ANGLICKO - Už v polovici 19. storočia sa londýnski intelektuáli zhodnú, že existujúce anglické slovníky sú úplne nedostatočné. Rozhodnú sa preto vytvoriť nový, oveľa rozsiahlejší.
„Je potrebné zaznamenať životopis každého slova, zistiť, kedy sa narodilo, a vystaviť mu rodný list,“ necháva sa v roku 1857 počuť teológ Richard Chenevix Trench (1807–1886) na jednej zo svojich prednášok v Londýnskej knižnici. Páni vo frakoch len svorne prikyvujú.
Až po 22 rokoch však ich plán nadobudne konkrétnejšie kontúry – v roku 1879 sa Filologická spoločnosť konečne dohodne s Oxfordským vydavateľstvom na spolupráci. Pripravovaný slovník má mať celkovo štyri zväzky o 6400 stranách. Hotový má byť podľa predpokladu do desiatich rokov, lenže uplynie šesť rokov a horliví redaktori sa dostanú len k heslu „ant“, teda „mravec“…
100 000 lístkov
Niet divu, práca je to skutočne „mravenčia“. Ešte predtým, ako vôbec mohli začať, museli dať dohromady dostatok materiálu – záznamy o rôznych kontextoch, v ktorých sa konkrétne slová kedy objavili. Je jasné, že lístkov s poznámkami bude obrovské množstvo. „Herbert Coleridge, prvý šéfredaktor, preto navrhol primerane veľkú skriňu s deviatimi priehradkami na šírku a šiestimi na výšku, kam chcel všetky poznámky ukladať,“ spomína súčasný britský spisovateľ Simon Winchester.
Za necelý rok ich nasťahujú 100 000. Jeho optimistický odhad, že prvá časť slovníka bude hotová o rok, sa ukáže ako úplne nesprávny. Navyše predčasne umiera, čo postup prác ešte spomalí. Jeho kolega Frederick Furnivall (1825–1910) preto najme dobrovoľníkov, aby s prípravou slovníka pomáhali.
Inzerát na slová
Furnivall sa sám do písania príliš nepúšťa. Napokon, ťahá mu na 55 rokov a monotónna, systematická práca mu veľmi nevyhovuje. Po pár rokoch teda projekt zverí do rúk kvalifikovanejšiemu, a predovšetkým mladšiemu filológovi Jamesovi Murrayovi (1837–1915). Ten sa pustí do práce s obrovskou vervou.
Opustí doterajšie zamestnanie, aby ho od písania nič nerušilo a vo svojom dome v Oxforde zriadi špeciálnu pracovňu nazývanú Scriptorium, kde so svojím tímom triedi všetky poznámky od dobrovoľníkov. Chodia im ich stovky denne, keďže inzerát nechal uverejniť aj v novinách. Medzi lístkami je množstvo odkazov podpísaných menom William Chester Minor (1834–1920).
Smutná terapia
Neznámy pisateľ sa čoskoro stane vôbec najaktívnejším prispievateľom. Niekedy zasiela aj viac ako 100 citácií týždenne, podľa Murraya navyše dokonale systematicky usporiadané. Pochopiteľne ho teda zaujíma, kto to vlastne je. „Liečebňa Broadmoor,“ prezerá si list so záujmom, „zrejme nejaký lekár.“
Ani v sne by mu nenapadlo, že mu píše psychiatrický pacient – bývalý americký chirurg, ktorý sa z preťaženia v poľnej nemocnici zrútil a neskôr v pomätení zmyslov zabil nevinného človeka. Súd k nemu bol zhovievavý a poslal ho do liečebne. Tam leží dňom i nocou v knihách, čo zrejme považuje za terapiu, a pravidelne každý týždeň posiela svoje poznámky Murrayovi. Ten aj s Minorovou pomocou nakoniec zmapuje zhruba štyri storočia vývoja angličtiny. Obaja muži sa veľmi zblížia a až do konca života zostanú priateľmi.
