Flores - indonézsky ostrov s obrovským srdcom (FOTOREPORTÁŽ)

03.01.2019 |   |    | 

Ostrov Flores je vulkanického pôvodu, z čoho vyplýva jeho hornatá topografia. Ostré hrebene pohorí a hlboké údolia spolu vytvárajú dramatickú scenériu. Život na Flores sa točí v okolí cesty. Od kúpania, prania cez predaj čerstvého ovocia a zeleniny až po chov domáceho dobytka. Autostráda prechádza okolo sopečných pohorí, zelených ryžových polí i cez dedinky v údoliach. My by sme polovicu z jej 700 kilometrov chceli prejsť.



 

Si OK?,“ bolo prvé, čo zo mňa vyšlo po páde. Ležím na mokrej zemi a pred sebou mám Vladkovu prilbu. Neodpovedá. Buchnem do neho rukou a vtom si uvedomím, že moja dlaň je krvavá. Po pár sekundovej pauze, ktorá pre mňa trvala večne, mi odpovedá „Som OK, a ty?“ To mi odľahlo. Až potom prišla bolesť. Chcem sa postaviť, ale ukrutne ma bolí koleno. Nechce sa mi to veriť, mali sme nehodu.

Je to náš prvý deň na plánovanom desaťdňovom výlete po ostrove Flores na motorke, a my po úvodnej pohodovej trojhodinovej jazde chytíme šmyk a ocitáme sa rozpleštení na ceste. Hneď nás obkolesil miestny ľud, ktorý nám pomáha vstať. Keď sa trošku začnem spamätávať, vidím, že okolo nás sú desiatky ľudí.

Našťastie sa nám to stalo pred domom dobrých ľudí, ktorí nás hneď zaviedli do ich príbytku. Vysúkavam si roztrhanú nohavicu, aby som si mohla očistiť krvavé koleno. Medzitým sa zbehli dobrosrdeční ľudia z okolitých domov a doniesli dezinfekčné prípravky a náplasti. To však nevedeli, že máme so sebou v prvej pomoci propolis od včiel môjho otca.

Pani domu Adela ma hladká po lýtku i po vlasoch a jej pohľad hovorí, že všetko bude v poriadku a že sa nemám báť. Jej materinský cit v očiach ma, priznám sa, dosť rozľútostil. Sú to úplne cudzí ľudia, nevieme sa dohovoriť a predsa im tak záleží na tom, aby nám pomohli. Keďže do miesta, kam sme pôvodne plánovali doraziť, je to ešte hodinku cesty a nám sa v žiadnom prípade na tú motorku sadať nechce, prijímame ponuku na nocľah u našich veľkorysých záchranárov.

Plán našej cesty je prejsť 450 kilometrov z Labuan Baja do dediny Moni a späť za desať dní. Momentálne možnosť pokračovať v pôvodnom pláne úplne vylučujeme. Neviem, ako to všetko dopadne a či vôbec ráno budeme môcť normálne chodiť.

Ostrov Flores je vulkanického pôvodu, z čoho vyplýva jeho hornatá topografia. Ostré hrebene pohorí a hlboké údolia spolu vytvárajú dramatickú scenériu. Transfloréska diaľnica, ktorú by sme chceli do polovice prejsť, je 700 kilometrov dlhá serpentínová cesta naprieč celým ostrovom.

Ich dom je veľmi jednoduchý. Veľká hlavná miestnosť má betónovú podlahu, na ktorej sú bambusové podložky, kde sedíme. Tenkou preglejkou je od tejto izby oddelená spálňa domácich. Ďalšia preglejková stena v zadnej časti izby oddeľuje zadymenú kuchyňu, kde je ohnisko, množstvo dreva a zopár ohorených hrncov. Vedľa hrncov sedia tri sliepky a mravčia tu dve mačence. Po bambusovej podlahe sa prechádza pavúk veľkosti mojej dlane, ktorého všetci okrem mňa úplne ignorujú.

Potom ako sa obyvateľstvo dediny, ktoré sa prišlo na nás pozrieť, rozišlo, podáva sa večera. Ryža, pražené rezance a volské oko. Vôbec nie som hladná, ale v žiadnom prípade nechcem uraziť a skromne si nakladám. Snažíme sa komunikovať, ale ide nám to dosť biedne. Postlané máme na bambusovej podložke a dostávame aj deku s vankúšom. V izbe okrem nás spí ešte ďalších šesť ľudí. Našťastie nikto z nich nechrápe a tak sa v tichosti snažím ponoriť do ríše snov a aspoň chvíľu zabudnúť na nehodu.

Po prebdenej noci nás s prvými lúčmi slnka zobúdza aj vôňa varenej ryže. Áno, na raňajky bude zase ryža. Dcéra ešte zbehla k susedom kúpiť vajíčka, aby nám tú ryžu trochu vylepšila. Po nepríjemnom zážitku z nehody sme ale stretli úžasných ľudí. Predsa len sa vydávame na cestu ďalej. Smerujeme do Rutengu, ktorý je vzdialený len 40 kilometrov.

