TURECKO - Vďaka výhre v jednom rádiu balila naša rodina začiatkom júla kufre. Cieľovou destináciou bolo Turecko.
Priznám sa, že som mala aj trochu obavy, mala som skreslené predstavy o tejto krajine. Na mieste som sa presvedčila, že je veľký rozdiel medzi tureckými chatrčami a turistickými centrami.
Okolie hotela bolo krásne upravené, čisté, izba taktiež. Moje prvotné obavy sa rozpustili ako cukor v horúcom čaji. Už prvým ranným pohľadom z balkóna hotelu si nás Turecko získalo a oči sa nenásytne kĺzali po sčerenej hladine Stredozemného mora s lenivo sa hojdajúcou loďkou, ktorá túto scenériu robila ešte romantickejšou.
Prvé dni sme trávili zväčša na pláži, ležiaci „hore zipsom“ pod plážovými dáždnikmi, využívajúci osviežujúce účinky plávania, prípadne prechádzajúci sa po úžasných kamienkoch, ktoré lemovali pláž. Brušká sme si rozmaznávali fantastickými jedlami, ktorých ohromný výber a nádherné servírovanie nás často zlákalo nabrať si viac ako sme dokázali zjesť.
Na tretí deň pobytu sme si zakúpili celodenný výlet na lodi „Kral“. Plavba smerovala do mesta Alanya. Na loďke sa hneď vytvorila príjemná rodinná atmosféra, nielen s účastníkmi, ale aj s posádkou, ktorú tvorila šestica mladých mužov. Loďkou zneli typické turecké melódie, ktoré mnohých vyprovokovali aj ku tanečným kreáciám. Dcéra si vyskúšala aj kormidlo. Cestou do cieľovej stanice sme mali niekoľko zastávok, kedy loďka buď zaparkovala na šírom mori, aby sme si mohli osviežiť rozhorúčené telá, alebo sme zastavovali pri rôznych zaujímavých miestach.
Jedným z nich bola Kleopatrina pláž alebo jaskyňa s povestným červeným blatom, o ktorom nám sprievodca tvrdil, že je liečivé a tým dosiahol, že sme sa všetci ním statočne ponatierali. Vyzerali sme úžasne! Horšie bolo, keď sme sa chceli vrátiť na loď v pôvodnom stave a nie ako indiáni z kmeňa Uta-uta.
Náš sprievodca nakoniec priznal, že liečivé nie je a ohromne sa bavil na našich pokusoch zbaviť sa ho. V cieli nášho výletu sme privoňali typickému tureckému trhu, obdivovali sme pestrosť jeho ponuky, neúspešne sme odolávali pozvaniam trhovníkov do ich predajných stánkov.
Cestou nazad poniektorí odvážlivci podnikli horolezecký výstup na kamennú stenu, v ktorej sa ukrývala „jaskyňa milencov“. Zlatým klincom programu bol zoskok z 25 m výšky do mora. Pri pohľade na skákajúcu dcéru mi tuhla krv v žilách. Allanya nás očarila a tak sme sa rozhodli, že ju navštívime ešte raz.
Tentokrát sme sa vybrali dolmušou. Silným magnetom bola pre nás plánovaná návšteva mešity. Bosky sme si teda jednu poobzerali, manžel s dcérou absolvovali aj strmý výstup do jej výhliadkovej vežičky, vypočuli sme si výklad správcu a nadýchaný tou správnou moslimskou atmosférou sme sa vydali do ulíc Alanye. Slniečko neúprosne pálilo, a tak sa nám zažiadalo morského osvieženia. Vydali sme sa teda na pláž.
Manžel sa začal vyzliekať do plaviek, keď tu z ničoho nič hodil na mňa skúmavý pohľad a z úst vypustil onú osudnú otázku... kde mám ľadvinku? Nie, nemal na mysli vlastnú obličku, išlo o koženú taštičku, ktorú mal mať „pôvodne“ pripnutú na svojom páse. Podotýkam, že v onej ľadvinke boli naše pasy a celé naše vreckové (všetko sme mali so sebou kvôli odporúčaniu vedenia hotela, vraj....aby náhodou nedostali nohy....).
Mne sa ako hororový film pred očami premietla vízia - traja ľudia bez financií, bez dokladov v cudzom svete. Cítila som, že hladina mora sa dvíha do akejsi pomyslenej steny a slnko zapadá....takmer som zamdlela. Manžel začal duchaprítomne pátrať v pamäti, kde všade sme boli. Naraz mu v tmavých mozgových chodbách zasvietilo svetielko a spomenul si, že v mešite kvôli foteniu ľadvinku zložil.
Môžem Vám s istotou povedať, že ešte žiaden Turek nebežal tak do mešity ako vtedy môj manžel. Nemodlím sa často, ale vtedy som sa pristihla, že sa dôverne prihováram ku všetkým svätým. Boli to mučivé minúty, ktoré sa vliekli neskutočne pomaly. Keď sa zjavil v našom zornom poli manžel s uvoľneným úsmevom na perách, tušili sme, že sme zachránení. Správca mešity ľadvinku našiel a vystrašenému manželovi ju s úsmevom odovzdal.
Medzitým pri móle zakotvili naši známi s „Kralom“. Ako bolestné nás pozvali na loď a ponúkli obedom. Spolu s nimi sme sa vrátili do nášho miesta pobytu. Návštevu Turecka svojim známym vrele odporúčam s priateľským varovaním – pozor na čarovnú moc mešít!
Prežili ste aj vy niečo podobné? Napíšte nám... Radi zverejníme vaše zážitky, pocity, postrehy, rady či sťažnosti aj s fotografiami z vašich ciest po svete.
Zdroj/autor: Jana D.,drom
