Volary – alpská romantika na český spôsob

 

Keď prichádzate do Volar od Prachatíc, otvorí sa pred vami široké údolie s takmer plochým dnom. V diaľke za ním sa týči šumavský pohraničný hrebeň so známymi vrcholmi ako Plechý alebo Třístoličník. Samotné Volary tvorí hlavne povojnová, prednovembrová a súčasná architektúra. Po meste ale nájdete roztrúsené unikátne domy.

Vďaka týmto starým zrubovým stavbám bývali Volary svojho času označované ako alpské mestečko alebo najväčšie drevené mesto strednej Európy. Viac než 300 rokov toto mesto, ležiace na stredovekej obchodnej ceste zvanej „Zlatá stezka“, tvorili najmä zrubové domy, ktoré sa inak stavali hlavne v Alpách. Odborná literatúra ich označuje ako volarské zrubové domy.

V 16. storočí prišla do Volar komunita poľnohospodárov a chovateľov dobytka z Tyrolska. Priniesli si so sebou tradičný spôsob života vrátane stavieb, v ktorých boli zvyknutí žiť. Svojou podobou domy, ktoré začali vo Volaroch stavať, patria do Štajerska, Tyrolska a niekoľkých švajčiarskych kantónov.

Pre volarské zrubové domy bola charakteristická predovšetkým nízka sedlová strecha, ktorú pokrývali šindle zaťažené kameňmi a tiež rozľahlosť jednotlivých stavieb. Z dnešného pohľadu by sa na ich plochu vošlo aj niekoľko malých rodinných domov – zastavaná plocha presahujúca 200 metrov štvorcových nie je neobvyklá.

Žili v nich totiž rodiny živiace sa poľnohospodárstvom a tie vzhľadom k tunajším horským podmienkam sústreďovali celé hospodárstvo pod jednu strechu – jednoducho preto, aby sa v zime nemuseli brodiť hlbokým snehom z chalupy do stodoly alebo do chlieva či kôlne. Najvýraznejším prvkom domov je pavlač v štíte. Často sa tiahne cez celú šírku domu a majitelia ju obvykle zdobili drevorezbami v zábradlí.

Ešte na počiatku druhej polovice 19. storočia tvorili zrubové domy vo Volaroch prevažnú väčšinu mestskej zástavby. Potom sa začal ich počet znižovať, ale svoj charakter si mesto zachovávalo až do druhej svetovej vojny. Do súčasnosti sa ich veľa nedochovalo. Údaje o ich počte sa v odbornej literatúre líšia, ale mesto ich eviduje štrnásť – väčšinu nájdete v takzvanom starom volarskom meste.

Podobné domy alpského typu inde v Čechách neobjavíte – Volary sú najsevernejšie položeným mestom, kde sa stavali. Čo ich odlišuje od šumavskej zástavby, je predovšetkým ich strecha. Tento typ nízkej sedlovej strechy sa na Šumave nepoužíval. Vlastne zmenšuje obytný priestor a zvyšuje nároky na zaťaženie celej stavby.

Aby domy vydržali voľakedajšie šumavské zimy bohaté na sneh, stavali sa z pohľadu dnešných znalostí o statike zo zbytočne hrubých kmeňov. Trámy v stenách sa potom natierali volskou krvou. To zvyšovalo odolnosť proti krutým poveternostným podmienkam, pretože volská krv obsahuje kazeín a ten má konzervačné účinky. Vďaka tomu mohla drevostavba vydržať desaťročia i storočia.

Najviac údajov o volarských zrubových domoch z ich histórie sa týka požiarov. Tie pre ne mali často zničujúci charakter a podpísali sa na tom, že začali z mesta miznúť. Najväčšia séria požiarov zasiahla Volary v rokoch 1856 až 1882. V tomto období ich tu bolo hneď osem a najrozsiahlejší z nich zničil vyše 60 domov. Podľa dochovaných správ stála na jeho počiatku neopatrnosť slúžky v jednom z domov. Väčšina domov, ktoré tento požiar prežili, sa dochovala do súčasnosti a pochádza z 18. storočia. Domy majú teda vyše 200 rokov.

V súvislosti s požiarmi stojí za zmienku jedna zaujímavosť. Hoci prakticky celé Volary tvorili zrubové domy, na bezpečnosť sa príliš nedbalo. Pri domoch stávalo len vedro s vodou pripravenou na hasenie a ešte v roku 1863 nebol v meste požiarny zbor.

Dnes sa vo volarských zrubových domoch býva, podniká i vystavuje. V jedom z nich je miestne múzeum – ten patrí mestu, ostatné sú však v súkromnom vlastníctve. V múzeu nájdete i stálu expozíciu venovanú práve volarským zrubovým domom.

Vonkajšia podoba zostáva, ale vnútorná sa dosť zmenila. Majitelia ju prispôsobili súčasným nárokom na bývanie a už v nich tiež nenájdete chlievy a senníky. Domy sú však kultúrnou pamiatkou a tak na ich úpravy dohliadajú pamiatkari. V niektorých ešte majitelia napríklad udržujú starú studničku, ktorá je dokladom toho, že stavba bola úplne sebestačná – vlastný zdroj pitnej vody bol potrebný najmä v zime.

Odborná literatúra niekedy označuje volarské zrubové domy za miznúci doklad svojráznej enklávy ľudového staviteľstva na Šumave. To, že v nich stále žijú ľudia, ale znamená, že len tak nezmizne. Navyše tu vznikajú nové domy, ktoré sa rozľahlým zrubovým stavbám s nízkou strechou viac než nápadne podobajú a novodobí stavitelia tu tak nadväzujú na starú tradíciu. Drevenice sa z Volar jednoducho len tak nevytratia...

 

 

Zdieľať článok na Facebooku