NA CESTÁCH Mesto, ktoré krásne vonia

Potrpíte si na kvalitnú kávu? Zbožňujete čerstvé ryby a letné horúčavy?

Dali by ste si cez obednú prestávku v práci pol litra červeného, ale bojíte sa, že by sa na vás kolegovia škaredo zazerali? Dali by ste si cez obednú prestávku v práci pol litra červeného, ale bojíte sa, že by sa na vás kolegovia škaredo zazerali? Bolo od detstva vašim snom dostať blchy? Chcete sa denne pozerať z okna a myslieť si, že svet je krásny?

Ak vaše odpovede zneli kladne, je pre vás Lisabon, tou pravou metropolou, pre radosť, návštevu alebo aj celý život.

Lisabon posledných pár rokov prežíva doslova turistický boom. Mesto, najmä jeho centrum, sa stále mení. Pribúdajú  obchody so suvenírmi a služby špecifické pre turizmus. Španielčinu, angličtinu, francúzštinu a nemčinu už nepočuť len cez sviatky, ale po celý rok a turisti už nesmerujú len na pláže na pobreží, ale aj do hlavného mesta. Investuje sa do rekonštrukcie centra, rozširuje sa metro a zvažujú sa plány na výstavbu nového letiska. Jednoducho, Lisabon rapídne mení svoju tvár.

Toto mesto je zmesou čohosi, čo nemá žiadna iná európska metropola. Je to nostalgia, ktorou je mesto zahalené, jeho slávna história objaviteľských plavieb, úpadku a diktatúry,  prítomná na každom kroku, premiešaná s moderným životným štýlom a výdobytkami globalizácie.

Alfama

Stelesnením všetkých rozporov Lisabonu je Alfama, stará  štvrť, ktorá ako jedna z mála prežila aj ničivé zemetrasenie v 18. storočí. Alfama je srdcom Lisabonu a zároveň najvyhľadávanejším turistickým miestom. Obyvateľmi tejto štvrte sú väčšinou jednoduchí ľudia, ktorí prišli do Lisabonu za prácou z vidieka, ale priťahuje aj mladých ľudí a zahraničných študentov a postupne aj veľkých investorov, ktorí nakupujú nehnuteľnosti. V jej uliciach si uvedomíte, že napriek životu v pomerne skromných materiálnych podmienkach, si miestni vedia skutočne užiť aj bežný deň a ich optimistický prístup ku všetkému je pre bežného, zväčša zamračeného Stredoeurópana až neuveriteľný.

V starých štvrtiach sa ten ozajstný život žije hlavne na ulici, Alfama nie je výnimkou. V strmých úzkych uličkách sa medzi psími výkalmi decká hrajú futbal, rodičia na svojpomocne vyrobených griloch opekajú ryby a mäso a babky klebetia a nadávajú na ceny v obchodoch, dôchodky a dnešnú mládež. Keď je v televízii futbal, nie je na ulici ani nohy. Len z kaviarní, ktoré mimochodom takmer všetky majú televízny prijímač,  sa ozývajú výkriky sprevádzajúce napäté situácie počas zápasu. Ak by vás v takom momente napadlo vojsť do kaviarne, máte to márne, každý už má svoje pivo a nikto vás neobslúži.
Cheira bem Lisboa...

Lisabon je aj mestom výrazných čuchových vnemov. Dokonca aj jedna z najznámejších piesní štýlu Fado tvrdí, že Lisabon vonia krásne. V podstate je to pravda, najmä ak sa vám zdá krásna kombinácia vôní rieky, borovíc, psích výkalov a spáleného benzínu. Od marca do októbra je celé mesto (okrem uvedených vôní) cítiť najmä pečenými sardinkami, a od októbra do marca pečenými gaštanmi.

Jedným z najzaujímavejších zážitkov v Lisabone sú sviatky svätých patrónov mesta „Os Santos“. Patrónom mesta je Santo António a oslavy na jeho počesť trvajú celý mesiac jún. Vrcholom osláv je noc z 12. na 13. júna, keď v meste hoduje a zabáva sa do rána toľko ľudí, že sa doslova nemáte kam pohnúť. Máloktorí z oslavujúcich v uliciach si ešte spomínajú, že tradícia osláv v takej forme, ako ju poznáme dnes bola zavedená za tzv. nového štátu, teda Salazarovej diktatúry, ktorý sa podľa hesla „chlieb a hry“ snažil upevniť väzby medzi ľudom, katolíckou cirkvou a štátom aj formou popularizácie svätých patrónov.

V túto noc zaprie svojho podnikavého ducha málokto. Niektorí vynesú na ulicu gril a pár plastových stolov a ponúkajú rôzne pochúťky, iní bývajúci na prízemí jednoducho otvoria svoje okná a predávajú z domu sangriu a caipirinhu.

Turisti - neturisti

Jeden z typických dojmov turistov, ktorí prichádzajú po prvý krát do Lisabonu, je jeho kozmopolitná atmosféra. Množstvo ľudí rôznych národností neodmysliteľne dotvára obraz moderného Lisabonu a spôsob ich spolužitia s miestnymi, v kombinácii s históriou mesta, dodáva mestu veľmi špecifickú atmosféru.

