Užhorod

Tentokrát sme sa rozhodli pre cestu autom. Zdalo sa to jednoduchšie ako cesta vlakom do Košíc, odtiaľ do Michaloviec a ďalej autobusom do Užhorodu.

Už počas minulej návštevy som si všimol viacero ŠPZ-tiek zo Slovenska aj Čiech, čiže vodičom by tu z bezpečnostného hľadiska nemalo nič vážne hroziť. Samozrejme, pri dodržaní všetkých bezpečnostných opatrení ako parkovať na stráženom uzavretom parkovisku atď…

Už dopredu sa ale bolo treba psychicky pripraviť na zložitý prechod hranice vo Vyšnom Nemeckom. A to na oboch stranách. Realita je väčšinou taká, že keď sa ide na Ukrajinu, naši colníci púšťajú bez problémov a “buzerujú” Ukrajinci a keď sa ide späť, Ukrajinci mávnu rukou a celú batožinu prehľadávajú Slováci.

A tak tomu aj bolo. Na našej strane sme si počkali tak tridsať minút. Boli sme prvé auto, no nikto si nás ani nevšimol. Zdá sa, že na tejto hranici nehrá čas žiadnu úlohu. Mal som veľmi zvláštny pocit. Akoby som bol niekde v Latinskej Amerike na prechode medzi Salvadorom a Hondurasom.

Nič nenasvedčovalo tomu, že sme v strednej Európe a ľudia v uniformách berú plat z daní občanov štátu. Iba jedna dôležita colníčka nás razantne okríkla, že na hranici je zakázané sa fotiť.

Pred pár mesiacmi som sa vráťil z Mozambiku. Na hranici som sa veselo fotil s tamojšími colníkmi. Ako to len povedať..., pripadali mi akoby ľudskejší. Na ukrajinskej strane nastal skutočný dril kvôli autu, dokladom a liekom. Colníci akosi nevedeli pochopiť, načo sú turistom lieky proti bolesti. Po približne hodine a pol, keď sme ich vyslovene poprosili, nech si tie lieky nechajú a podarujú svojim starým rodičom, zrejme pochopili, že žiadnych päť euro do vrecka od nás nedostanú a pustili nás ďalej.

Hneď za hranicou sme míňali obrovskú sochu vojaka a prakticky okamžite sa začínal Užhorod. Už na prvý pohľad po stovkách metrov bolo jasné, že sme v inom svete. Zmenil sa hlavne vozový park a nastúpila pre mnohých už nezrozumiteľná azbuka.

Popri autách západných značiek bolo zrazu vôkol nás množstvo starých lád a moskvičov. Vedľajšie cesty miestami nemali ani asfalt a pripomínali tak tankodrom. V tomto smere sa za posledných pár rokov vôbec nič nezmenilo. Na druhej strane ľudia chodili veľmi pekne oblečení, ženy na prvý pohľad pútali svojou krásou a upravenosťou.

Hneď na okraji mesta sme zastavili pri supermarkete vymeniť Euro za ukrajinskú menu – hrivny. Už na hranici nám to poradil jeden Slovák, ktorý sem podľa vlastných slov chodieva veľmi často.

Supermarket bol plný kvalitného tovaru, nebolo vidno žiaden rozdiel medzi sortimentom u nás. Len tu bolo všetko lacnejšie. Samozrejme, je tu aj množstvo malých obchodíkov, ktoré pripomínajú tie u nás spred dvadsať rokov. Ulice sú ešte stále akoby posypané šedým prachom, budovy ošarpanejšie, cesty rozbitejšie. Počas našej niekoľkodňovej návštevy sme sa prešli aj pomedzi sídliská a tu cesty neboli skoro vôbec, iba hlinené jamy.

Zato staré centrum mesta, sústredené okolo rieky Uh, po ukrajinsky Už je veľmi pekné. Zachované historické budovy sú pomerne slušne zrekonštruované, mesto pretína rušná pešia zóna s množstvom reštaurácii a terasovými posedeniami. Všade čapujú aj kvalitné české pivo, na úroveň stravovania v reštauráciach sa nemožno sťažovať (...)

Pokračovanie a ďalšie fotky vo fotogalérii Dobrodruh.sk.

Zdroj/autor: Jozef Terem, drom

Foto: Jozef Terem