Život na ostrove Flores sa točí v okolí cesty. Od kúpania, prania cez predaj čerstvého ovocia a zeleniny až po chov domáceho dobytka.  Autostráda prechádza okolo sopečných pohorí, zelených ryžových polí i cez dedinky v údoliach. Všade nás sprevádzajú výkriky okoloidúcich detí. „Hello mister, hello miss, how are you?. Where are you going?

Prechádzame hornatým územím, kde je cesta kľukatá a strmá. Napäto sledujem každú zákrutu, dúfajúc, že sa z nej nevyrúti jeden z obrovských náklaďákov, ktoré na tejto ceste pravidelne stretávame. Na úzkej vozovke je to na tesno obchádzať sa i s protiidúcou motorkou, stretnutie s nákladným autom ma preto desí.

Našťastie Vladko je opatrný šofér a od rána jazdí bezpečne. No až na miesto, kde cesta začala naraz prudko stúpať. Pri podradení a pridaní plynu sme na zadnom a s výskotom zoskakujem z motorky. Tá sa nekontrolovane posúva ďalej po ceste a za ňou uteká vystrašený Vladko. V skrytej kamere by sme možno vyhrali aj nejakú cenu. Našťastie sa nič nestalo a ja si pre istotu ten kopček vyšliapem peši. S kľukatou cestou súvisí aj nespočetné množstvo igelitových vrecúšok pohodených po ceste. Ich obsahom je predtrávená ryža, ktorú mal ten-ktorý nešťastník na raňajky.

Pred príchodom prvých Európanov v 16. storočí ostrov osídľovali prisťahovalci z ostrova Sulawesi. V roku 1512 boli Portugalci prvými západniarmi a na ostrov priviezli kresťanstvo. Dnes je kostol centrom každej osadlosti. 85 percent obyvateľstva sú katolíci, avšak aj animistické rituály sa naďalej praktizujú pri príležitosti narodenia, svadby či úmrtia. V 17. storočí Holanďania vyhostili Portugalcov a až do začiatku 20. storočia ich prítomnosť mala za následok vojny s miestnymi kmeňmi. Dnes je Flores jedným z tisícok ostrovov patriacich pod Indonézsky štát.

Zložitý terén Flores mal za následok obmedzenú migráciu, kvôli čomu sa vytvorili viaceré etnické komunity. V okolí Rutengu, kam sme dnes došli, žije etnická skupina Manggarei. Veľmi ma mrzí, že neviem po indonézsky. Pri pohľade na tváre miestnych ľudí mám pocit, že majú veľa príbehov, ktoré by som chcela spoznať. Stále mi vŕta hlavou, či sa títo ľudia majú dobre, alebo nie. Na jednej strane ich úsmevy sú tak úprimné a spokojné a na druhej strane keď vidím, v akej skromnosti žijú, nechce sa mi to veriť.

Špina a zaschnuté soplíky zdobia tvár každého dieťaťa. Nikdy nepoznali nič iné, takže im asi stačí to málo, čo majú. Naše bledé tváre s úzkymi nosmi sú pre nich pekným pobavením. Starenka so smiechom ukazuje na môj nos a následne na nos jej vnúčika, ktorý ho má nízky a dosť rozčapený. Ženy tkajú na krosnách na gangoch ich príbytkov prestierania s tradičnými motívmi. Deti majú krásne veľké oči a šibalské pohľady. Tie menšie sa na nás spočiatku nedôverčivo pozerajú a skrývajú sa za starších súrodencov. Je vidno, že turistov tu na dennom poriadku nemajú.

Každým dňom sa nám chodí lepšie a pomaly na nehodu zabúdame. Dnes máme pred sebou 120 kilometrov do mesta Bajawa. Vyrážame skoro ráno, aby sme došli do cieľa pred  poobedným lejakom. Keďže sme tu v období dažďov, každý deň prší. Mohli by sme si podľa osviežujúcej sprchy z neba nastaviť hodinky na 13.00. Jediná nevýhoda tohto obdobia je, že túra na okolité sopky je nemožná. Jednak zosuny pôdy znemožňujú nasledovať chodník a ak by sme sa na vrchol aj dostali, kopce sú permanentne v oblakoch, takže by sme si výhľady aj tak neužili.

V okolí Bajawi je mnoho historických osád s tradičnou architektúrou. Slamená strieška na palici pripomínajúca slnečník sa nazýva ngadhu a symbolizuje mužské pohlavie, zatiaľ čo bhaga je malá búdka so strieškou, symbolizujúca ženskú plodnosť. Tieto dve konštrukcie sa nachádzajú pri každom obydlí v tomto okolí. Žijú tu prevažne potomkovia kmeňa Ngada.