V centre mesta, pri námestí Rossio, sa po práci stretávajú veľké skupiny ľudí zo západnej Afriky, najmä však z Guiney Bissau a Senegalu. Štíhli muži, väčšinou moslimského vierovyznania v tradičných dlhých habitoch a korpulentné ženičky v pestrofarebných šatách komplikovaných strihov postávajú pod olivovníkmi. Zopár žien predáva sušený ibištek, palmový olej, ryžu, alebo sušené ryby. Počuť tu najmä Kreolčinu a jazyky Fula a Wolof. Vyžaruje z nich, pre nás uponáhľaných Európanov nezvyčajná pohoda  a preto si iba ťažko predstavíme, že väčšina z týchto žien  a mužov pracuje dlhé hodiny v nekvalifikovaných povolaniach, za minimálnu mzdu. (Tí ktorí nemajú víza, alebo sú zamestnaní „na čierno“ robia aj 14  hodín denne, nemajú sociálne ani zdravotné poistenie a neraz sa im stane, že im zamestnávateľ za odvedenú prácu ani nezaplatí.)

O pár stoviek metrov ďalej, ale tiež v úplnom centre Lisabonu, sa nachádza štvrť Martim Moniz. Toto meno sa za dlhé roky stalo stelesnením a akýmsi stereotypom toho, čo pre „miestnych“ predstavuje imigrácia. Na námestí Martim Moniz a v priľahlých uličkách nájdete množstvo malých, najmä čínskych a pakistanských obchodov, reštaurácií, a kaviarní. Priamo tu, v historickej časti mesta sú v ošarpaných domoch, z ktorých väčšia časť súrne potrebuje rekonštrukciu, prenájmy relatívne lacné a preto sa tu koncentruje populácia z bývalých afrických kolónií, ale aj už spomínaní prisťahovalci z Ázie. Nažívajú si tu bok po boku s pôvodnými obyvateľmi tejto starobylej štvrte, ktorá bola dejiskom dobývania Lisabonu z pod maurskej nadvlády, či rodiskom hudobného štýlu Fado.

Nájdete tu aj obrovské nákupné centrum pozostávajúce prevažne z čínskych, indických, pakistanských a afrických obchodov a služieb. Je to konzumný raj nízkeho štandardu, ktorý síce nemá taký glamour ako novodobé nákupné centrá, ale všadeprítomná multi-kulti atmosféra to dokonale vyvažuje. Po točitých schodoch centra sa hore-dole premávajú staršie miestne rómky, ktoré vo veľkých čiernych vreciach prenášajú svoj tovar a snažia sa ho predať alebo nakúpiť u veľkoobchodníkov.

Jednoducho, vo vzduchu cítiť biznis. Biznis cítiť aj pred centrom, kde postávajú mladučké prostitútky, väčšina z nich sú rómky rumunského pôvodu, ale aj miestne dievčatá a staršie ženy. Podľa miestnej mimovládnej organizácie, ktorá poskytuje psychologické a zdravotnícke poradenstvo týmto ženám, vykonáva väčšia časť dievčat túto prácu dobrovoľne (resp. je to ich východisko z ťaživej sociálnej situácie alebo takýmto spôsobom financujú svoju závislosť od drog.) To sa už ale nedá povedať o dievčatách z Nigérie, ktoré postávajú obďaleč, asi pol kilometra od Martim Moniz, smerom von z mesta. Tie sú väčšinou obeťami obchodu s ľuďmi, jedny z mnohých, ktoré podvodným alebo násilným spôsobom skončia v niektorej z Európskych krajín a pod neustálou hrozbou násilia vykonávajú najstaršie povolanie.

V okrajových častiach Lisabonu sa nachádza aj niekoľko desiatok tzv. bairros de lata - štvrtí z plechu. Drvivá väčšina návštevníkov Lisabonu o ich existencii netuší a domáci sa nimi nechvália. Väčšina z nich sú pôvodné staré štvrte tzv. navrátilcov „retornados“, čiže Portugalcov žijúcich na  kolonizovaných územiach, ktorých nestabilná situácia po vzniku samostatných štátov, najmä v Afrike, prinútila vrátiť sa späť do Portugalska, mnohokrát bez akýchkoľvek prostriedkov. Neskôr sa štvrte začali rozširovať, najmä z príchodom ľudí z vidieka hľadajúcich prácu v hlavnom meste a imigrantov z Afriky. Posledné roky tu pribudli aj obyvatelia z východnej Európy, Ázie a Brazílie, pre ktorých sú nízke náklady na život v týchto štvrtiach východiskom a prechodným riešením pri príchode do cudzej krajiny. Domy v týchto štvrtiach sú často provizórne, nemajú základné sociálne vybavenie a chýbajú aj základné služby. Na ľudí, ktorí v týchto miestach žijú sa mnohí často a bezdôvodne pozerajú s dešpektom.

