NA CESTÁCH Pod vládou slnka a Alaha (3)

Tradičné jedlá ománskeho obyvateľa takmer výhradne odzrkadľujú realitu toho, čo je šikovnejší lovec schopný uloviť vo svojom okolí a priemerný kuchár schopný ukuchtiť na otvorenom ohni s jednou panvicou.

Podľa cestovateľského sprievodcu Lonely planet je najtradičnejšie jedlo Ománu takzvaný „harís“, čo by mala byť zmes vareného masa a špaldy, alebo inej podobnej obilniny. Keby ste na to však pýtali domácich, tak by vám povedali, že sa jedná o špeciálne jedlo určené na výnimočné príležitosti, takže návštevník Ománu sa prakticky nemá šancu s ním stretnúť.

To čo však poznajú všetci a bez výnimky je makbus (angl. maqbous), ktorý pozostáva z ryže a v nej zamiešanými kúskami varenej jahňaciny. Pripravuje sa to na jednej panvici, či hrnci a dostanete to na jedenie v každej reštaurácii. Ryža sa sem v minulosti dostávala z Indie výmenou za rôzne obchodné komodity, z ktorých najdôležitejšou bolo určite kadidlo.

Naopak jahňacina je tu spolu s hovädzinou domáca surovina. Pri prejazde cez vidiek je možné vidieť obrovské farmy na dobytok, v meste je jedna celá ulica venovaná predaju chovateľských potrieb a krmiva pre dobytok. Aby to celé nebolo príliš jednotvárne, tak si Ománci vymysleli mnoho druhov marinád, korení a ďalších prísad, v ktorých mäso do makbusu marinujú, podlievajú a korenia.

Mäsové menu domáceho obyvateľstva nevyhnutne dopĺňajú kurence, ryby a plody mora od výmyslu sveta. Miestni obyvatelia sú totiž zruční stavitelia lodí a rybári, takže o jedlo z mora nie je núdza na každom stole. 

Morské plody však nie sú len obrovské homáre, sépie či krevety chytané do veľkých sietí. Morské plody sa úspešne dajú loviť na brehu pri odlive, čo efektívne využívajú domáce, ale predovšetkým prisťahované černošské ženy, ktoré sa, odeté do žiarivých rôznofarebných odevov, každý deň stretávajú v skupinkách na brehu mora a po členky vo vode zbierajú malé morské slimáky, ktoré vlny vyplavujú na piesočnatý breh.

Zber vyzerá jednoducho, ale treba na neho mať šikovné ruky a ostré oči, pretože slimáky sa po vyplavení vlnou okamžite začnú zavrtávať do piesku, kde budú čakať na ďalšiu vlnu, ktorá ich zmetie naspäť do mora. Lovkyne teda musia sledovať každú vlnu, či nenesie slimáka a v prípade, že áno, bleskovo po ňom vyštartovať, aby sa nestihol zavŕtať do piesku.

Avšak najznámejším a najtradičnejším jedlom celého arabského sveta je rukhal, biely chlieb pečený na tenučké placky. Ruhkal sa jedáva všade, ku všetkému a vždy. Nie je jedlo, ku ktorému by nebol priložený rukhal.

Veľmi častou súčasťou rukhalu je aj u nás známy hummus, cícerová pasta vymiešaná so sezamovou tahini pastou a niekoľkými ďalšími prísadami. Špecifikom miestneho humusu je baklažán, ktorý sa rozotrený pridáva do humusu a dodáva mu tak jemnú, akoby údenú príchuť.

Omán nemá núdzu ani o ovocie, ani o to exotické, ani o to, pre nás, bežnejšie. Je to preto, že Omán netvoria len púšte, ale aj oázy, hory a úrodné plantáže. Tak si môžu obyvatelia pochutnávať na banánoch, ktorí dorastajú do veľkosti asi 12 centimetrov a aj po dozretí sú zelené, papáji, rastúcej na 5 metrových stromoch týčiacich sa nad banánovými plantážami, ale aj sladkých bielych, alebo červených melónoch, či jablkách, pomarančoch alebo slivkách.

Banánové a papájové plantáže dopĺňajú rozsiahle sady kokosových paliem, ktoré dodávajú od orechov na jedenie, listy na strechy chatrčí a slnečné tienidlá, drevo na zrubom podobné stavby až po čerstvé zelené výhonky nových listov na vrchu palmy používané na šaláty.

Tradičným a najrozšírenejším dezertom je aj u nás dobre známa chalva, volaná aj sladké mäso, ktorá sa podáva pred pitím čiernej arabskej (tureckej) kávy.

Zdroj/autor: Maroš Markovič, drom (pozri aj Galériu)