Zastavujeme sa v osade Luba. Tu ma hneď zaujala starenka detského vzrastu. Jej útle telíčko mi siaha len po prsia. Hneď mi napadá článok o teórii nového ľudského druhu Homo floresiensis. V roku 2003 archeológovia objavili v jaskyni neďaleko Rutangu kostru veľkosti trojročného dieťaťa, avšak so zodratými zubmi a opotrebovanými kosťami starého človeka. Nález viacerých tiel viedol k úsudku, že bol objavený ďalší ľudský druh Homo floresiensis alebo tiež škriatok (hobbit).

Laboratórne testy potvrdili, že tento druh žil pred 12 000 rokmi, čo je v rámci evolúcie len nedávno. Avšak nie všetci vedci majú na tento objav jednotný názor. Opozícia tvrdí, že títo škriatkovia sú potomstvom Homo erectus, ktorí prišli z Afriky do Ázie asi pred 2 miliónmi rokov. Druhá alternatíva, ktorej zástancami sú antropológovia, je, že objavené kostry patria Homo sapiens, o ktorých sa vie, že pred 35 000 rokmi sa presúvali z Austrálie na Novú Guineu. Mohli trpieť mikrocefáliou -  neurologickým ochorením spôsobujúcim trpasličí vzrast vyskytujúci sa v rodinách.

Ďalšia zastávka je v prímorskom mestečku Ende. Okolo tretej ráno nám zvolanie k modlitbe pripomína, že tu v prevahe žije moslimská komunita.  Muezín zvoláva moslimov spevom, aby sa šli modliť. Síce spieva pekne, ale strašne dlho. Zvlášť keď chcem spať. S úmyslom navodiť si nejaký sen si predstavujem mužov oblečených v bielych vyžehlených habitoch, ako v radoch kľačia na zemi a ukláňajú sa v smere k Mekke. Na hlavách majú klobúčiky a ich husté brady siahajú až pod krk. Chvíľami sa zdá, že je už je dospievané, ale spev vytrvalo pokračuje. Asi po 30 minútach je napokon opäť ticho a ja sa otáčam na druhý bok.

Magnetom pre turistov je Národný Park Kelimutu. Sopečný kráter tvorí dno trom jazierkam, ktoré sú v tesnej blízkosti a paradoxne každé inej farby. Toto miesto je pre domácich posvätným. Veria totiž, že duša po smrti vchádza do jedného z jazier. Duša mladého človeka sa ocitá v tyrkysovom, starého v tmavomodrom a duša zlého putuje do čierneho jazera.

V Labuan Baji na konci našej cesty hľadáme lacné ubytovanie. Hneď oproti prístavu je skromný domček s nápisom Homestay. Domácky vyzerajúci hostia na balkóne sú znamením, že cenová kategória by nám mohla vyhovovať. Izba, kde bývame, je taká malá, že od dverí sa mi do objektívu zmestí akurát tak protiľahlé okno. Vladko sa musí dosť prikrčiť, aby si nenarazil hlavu o zárubňu. Ja s mojimi 160 centimetrami to prechádzam doslova o vlások. V skutočnosti to nie je až také zlé, spratali sa sem predsa dve postele. Treba už len vyšpekulovať, kam v noci položíme ruksaky.

Bohužiaľ je tu aj škaredá stránka Flores ako aj celej Indonézie. Obrovské množstvo odpadkov. Už počas plavby trajektom sa na mori vznášali plasty, kelímky, sáčky či sandále. Ľudia žijúci pri mori v mestečku Labuan Bajo každé ráno vymetajú smeti, ktoré prišli s prílivom, naspäť do mora. Vyhovárajú sa, že veď to všetko more prinieslo. To, že tie odpadky do mora musel najprv niekto hodiť, nepripúšťajú.

Podľa štúdie organizácie Greenpeace zhruba 8 miliónov kusov odpadu sa dostane do oceánu každý deň, čo činí 6,4 miliónov ton odpadkov ročne. Najčastejšie vidíme umelohmotné fľaše a rôznorodé človekom vyrobené polyméry. Vôbec to nie je prekvapivé, keďže 90 percent odpadu plávajúceho oceánom je z plastu. Problém je aj v tom, že odpadkové koše na uliciach vidíte len veľmi zriedka. Je to veľká škoda, že taký krásny ostrov špatí toľko odpadkov, ktoré generuje človek.

Keď sa začnete zdraviť švábovi, ktorý vás pri vstupe do izby víta na vankúši a odpovedáte nočným škrekotom Geka, pravdepodobne ste na Flores už príliš dlho. Počaril nám nesmierne priateľský a veselý ľud, ktorý si svojou pohostinnosťou a dobrotou získal naše srdcia. Po dvoch týždňoch cestovania tu nechávame ešte stále mnoho neprebádaných miest,  za ktorými sa jedného dňa plánujeme vrátiť.

 

Zdielať článok na Facebooku


Foto: Katarína Hoglová
Zdroj: Katarína Hoglová

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)
Streda, 21. august. 2019. Meniny má Jana.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa