoré na vzduchu horia modrým plameňom. Zaujímavé je že tento fenomén si ľudia povšimli len nedávno, pričom modré plamene sa v kráteri objavovali už veľmi dlho. Je to spojené s tým, že bežní obyvatelia do týchto končím po zotmení nechodili. A ak sa tu zastavíte cez deň, vidíte len obyčajnú červenú „lávu“. Žiadne stopy po modrom odtieni. Ten sa ukáže až v noci.
Vtedy sa objavia žiarivé modré plamene, ktoré zásobuje unikajúca síra. Horia pri teplote približne 600 stupňov, pričom aj tie čo stvrdnú a padnú na zem ešte stále žiaria. Vyzerá to, ako keby ste sa pozerali teleskopom na vzdialené hviezdne galaxie.
Otročina na strmých svahoch krátera
S objavením majú čo—to spoločné aj robotníci, ktorí sem každý deň chodia. Ťažia tu totiž síru. Je to veľmi nebezpečná, nepríjemná a ťažká práca. Každý deň musia aj dva trikrát vyšliapať na sopku, následne zísť dolu do krátera a tu v diere ťažiť síru. Majú tu na to špeciálne keramické rúry, v ktorých sa síra pomaly chladí a z ohnivo červenej s stáva žiarivo oranžovou až žltou.
Po drine potom musia s ťažkým nákladom opäť absolvovať celú trasu. Zvyčajne ich náklad váži 75-90 kg a nesú ho do 3 km vzdialenej dediny, kde ho odvážia a predajú spoločnostiam. Za deň si takouto prácou zarobí jeden robotník približne 4 eurá.
V „lome“ pracuje približne 200 robotníkov a denne sa im podarí vyťažiť až 14 ton. No aj toto množstvo predstavuje asi len 20% síry, ktorá sa denne dostane na povrch. A preto sa zdá, že v budúcnosti sa budú mať čím živiť.
Neuveriteľné divadlo, ktoré sa odohráva každý večer:
Zdroj/autor: boston.com, volcanodiscovery.com, SiSa, drom