Spolunažívanie domácich a prisťahovalcov sa na prvý pohľad zdá celkom harmonické. Málo kto z domácich by sám seba charakterizoval ako netolerantného a slovo rasizmus je takmer tabu. Zvlášť mladá generácia, ktorá sa narodila do tohto mnohonárodného prostredia je už úplne otvorená spolužitiu, kde sa jednotlivé komunity prelínajú a rešpektujú. Horšie je to u najstaršej generácie, ktorá sa stále nedokázala zmieriť s mnohými javmi, ktoré so sebou prináša demokracia, či globalizácia a stále spomínajú na „zlaté časy diktatúry“ keď bolo všetko jasné, a zo skupín prisťahovalcov im najviac vyhovujú Ukrajinci, lebo sú vraj pracovití, decentní a vzdelaní. Veď ako hovorievala naša susedka dona Rosa: „najlepšie predsa je, ak vám doma upratuje vysokoškolská učiteľka, to sa potom aspoň môžete na úrovni porozprávať“.

Daily bussiness

V Lisabone nájdete neuveriteľné množstvo kaviarní a malých obchodov. Kaviareň/snack bar alebo Pastelaria je vôbec najdôležitejším prvkom bežného dňa Lisabončanov. Celý deň sa vlastne točí okolo silnej a naozaj výbornej kávy, vaječných zákuskov a iných pochúťok. Na prvý pohľad sa zdá, že na každého obyvateľa Lisabonu pripadá aspoň jedna pastelaria alebo malý obchodík so zmiešaným tovarom. V prípade niektorých ponúkajúcich skromný sortiment a väčšinu dňa zívajúcich prázdnotou vám nejde do hlavy, ako je možné, že v konkurencii supermarketov vôbec prežijú.

Čo ešte potrebujete vedieť

Portugalci celkovo a Lisabončania zvlášť nechodia nikam pešo. Mestská doprava funguje pomerne dobre, aj keď presné poriadky by ste hľadali márne. Väčšina ľudí sa však presúva autami, čím spôsobujú totálny kolaps dopravy v meste. Na moje prekvapenie, keď Lisabončania čakajú na autobus, stoja v rade a ten môže byť dlhý aj niekoľko desiatok metrov. Najskôr sa mi zdalo, že to asi bude prejav kultivovanosti a tiež toho britského vplyvu, ktorým sa Portugalci tak radi hrdia. Po niekoľkých dňoch cestovania v MHD som si uvedomila, že to bude asi len preto aby sa ľudia vzájomne nepozabíjali. V MHD sa vám v Lisabone môže pritrafiť aj iná vec. Ja som si raz z električky číslo 15 priniesla blchu. Odporúčam!!

Noc

Jednou z najdôležitejších častí spoločenských aktivít je nočný život a to hlavne koncom týždňa. Na pohárik sa chodí v masách a nočné mesto je rozmanité aj čo sa týka vekového zloženia. Najpopulárnejšou štvrťou je Bairro Alto, v ktorej nájdete stovky barov reštaurácií a kaviarní, menších či väčších, drahých aj lacných. Pre hudobných fajnšmekrov odporúčam návštevu multifunkčného priestoru Galeria Ze dos Bois alebo ZDB, ktoré pravidelne uvádza koncerty rôznych hudobných žánrov, a predstavenia experimentálnej hudby, divadla a performance. Bairro sa začne zapĺňať po jedenástej večer a po štvrtej ráno sa všetci presúvajú na vzdialenejšie diskotéky. Tam zábava pokračuje až do rána. Dva roky som bývala oproti jednej z najznámejších a najpopulárnejších diskoték a vždy keď som ráno odchádzala do práce smutne som pozerala na všetkých ostatných, ktorým práve končil stredajší večer s priateľmi. Nuž, je to podložené aj štatisticky: Portugalci každodenne líhajú do postele, zo všetkých európskych národov, najneskôr.

Na druhej strane

Všetkým, ktorí by chceli v Portugalsku vidieť aj niečo iné ako Lisabon, ale nechce sa im nikam cestovať odporúčam výlet kompou na druhú stranu rieky Tejo, do Almady. Cesta kompou trvá 15 minút a pre mnohých je to bežná trasa na ceste do práce. V centre Almady zažijete pravú atmosféru malého mesta s jeho spoločenským životom a výborným jedlom z morských príšeriek. Zaujímavým zážitkom je návšteva Neuveriteľného klubu (Incrível Club), najmä ak sa tam náhodou odohráva nejaké divadelné predstavenie alebo koncert. Najkrajší výhľad na Lisabon je  zo sochy Ježiša Krista pri Almade. Musím sa priznať, že hneď ako sa mi po prvý krát naskytol tento pohľad, bolo mi jasné že z Lisabonu sa mi bude odchádzať ťažko.

Rozhodne je to jedno z miest, kam sa budem vždy rada a s nadšením vracať. Možno sa potom stretneme v mojej obľúbenej kaviarni na Largo do Carmo. Teším sa!

Zdroj/autor: T.Žilková, OZ Človek v ohrození, drom

• Prečítajte si tiež: Zopár dôvodov prečo letieť do Lisabonu

VIDEO 10 vecí, ktoré by ste mali spraviť v Lisabone